Často premýšľam, koľko som mal v živote šťastia. Je pravda, že som od mlada poctivo pracoval a všetko som si zaslúžil jedine svojou robotou. Aj tie uznania. A bol som lojálny ku všetkým, s ktorými som spolupracoval.

Spomeňme, čo všetko vyšlo, takpovediac, z vašich rúk.

Bolo toho ozaj veľa. Spomeniem aspoň, že sme pozvali na Slovensko hviezdy ako DJ Bobo, Fun Factory, priniesol som Bravo super show... Pracoval som v agentúre EMG Toco, takže sme doslova nosili na Slovensko veľké mená. A teraz, po 29 rokoch sa tieto hviezdy opäť vracajú na Slovensko.

Boli ste v spomínanej EMG Toco riaditeľom.

Áno, bola to česká firma a ja som bol riaditeľom slovenskej pobočky. Česi priniesli Bravo Super show do Českej republiky, tak sme premýšľali, prečo by to nemohlo prísť aj k nám, na Slovensko. Padol nápad, že to urobíme v Prešove, pretože v Bratislave nebola adekvátna hala. Boli tam iba Pasienky, ktoré poňali nejakých 4-tisíc ľudí. Prešovská hala, ktorá už vtedy stála, mala kapacitu 8- až 9-tisíc divákov. Bolo to 3. decembra 1995 a bola to jedna z najväčších akcií môjho života, keď som za týždeň schudol päť kilogramov zo stresu a zo všetkého. Prešovčania hovorili, že toto bola jediná akcia, na ktorej bolo v Prešove toľko ľudí okrem návštevy pápeža. Veľmi mi však pomáhali dvaja ľudia, ktorých mená budú isto ľuďom rezonovať: novinárka a prvá porotkyňa Super Star Lenka Slaná a Juraj Čurný.

Priradili vám ďalšie meno: Funky. Poznáme vás z niekdajšieho F-klubu, Efka, ako sme ho volali, ktorý bol známy tým, že tam Apa Egry hráva zásadne funky.

(Smiech) Áno, mnohí ma volali Funky Apa. V tom Efku som strávil asi trinásť rokov klubového života a práve tam som sa naučil ponúknuť ľuďom túto verziu hudby. „Do mňa“ sa dostala tak, že som zháňal hudbu zo všetkých možných končín, kde sa dala zohnať, pretože stále sme žili v dobe reálneho socializmu a ten kanál prísunu hudby bol ozaj všelijaký.

To si už dnešní mladí ani nevedia a nemôžu predstaviť, ako sa kedysi zháňali veci, a aj hudba.

Burza, bazár, Budapešť, rodina, športovci, tí, ktorí mohli ísť za hranice... nosili, pašovali, menili peniaze, aby mohli kúpiť a priniesť. No, bola to teda jedna katastrofa, pretože mladí ľudia sa chceli zabávať a diskdžokej bol nositeľom myšlienky, kultúry. Preto sme boli takí populárni a mali sme taký veľký vplyv na ľudí. A aj do Efka chodili na štyri hodiny, kde sa hrával len funk.

Aj napriek tomu, že v Európe v tom čase kraľoval Modern talking?

... a množstvo diskotékových skupín, ktoré hrali Eurodance – európsku diskotékovú hudbu – a iné štýly, pretože tých odnoží diskotékovej muziky je veľa. Ja som sa však špecializoval na funk a rapovú hudbu. Snažil som sa priniesť do Efka maximálne najnovšie veci, ktoré sa dali v tom čase zohnať, a veľmi mi pomohlo, že ako Košičan som vedel dobre po maďarsky a počúval som maďarskú stanicu Petőfi Rádió. Tam mal hodinový program Komjáthy György, a tiež tam bol program Poptarisznya, ktorý uvádzal B. Tóth Laszló. S ním som sa stretol v novembri minulého roka. Bol som dokonca u neho doma, v jeho dome v Budapešti, pretože s ním mám jeden zámer ohľadom knihy, na ktorej pracujem aj s mojimi kolegami.

O čom bude? A ako sa bude volať?

Kniha mapuje históriu diskotékovej scény celej Slovenskej republiky, takže nielen Košíc, ale bude mať oveľa širší záber. Som v dôchodkovom veku a chcem s kolegami napísať, čo bolo a ako to bolo. Ak to neurobíme my, tak asi nikto. Z generácie tých úplne prvých diskdžokejov veľká časť už nežije. Hrozí, že tu vznikne obrovská diera v ponímaní tohto žánru. Možno by sa stratilo z histórie slovenskej hudobnej a diskotékovej scény aj tridsať rokov. Kniha sa bude volať História diskoték Slovenska od roku 1968 do roku 2000 a moji kolegovia pri jej tvorbe sú Štefan Rybár a Erik Horváth. Bratia Rybárovci boli totiž obrovským pojmom na scéne. Títo dvaja robili prvú diskotéku v Košiciach. V novembri to bude 55 rokov.

Dá sa povedať, že boli pioniermi?

Áno, presne. Prví pionieri v Košiciach, ktorí prišli s myšlienkou, že „by sme mohli niečo ľuďom popúšťať“. Mali totiž prístup k platniam, a to hovoríme o roku 1969.

Ako a kde vyletela prvá lastovička, prvá diskotéka u nás?

Prvá diskotéka v Československu bola 3. novembra 1967 v Prahe v klube Olympic na Spálenej ulici a robil ju prvý diskdžokej Pavel Černocký, brat Petry Černockej. K týmto informáciám sme sa dostali pátraním pri príprave našej knihy. Hľadali sme, pýtali sa, hrabali v archívoch... Táto naša kniha by mala priniesť pohľad na našu slovenskú scénu, ale zároveň do roku 1992 sme boli Československo, takže sme museli načrieť aj do českých zdrojov. Zaujímavé je, že v Čechách v tejto chvíli sú ľudia, ktorí práve píšu históriu českých diskdžokejov, pretože v oboch našich krajinách to doteraz nikto neurobil. Česi pripravujú záznam od roku 1967 do roku 1989.

Revolúciou v novembri 1989 sa asi zmenilo veľa vecí aj v tejto oblasti.

Veľmi veľa sa zmenilo. Otvorili sa dvere, takpovediac, ľudia mohli odrazu cestovať von, takže aj my sme mohli začať nakupovať legálne nosiče s hudbou  – v tom čase platne – keď mal človek peniaze, odrazu si mohol ísť kúpiť platňu do Mníchova, do Londýna a ten mechanizmus diskoték sa pre diskdžokejov v obrovskej miere zľahčil práve prísunom nového materiálu.

Pripomeňme, že v tých rokoch bola hudba stále ešte vzácna.

Áno, hlavne v tom boome v 80. rokoch. Internet ešte v tom čase nebol, takže si ľudia nesťahovali hudbu, tak ako v súčasnosti. Práve toto je časť knihy, ktorá je na mne a s ktorou sa trápim (smiech), pretože okrem diplomovky, ktorú som poctivo spracoval a spísal, som žiadnu knihu zatiaľ v živote nenapísal. Ak nerátam viacero článkov do hudobných časopisov, ale kniha je predsa niečo iné.

Isto vám, autorom, o niečo ide. Niečo ste už povedali, ale je v tom aj niečo viac?

Chceme niečo zanechať generácii, ktorá príde po nás, aby nová generácia vedela, ako to s tou hudobnou a s diskotékovou scénou v Československu a na Slovensku bolo. Snažíme sa zbierať fakty, aby mladí vedeli, kto bol ten Števo Anderko, kto bol Peter Radványi. Píšeme o normalizácii, ktorá však, našťastie, túto scénu neudusila, ale vedenie štátu prikročilo k opatreniam, aby mali všetko pod kontrolou. Preto začali vznikať prehrávkové komisie.

Komisie, ktoré posudzovali úroveň aj schopnosť umelca či telesa verejne účinkovať.

A v tých komisiách boli aj takí aj takí... a umelec či skupina boli vydaní na milosť a nemilosť. Ak ste tieto prehrávky nezvládli, mohli ste si ďalej cvičiť doma v pivničke, ale na verejnosť vystupovať ste ísť nemohli.

Hmm, nebolo na tom predsa len niečo pozitívne?

Jednoznačne bolo, pretože tam sa oddelilo zrno od pliev. V 70. rokoch bol stav kultúrnej činnosti taký, aký bol – veď len na košickej Hlavnej ulici, počnúc hotelom Slovan, kde bol nočný bar, ďalej Zlatý dukát, kaviareň Slávia, Jalta, Mestská vináreň, Tokajská vináreň... všade hrali kapely. A to som vymenoval len niektoré z nich. Napríklad aj Véčko, V-klub, najslávnejšia košická diskotéka, bol zriadený na podnet SZM. Naozaj, veľa sa hralo a tancovalo. A v tých 70. rokoch pomaly začal nastupovať trend diskoték.

A ako sa to začalo u vás, ako sa z Tibora stal diskdžokej?

Chodieval som sa dívať práve na bratov Rybárovcov do Véčka každú nedeľu. A cítil som túžbu tiež to skúsiť. Ako som spomínal, vedel som po maďarsky, počúval som hudbu, prehľad som mal, pretože to, čo sa púšťalo v našich rádiách, pre mladých veľmi atraktívne nebolo. Nedalo sa na to tancovať, a práve to bol dôvod, že hlad po diskotékach bol stále väčší a väčší. A tak postupne som sa stal členom druhej vlny slovenských diskdžokejov. A práve o tom všetkom v knihe píšeme.

V tých rokoch bolo veľa detí a bolo potrebné im dať smer aj program, aby sa nenudili.

Presne. Cez deň sa buď behalo po dvore a športovalo, ale chcelo to aj kultúru, chceli sme aj tancovať, spoznať dievčatá a funkcionári si to uvedomovali. Nás diskdžokejov bolo odrazu veľmi veľa a jednak to cez tie komisie koordinovali, a jednak nám to umožnili, veď len v Košiciach bolo okolo 15 klubov.

Pomáhal vám pri vašej kariére niekto?

Pravda je, že sme boli na tom všetci rovnako, všetci sme stáli na rovnakej štartovacej čiare. Môžem povedať, že len a len svojou poctivou prácou a skutočným zanietením som z nuly doslova vystrelil na pomyselný piedestál. V 88. som sa stal majstrom Slovenska a v 89. majstrom Československa (a to som bol medzitým rok na vojne ako absolvent vysokej školy!). Začal som hrávať v roku 1978.

Spomíname na časy, keď sme po vyučovaní počúvali reláciu Pozor, zákruta!, aby sme si...

...v noci, v repríze nahrali vytúženú pesničku (smiech). Tí hudobní redaktori to do tej „zákruty“ zakaždým prepašovali a redaktori do pesničky zámerne nevstupovali. Na rozdiel od Maďarska, kde to mali uvoľnenejšie, tam púšťali celý blok pesničiek. Celý juh Slovenska teda nahrával, ako mohol, z Maďarska a na severe nahrávali od Poliakov. Bratislava mala Rakúsko a Česi nahrávali nemecké vysielanie.

Dnes to už mnohým môže znieť ako sci-fi. To je ozaj na knihu...

My diskdžokeji sme mali antény na panelákoch, tunery z Tuzexu, aby sme kvalitne nahrali pesničky, aby sme ich mohli večer púšťať ľuďom. A znova vďaka maďarčine, že som rozumel, čo o skladbe hovorí DJ, som to mohol ľuďom sprostredkovať. Nebolo na tanieri, že si dáme heslo do vyhľadávača... tí ľudia by v tom čase bez nás diskdžokejov nevedeli o populárnej hudbe nič.

Vy ste boli ich internet.

Veru. Tí ľudia viseli na mojich ústach, čo im ku skladbe poviem.

Na druhej strane bolo veľa televíznych hudobno-zábavných programov.

Hlavne Bratislavská lýra, ktorá vygenerovala množstvo skutočných hviezd a klobúk dolu pred jej tvorcami. S mnohými spevákmi a skupinami som sa stretával pri svojej produkcii.

Je o vás známe, že ste si vopred od umelca či skupiny zistili, čo bude spievať, aby ste náhodou nepustili originál prevzatej piesne.

Áno (smiech), to som skutočne robil. Vždy je dôležitá kolegialita. Tiež som nikdy neodmietal hrať na želanie. A tiež som bol známy tým, že vždy, keď som prišiel na diskotéku, začal som ju slovami: „Som Tibor Egry a dnes vám budem hrať funky.“

Mnohí prišli práve preto.

Ľudia, keď videli plagát, že prídem hrať, tak prišli.

Dá sa povedať, že sa u vás akoby kruh uzavrel. Začali ste ako diskdžokej, priniesli či presadili ste nový žáner a kapely, ktoré ste hrávali, ste odrazu uvádzali ako moderátor.

Áno, spoluorganizoval som aj Bratislavské džezové dni v Košiciach. Robili sme to 6 alebo 7 rokov. A umelcov, ktorých som mal v detskej izbe na plagátoch, som uvádzal na scénu. Bola to pre mňa veľká česť. Spomínali sme aj pesničky na želanie. Keď som bol (a som) na komerčnej akcii, kde sa ľudia chcú zabaviť, tak hrám, samozrejme, aj iné žánre a rád zahrám aj na želanie. Napríklad na svadbe, ktorá je jedinečná záležitosť a skúsenosť pre manželov, tam je to len raz, nerobí sa reparát a ak chcem, aby si to ľudia zapamätali s dobrým pocitom, tak podľa toho im aj hrám. Od Abby až po neviem čo. Diskdžokejská robota je blízka psychológii. Pri akcii sledujem ľudí, ako vchádzajú do sály, ako jedia, konverzujú a podľa toho forsírujem hudbu. Buď zareagujú, alebo mením hudbu. Ja sa prispôsobujem im. Aj keď som školil diskdžokejov, tak som ich učil práve tomuto. Paradoxne som sa aj ja stal členom spomínanej komisie a aj keď som si akože vyrábal konkurenciu, učil som chlapcov svojmu remeslu.

Nie je škoda, že sa prehrávky skončili?

Je to škoda. Zanikol aj Slovkoncert, ktorý tiež zriaďoval diskdžokejov kategórie D. Ja som ju získal tiež, čo sa odrazilo aj na mojom honorári. O tom presne píšeme aj v knihe.

Spomínali sme, že hudba bola kedysi vzácna. Teraz je však opačný trend.

Stále hrám z cédečok, neprejdem na USB. Vidím, ako dnes hrajú títo chlapci, ale ja som stále verný svojmu štýlu. Dnes je hudba o mixovaní, my sme museli vedieť aj hovoriť, baviť ľudí, používať hlas a mikrofón, nie stáť so sklonenou hlavou. Nemal som problém vybehnúť pred pult a povzbudzovať ľudí, zabávať sa spolu s nimi, či rozprúdiť zábavu. Nás cvičili ľudia z divadla, hlasoví pedagógovia, bola to práca. A prehrávky pozostávali z kultúrno-spoločenského testu a až keď sme spravili tento test, až potom sme sa mohli prezentovať v druhej časti svojou produkciou. Za stolom sedelo 5 či 6 ľudí a museli sme sa pred nich postaviť a robiť akože diskotéku. Nebola to sranda, ale naučilo ma to profesionalite a pokore.

Robiť diskotéku, ale aj hrať a zabávať ľudí, je riadny výdaj energie. Stalo sa, že ste išli domov vyčerpaný?

Nie, nikdy. Práve tým, že som to robil s láskou a od srdca, sa mi energia vracala späť. A to hovoria všetci umelci. Radosť, potlesk, to je niečo úžasné.

V súčasnosti sme hudbou doslova prekŕmení. Slúchadlá na ušiach, kapucne na hlavách, často depresívne pesničky. A hudba všade, aj na toaletách. Čo si o tom myslíte?

Hudba by nás mala napĺňať emóciou, ale pozitívnou emóciou. Napríklad rád počúvam meditatívnu relaxačnú hudbu, ktorá mi pomáha, ale v aute nepočúvam vôbec nič. Pri hudbe sa totiž na ňu úplne sústreďujem a to sa pri šoférovaní nehodí. Kedysi sme mali všetko v taške, tam sme mali svoje remeslo. Dnes je tej hudby obrovské množstvo. V takom množstve to už môže by aj škodlivé. A namiesto toho, aby sa DJ díval ľuďom do očí, díva sa do počítača a vyberá hudbu. A mladým to ešte nestačí, stáva sa, že mu strčia mobil pred oči a chcú aby zahral presne toto. Stratil sa ten výchovný moment, to poslanie hudby a diskdžokeja... To je môj odkaz pre súčasníkov, že to nemá byť o sledovaní kurzora na obrazovke. Treba byť verný poslaniu diskdžokeja: Dať ľuďom pozitívnu emóciu, musíš si veriť, mať v sebe obrovský kus empatie a pokory. To sú tri hlavné atribúty. Je to o poslaní. Lebo my dávame ľuďom práve túto pridanú hodnotu a za toto sme platení. Diskdžokeji vo svetovej topke nie sú milionári len tak, pre nič za nič. Musia sa vyznať v technike, čo u mňa, priznám sa, neplatí. Musia mať v sebe niečo, za čím ľudia prídu.

Prídu ľudia, ktorí celý týždeň pracujú. Prišli si oddýchnuť, zabudnúť na nezhody, nájsť energiu, radosť... Preto by sme mohli odkázať práve im, aby sa nechali viesť diskdžokejom, nechali sa prekvapiť a vniesť do nálady, ktorú pre ľudí pripravuje.

Áno, keď je kreatívny, tak to zvládne.

Spomínam si, keď sa v Košiciach povrávalo, že vám vykradli v 80. rokoch auto.

Veru. Išiel som do kina a vykradli mi z môjho červeného Žiguli, čo tam bolo. Ukradli mi kufor, v ktorom bolo do sto platní. A boli tam nové veci, nové platne, ktoré som práve získal. Tak som musel začínať znova kombinovať to, čo mi ostalo doma s kazetami. Mal som šťastie, lebo ak by som nemal doma základný archív, tak by som skončil.

Muselo to by veľmi ťažké. Ako ste sa cítili takto okradnutý?

Zle. Bolo to veľmi nešťastné obdobie. Dodnes neviem, kto mi to urobil a rok mi trvalo, kým som sa pozbieral.

Pomáhali ľudia?

Pomáhali, aj finančne, aby som sa z toho dostal. Našťastie som mal toľko produkcie, príležitostí hrať, že som sa z toho postupne dostal. Zastavilo ma to obrazne, ale podarilo sa z toho dostať. Veď som prišiel o veci, ktoré som päť, šesť rokov dával dokopy. Bolo to pre mňa zároveň obrovské poučenie – nič nenechávať v kufri.

Čo by vám urobilo radosť?

Hudobné knihy, toto zbieram. Stále pozerám na internet, čo sa kde mihne, čo vychádza u nás aj v Čechách. A tým, že ma stále pozývajú hrať a že som na scéne už 45 rokov, hudba je to, čo ma stále sprevádza.

Tibor Egry pri dostal príležitosti životného jubilea v roku 2017 Cenu mesta Košice z rúk vtedajšieho primátora Richarda Rašiho. Je prvým a jediným diskdžokejom v histórii mesta, ktorý bol takto ocenený.