Prvé pútnické miesto v Tanzánii postavil Slovák a my sme boli pri tom

Viackrát som počul hovoriť cestovateľov o tom, ako ich zasiahla noc v africkej buši pod holým nebom. Na tých miestach nie je svetelný smog veľkomiest, vzduch je tam iný, po páľave dňa prichádza príjemný chlad noci.

Noc v buši má inú dynamiku a rozdielne zvuky ako deň. Zo svojich dúpät vyliezajú iné živočíchy, počuť štekanie hyen a ďalšie zvuky, ktoré ste predtým nikdy nepočuli. Keď sa pozriete na nebo, hviezdy jasno žiaria, môžete z nich odčítať príbehy presne ako tí, ktorí sa na ne pozerali pred tisíckami rokov.

Noc, ktorú vám chcem opísať, mala ešte jeden veľký mystický rozmer. Bola to noc pred konsekráciou kostola. Konsekrácia alebo posviacka kostola je slávnostný úkon uvedenia nového chrámu do života. Je to veľká slávnosť, otvorenie dverí Božieho domu, aby doň vstúpil Boh a aby tam prichádzali ľudia na stretnutie s Ním. 

Viem, môžete namietať, že Boh je všade a netreba mu žiadny chrám. Nakoniec, určite ste sa stretli so známym biblickým citátom, kde Boh ústami proroka hovorí: „Nebo je mojím trónom a zem podnožkou mojich nôh. Akýže mi postavíte dom, hovorí Pán, kde je nejaké miesto pre môj odpočinok? Neurobila to azda všetko moja ruka?“

No predsa staviame kostoly a chrámy, priestory pre slávenie Božích slávností, pre bohoslužby. Nemôžeme inak.

Postaviť chrám je dôležitým znakom vďaky. Ľudia sa po celé tisícročia snažili dávať Bohu to najlepšie zo seba a aspoň takýmto spôsobom ďakovať za jeho požehnanie. Stavanie chrámu bolo a tiež je znakom solidarity, keď sa ľudia vedia podeliť a darovať sa iným ľuďom v službe. 

Bazil Veľký píše: „Pán sa neuspokojil iba s tým, že učil slovo. Ale aby nám dal zreteľný a jasný príklad pokory v dokonalej láske, sám sa opásal a umyl svojim učeníkom nohy. A koho umyješ ty? O koho sa postaráš, pre koho budeš tým najponíženejším, keď žiješ iba sám pre seba?“

Vo východnej liturgii sa pri každej bohoslužbe veriaci modlia za zakladateľov a dobrodincov chrámu. Spomína sa na tých, čo pred sto, dvesto alebo pred tisíc rokmi nakreslili plány, vykopali základy, vytiahli múry, položili strechu a dotiahli to do konca. 

Stavanie chrámu bolo viacgeneračnou záležitosťou. Znamenalo to vieru vo vlastnú budúcnosť, v budúcnosť rodiny, komunity. Staviteľ vedel, že neuvidí to, čo započal, no svoju odmenu bude mať v nebi. A tí, čo sa sem prídu modliť, spomenú si aj na neho aj na svojich predkov. Takéto rámcujúce oblúky majú svoj zmysel a udržujú povedomie spoločenstva, povedomie o tom, z akých koreňov pochádzame, či na aké korene sa napájame. 

Anjelske kridla sú súčasťou_areálu. Foto: Timotej Križka

Postav môj chrám

Teraz je však noc v tanzánijskej buši. Hviezdy žiaria na nebi. Naša misijná výprava po náročnom dni odpočíva, každý tak nejako po svojom. Niekto v rozhovore, niekto v samote. Motáme sa pri fare, ktorá sa stala naším dočasným domovom. Tristo metrov od fary je chrám, ktorý zajtra otvorí svoje brány, a ak svet prežije, bude tu stáť aj o tisíc rokov. 

Kostol je obrovský. Má kruhový pôdorys, zmestí sa doň aj dvetisíc ľudí. Na miestne pomery je to skutočný obor. Ľudia tu bývajú v malých hlinených chatrčiach, väčšina z nich nevidela ani trojposchodový panelák, ich deti spávajú na hlinenej dlážke a najväčším snom týchto ľudí je kúpiť svojim deťom aspoň lacný molitanový matrac. 

Kostol, o ktorom hovorím, postavil náš hostiteľ. Slovenský rímskokatolícky kňaz Peter Majerník. Pred odchodom do Tanzánie pôsobil v rôznych menších farnostiach na východnom Slovensku. Otec Peter je introvert, tichý muž dobrého srdca, citlivý, pracovitý, má umeleckú dušu a je staviteľ. 

Keď som ho stretol počas návštevy Slovenska, pôsobil až bezradne, no to bol iba prvý dojem. Keď prišla reč na misie a na Afriku, ožil, v očiach mu blčali plamienky a nakoniec ma pozval, aby som ho prišiel do Tanzánie navštíviť, že uvidím, čo som ešte nevidel. 

Africká púť otca Petra sa začala pred desiatimi rokmi. Túžil svoje kňazstvo aj talenty rozvinúť v plnej miere. Vedel, že byť dedinským farárom má svoj zmysel, no cítil, že ho Boh volá aj do inej služby, že ho Boh volá na misiu. 

„Vtedy som stretol jedného spolubrata, ktorý sa vrátil z dovolenky z Tanzánie a povedal mi, aby som skúsil ísť na misiu tam. Vraj je tam pekne a pracovitých ľudí je treba všade. Hovorím si, prečo nie? Zadal som do vyhľadávača Tanzánia a prezeral si fotky. Samé levy, nosorožce, zebry a baobaby, jednoducho krása, park Serengeti, Kilimandžáro a pláže Zanzibaru. Tak som sa odvážil napísať miestnemu biskupovi, či by nechceli farára zo Slovenska, ktorý by im vedel s mnohým pomôcť. Prišla kladná odpoveď. Tak som sa zbalil a odletel som sem.“

Stretnutie s realitou bol však drsné, realita bola úplne iná. „Žiaden prírodný park sa nekonal. Biskup ma poveril pastoráciou v meste Bunda, v jednej z najchudobnejších štvrtí na periférii,“ smeje sa otec Peter. „Bola to služba, akú som dovtedy nezažil. Aby vás ľudia brali vážne, nemôžete ich sklamať. Nemal som si ani kedy oddýchnuť. Tu sa žije tak, že ľudia nemajú zatvorené dvere, stále sa navštevujú, žijú ako jedna rodina. To bolo veľmi únavné. Keď som si chcel odpočinúť a na pár minút sa natiahnuť, už na mňa cez okno hľadelo niekoľko zvedavých ľudí a dobýjali sa dnu, na rozhovor či po radu, alebo potrebovali vyslúžiť sviatosť či len tak si posedieť. Podmienky boli naozaj náročné. Ale bol som s nimi ako ich farár päť rokov. Mal som tých ľudí rád a oni si obľúbili mňa. Prach, hluk, krik, no veľké šťastie. Prejsť dvesto metrov trvalo aj pol hodiny. Každý sa s vami chce stretnúť, pobudnúť s vami chvíľu. Odporúčal by som to všetkým kňazom, ktorí majú nejakú dilemu vo svojom povolaní. Bol som nesený v Božom náručí.“ 

Po piatich rokoch na prašnej mestskej periférii navštívil otca Petra biskup a pozval ho na spoločnú pracovnú cestu. Po niekoľkých hodinách jazdy autom zastavili pri dedinke Sukamahela. Nevošli však do nej, odbočili na druhú stranu, do buše. „Otec Peter,“ obrátil sa na slovenského kňaza biskup. „Vidím, že to tu s nami v Tanzánii myslíte vážne. My sme vám za to veľmi vďační. Mám pre vás nové poverenie. Vidíte túto krajinu? Toto je geografický stred Tanzánie. Viete, že naša krajina je zasvätená Panne Márii. Preto vás prosím, aby ste tu na tomto mieste vybudovali mariánske centrum, pútnické miesto. Aby sem každý katolík z Tanzánie mohol prísť a načerpať duchovnú posilu od našej Nebeskej matky.“ 

Otec Peter túto výzvu prijal a okamžite začal na tejto vízii pracovať. „Tu všade boli kríky, nedalo sa tu prejsť, a ľudia sem ani nechodili, nemali dôvod. Museli sme to všetko vyklčovať. Lenže tieto miesta sú plné hadov. Čierna mamba je had, ktorý si vás zapamätá. Keď sa vám pozrie do očí, stuhne vám krv v žilách, úplne vás paralyzuje. Aj domáci mi hovorili, že je to had, ktorý sa príde pomstiť. Pamätá si vás podľa pachu. Našťastie ma neuhryzla, to by som už s vami nerozprával, ale mal som na mále,“ usmieva sa.

Počas štyroch rokov sa planina zmenila na pútnické miesto. Otec Peter tu dal vyvŕtať studňu, postavil faru, krížovú cestu, na vrch najvyššej skaly osadil sochu Panny Márie a postavil tu kostol, aký by mohol byť pýchou ktoréhokoľvek európskeho mesta. Kostol, ktorý pripomína stredovekú pevnosť či hrad. Napokon, veď slovo kostol má koreň v latinskom castellum, čiže pevnosť. Dnes je to pevnosť viery. Duchovný hrad. Zasvätil ho Panne Márii – kráľovnej pokoja. 

Otec Peter rovnako ako aj iní misionári prízvukuje, že je dôležité riešiť chudobu a sociálne problémy tunajších ľudí, lenže ak by sa venoval iba tomu, na riešenie duchovnej chudoby by mu už neostal čas. „Ak ľuďom sprostredkujeme vieru, obrodíme im ducha a dáme im vzdelanie, potom sa zlepší aj ich sociálne postavenie. Príkladov mám nespočetné množstvo,“ prízvukuje otec Peter. 

Stratená a nájdená krížová cesta zo Slovenska, ktorá putovala ako vzácny dar pre katedrálu v Tanzánii. Kňaz Benjamín Kosnáč ju ukazuje veriacim. Foto: Timotej Križka

Krv musí preliať iba duchovný

A opäť zdôrazňujem, že je noc. Poďte sa pozrieť, hovorí niekto z našej výpravy. Vychádzame do noci, niekoľko domácich mužov vedie na povraze kravu, či skôr kravičku, vychudnuté zvieratko s veľkými očami, ktoré sa blýskajú v tme. Kráča pokojne. Pri chlapoch sa motá aj zopár chlapcov, obšmietajú sa, poskakujú, potom zase idú ako dospelí. 

Kravu privedú až k fare. Horí tu oheň, ženy pripravujú nejaké jedlo na zajtrajšiu slávnosť. 

Keď je krava na mieste, z fary vyjde otec Peter. Nechce sa mu. Vyzerá, že by najradšej utiekol. Ošíva sa. Skontroluje ženy pri ohni, vojde opäť dnu na faru, potom ho niekto z miestnych zavolá. Znovu vyjde do tmy, pozrie na hviezdy, na kravičku, na ľudí okolo. Útrpne sa usmeje. Zastane pri mne, pýtam sa ho, či je všetko v poriadku. „Ale áno. Len vieš, zajtra na tú slávnosť prídu aj bratia moslimovia s rodinami. No a preto musí byť mäso halal, aby to mohli s nami jesť. To znamená, že tú kravu musí podrezať duchovný…“ vzdychne otec Peter.

Vtedy mi docvakne. Ide sa konať zabíjačka. Tá krava bude ako pohostenie pre zajtrajších návštevníkov. Pre kresťanov aj pre moslimov. A docvakne mi aj iná vec. Jediný duchovný, ktorý tu je a ktorý môže zabiť kravu, aby bola rituálne čistá a mohli ju jesť aj moslimovia, je otec Peter. 

Domáci chlapi sa chichocú, nerozumejú, prečo otec Peter toľko váha. Potom ho jeden z nich chytí za ruku a potiahne bližšie ku krave. Sme tam zhromaždení všetci. Na krvavé divadlo sa prišlo pozrieť asi dvadsať ľudí. Domáci kravičke zviažu nohy, zvalia ju na zem, vykrútia jej hlavu a napnú krk. Krava bučí do tmy, je to volanie o pomoc, prechádza nám mráz po chrbte. 

Miestny mäsiar dá otcovi Petrovi do ruky nôž. Jeho čepeľ odráža žiaru hviezd, plamene ohňa aj zdesenie v našich očiach. Mäsiar vedie farárovu ruku s nožom až ku kravinmu krku, vedľa stojí žena s plechovým hrncom, do ktorého zachytí krv. Je v pohotovosti, nervózne čaká, kedy kňaz prereže krčnú tepnu zvieraťa a ona odoberie všetku krv. 

Mäsiar už nemá zľutovanie. Pritlačí farárovu ruku s nožom na kravskú kožu a pozrie na otca Petra. Nepatrným pohybom hlavy mu naznačí, že už je čas, že už musí podrezať hrdlo zvieraťa. Otec Peter napne svaly, zavrie oči a potiahne rukou. Ostrá čepeľ prechádza kožou, ako keby to bolo maslo, vystrekne krv. Krava zúfalo bučí do tmy, my ostatní sme paralyzovaní, priskočí žena s hrncom na krv a zachytáva každú kvapku. Otec Peter vráti nôž mäsiarovi, narovná sa, nadýchne sa, zhrbí sa, zvesí plecia, nepozrie sa na nikoho a stratí sa na fare.

Z kravy s poslednou kvapkou krvi odišiel všetok život. Je zaujímavé, ako sa zmení jej vyžarovanie. Kým pred chvíľou to ešte bola živá bytosť, teraz je to kus mäsa, mŕtve zviera, už je to potrava, nič osobné v tom nie je. Mäsiar so svojimi pomocníkmi sa pustia do práce. Majú dobrú náladu, chichocú sa, režú mäso, sekajú kosti, vyvrhnú vnútornosti a hodia ich vedľa, nadránom si na nich pochutnajú hyeny. 

Dávajú pozor na kožu, aby sa nepoškodila, ukroja si zo surovej pečienky, ponúkajú aj nám, no keď nikto nechce, smejú sa a sami si z nej ujedajú, je to lahôdka. Vôňa krvi napĺňa tento priestor pred farou. Za štyridsať minút je krava rozobratá v hrncoch, ženy začínajú variť. Pri ohni budú bdieť do rána, budú si rozprávať historky, rovnako, ako si ich tu rozprávali ľudia pred tisíckami rokov. 

Mäsiari majú prácu hotovú, ešte zostala jedna vec, kravský chvost. Slávnostne ho odovzdajú Andrejke z našej výpravy a majú z toho náramnú radosť. Smejú sa, biele zuby sa im blýskajú v tme. Andrejka chodí pomedzi nás a ukazuje absurdný dar, kravský chvost, ktorý dostala. 

Andrejka je skvelá žena, empatická, stále sa usmieva, blondína, a pre miestnych je atrakciou. Aj sa jej hanbia, aj by sa s ňou dali do reči, len nevedia, čo by si povedali a vlastne ani ako… Kravský chvost je dobrá zámienka, ako vyvolať nejakú interakciu.

Neskôr sa dozvieme, že kravský chvost je obľúbená hračka malých detí, že sa o ňu vždy trhajú a pyšne si s ňou vykračujú. A kravský chvost využíva tiež šaman na rituálne účely pri svojich čarách. 

Keď je krava v hrncoch, z fary vyjde otec Peter, už sa trochu otriasol, no oči má ešte stále zvlhnuté, tento človek s romantickým duchom a umeleckým nadaním sa dnes v noci stal mäsiarom, aby zajtra na slávnosti mohol pohostiť bratov moslimov. Neviem si predstaviť väčší akt solidarity… 

Prinášanie obetných darov. Foto: Timotej Križka

Ako lotor znova ukrižoval Ježiša

Ale tanzánijská noc sa ešte nekončí. Musíme zo seba striasť zvláštny pocit, ktorý v nás vyvolalo zabíjanie kravy. Cigaretu si zapália aj tí z nás, ktorí bežne nefajčia. Pozeráme sa na hviezdy, rozprávame o tom, čo všetko sme zažili, premýšľame, aká bude zajtrajšia slávnosť a koľko ľudí na ňu príde. 

„Vieš,“ pristaví sa otec Peter. Tu veci fungujú úplne inak, ako sme zvyknutí u nás doma. Tu sa musíš spoľahnúť na to, že čo nevládzeš urobiť ty sám, s tým ti musí pomôcť Boh. Skutočne to tu tak je. Zažil som tu tisícky zázrakov, ktoré nemám ako vysvetliť. Aj teraz prišiel taký chalan, taký vagabund, ktorý sem prichádza tak raz za dva mesiace. A hovorí mi, že ho sem niečo ťahalo, že si nevedel pomôcť a musel prísť. Opýtal sa ma, či náhodou ja neviem, prečo mal prísť. Samozrejme, že som vedel. Ten chalan je veľmi zručný remeselník a my ešte nemáme na hlavnom kríži, ktorý bude v kostole, pripevneného Ježiša. Poď sa pozrieť von. Práve to robí.“

V tanzánijskej noci, krátko pred vysviackou kostola, človek so zlou povesťou, človek, ktorého sa všetci boja, pripevňuje dreveného Ježiša na drevený kríž. Existuje azda niečo symbolickejšie? Každý môže byť nápomocný, každého Boh volá podľa jeho schopností. Toto je takmer prorocké gesto. O niekoľko minút je Ježiš znova „ukrižovaný“, drží pevne. Otec Peter, vagabund a ešte jeden pomocník, nesú kríž tmavou nocou spred fary do chrámu. Postavia ho vedľa oltára, Ježiš rozpína ruky, v tej bolesti objíma celý svet a spája toto miesto s celou cirkvou!

Omša začne, keď príde biskup

Tanzánijská tajomná noc pred konsekráciou kostola sa nakoniec skončila. Zaspali sme od vyčerpania, snívali sa nám zvláštne sny. Pod africkým nebom sa vám prisní aj to, čo inokedy nechcete vidieť, počuť ani cítiť. Je tu niečo, čo oslobodzuje uväzneného divého človeka v nás. Nočná obloha nám nastavuje zrkadlo. Napokon všetko stíchlo, len do tmy zatemnenej izby bolo počuť pravidelné odfukovanie členov našej výpravy a pod plechovou strechou šantili netopiere, striehli na zmätených návštevníkov z Európy.

Nevedno, ako dlho sme spali, nakoniec nezáleží na tom, čas tu plynie inak. Ako? To neviem povedať. 

Zobudil nás čulý ruch okolo fary. Slnko sa ohlasovalo prvými lúčmi. Na mieste, kde včera dobojovala svoj boj úbohá kravička, nezostalo po vnútornostiach ani chýru ani slychu. Ženy varili vonku na ohni ryžu a zelené banány, kravské mäso už mali hotové. V kríkoch a za skalami bolo veľké množstvo pútnikov z celého okolia. Ľudia sem dorazili z ďaleka, prešli hodiny cesty, niektorí kráčali v noci, iní rozkladali ohníky v okolí a varili si niečo malé na raňajky. 

Miestny dídžej priniesol reproduktory, postavil ich do stredu medzi faru a kostol a na plné obrátky pustil podivuhodné kresťanské disko šlágre v svahilčine, do ktorých vykrikoval inštrukcie alebo posolstvo o tom, že Boh je dobrý. Do toho bečí koza, ktorá sa blízko fary zamotala do kríkov a nevie sa odtiaľ dostať. 

Prichádzali aj autobusy s pútnikmi, plné, preplnené autá s kňazmi a rehoľníkmi, školáci v rovnošatách, birmovanci i deti v žltom, ktoré sa chystajú na prvé sväté prijímanie. 

Každý si dal na seba to najkrajšie čo mal. Prichádza imám a skupina moslimov, všetci sa úctivo zdravia. Prichádzajú aj sestričky rehoľníčky, ktoré slúžia v blízkom leprosáriu, v dedinke, ktorá poskytuje útočisko ľuďom chorým na lepru. Táto choroba sa tu ešte stále drží a leprosárium patrí do farnosti otca Petra, ktorý ju pravidelne navštevuje.  

Je 9:50 ráno. Slávnostná omša sa má začať o desiatej, kostol sa trbliece čistotou, miestni veriaci ho drhli celú noc. Nezdá sa, že by sa o desať minút malo niečo diať. Zisťujeme, ako to je. Čaká sa na biskupa. Mal poruchu na aute, príde o čosi neskôr. Nikto sa nevzrušuje, ohníčky za skalami horia, ľudia debatujú, deti šantia, panuje tu atmosféra, ako keď po dlhom čase prídete zďaleka na sviatky domov.

Je skoro jedenásť, z prachu cesty sa vynorí biskupov biely pikap Toyota. Biskup všetkých zdraví, usmieva sa, ľudia mu úsmevy opätujú, hasia malé ohníčky, vedia, že sa o chvíľu začne slávnosť. 

Biskup sa prezlečie do rúcha, všetkých na fare vyobjíma, dá si hlt vody a vykročí ku kostolu. Oči všetkých ľudí sa na neho upierajú, zrazu je tam zástup asi dvadsiatich kňazov v rúchach, deti, rehoľníčky a ostatní pútnici a dokonca aj jeden argentínsky misionár. 

Zástup sa pohne, zdvihne sa aj vietor, rozvíri prach a vmetie ho zástupu do očí. Akoby nám chcel pripomenúť, že si nemáme namýšľať, že sa obrátime na prach, že sme stvorení z hliny, že všetko raz podľahne neúprosnému zániku, len Boh tu zostane naveky. 

S týmto naladením sa zástup modlí pred zatvorenou bránou kostola. Otec Peter, hoci staviteľ chrámu, zostáva v úzadí, až kým ho biskup neosloví, nepoďakuje sa mu a kým mu nepožehná. Dvere chrámu sa otvoria, zástup spieva na slávu Bohu, všetko sa nesie vo zvláštnej dynamike, je to špecifická rytmika, mnoho tých piesní sa počíta na tri doby, ale nie je to valčík, dôrazy sú na prvej a tretej dobe. 

Vnútri sa rozoznie malý elektrický organ a obrovský chrám, ktorý tu v pustatine vybudoval Slovák, sa ozýva spevom. Je tu odhadom vyše dvetisíc ľudí. Neustále sa spieva, ľudia sa pohupujú, keby tu nebol biskup, odviazali by sa aj viac. 

Spomínam na všetkých mojich priateľov, ktorí túžia po pietnej chvíli, po kontemplácii počas svätej omše, myslím na všetkých, čo sa mračia na nezbedné deti, ktoré „vyrušujú“ cez omšu a hovoria, že sa nedokážu sústrediť. 

Tu je to čistá explózia srdca. Po dvoch hodinách spevu a radosti sa konečne dostáva k slovu aj biskup, káže jednoducho, no presvedčivo, všetci sú radi, že sa Ježiš dal za nich ukrižovať, že ich mal niekto tak rád, že dal za nich život. Potom sa opäť spieva. Biskup posväcuje oltár aj kostol, omša plynie, sme tu už tri hodiny a nič nenasvedčuje tomu, že by mal byť koniec. 

Prichádza zástup s obetnými darmi, žena nesie na hlave misku s ohňom, je tam muž s mačetou, muž s oštepom, pohupujúc sa idú k oltáru. Ďalší nesú nad hlavami zviazanú kozu, ktorá predtým bečala v kríkoch pri fare. Ľudia prinášajú obetné dary, hrsť ryže, fľašku Fanty, pár kešu orieškov, niekto dá aj zopár drobných. 

Koza ohromne mečí, ľudia sa smejú, nosiči ju vyvedú pred kostol a priviažu o strom. 

Omša pokračuje, sme tu už skoro päť hodín, keď dá biskup požehnanie na záver. To však ešte nie je koniec. Na rad prichádzajú katechéti so svojimi príhovormi. Nie je to žiadna veľká teológia, skôr uistenie o tom, že Boh nás všetkých bez rozdielu miluje a že nemáme robiť neplechu, nemáme ubližovať sebe ani iným. 

Omša sa končí, kostol sa do pár minút vyprázdni, ľudia sú pozvaní na hostinu. Podáva sa halal dusené kravské mäso z nebohej kravičky s ryžou a zelenými banánmi, ktoré chutia ako zemiaky. Pútnici s chuťou jedia, keď náhodou zostane niečo na tanieroch, z kríkov sa prirútia decká, uchmatnú taniere a uháňajú s nimi do buše. 

Júlia, filmárka z našej výpravy, dokázala až sem prepašovať neporušenú marlenku. Otec Peter ňou núka domácich, biskup sa trochu okúňa, nevie, čo má čakať od toho pásikavého rezu, nakoniec si dá raz do úst, uzná, že je to fajn koláč, no pre istotu ho nenápadne presunie na tanier kolegovi pri stole. Ten nevie, čo s dobrotou, rozhliadne sa a daruje kúsok koláča sestričke z leprosária, ktorá lahôdku s chuťou zje. 

Slávnosť sa končí. Je to požehnaný čas. Ľudia odchádzajú domov, koza prestala mečať, dvaja chlapi ju dajú biskupovi na korbu jeho auta. Koza sa pozerá dookola, už nemečí, len zíza. Auto s biskupom sa pohne a zmizne v prachu.

Osamieme. Obklopí nás ticho buše so svojím špecifickým pulzovaním. „Otec Peter,“ pýtam sa nášho hostiteľa. „Tá koza, to bolo v poriadku?“
„No lepšia by bola kravka, ale niet peňazí. Tak sme sa zložili aspoň na kozu.“
„No a otče, načo bude biskupovi koza?“
„Načo?“ pozrie na mňa otec Peter. „No predsa na jedenie, kozľacina je lahôdka.“

Taliansky misionár Salvatore Guerrera stojí so žiakmi v triede školy, ktorú postavil v buši, v dedine Bulige. Foto: Timotej Križka

Pane, všetko si múdro urobil

Afrika vymazáva čas. Teraz môžeme iba byť. Nič viac. Rozprávame svoje dojmy, chválime ľudí, chválime Boha. 

Potom vyjdú na oblohu hviezdy a hrá nám v duši ten známy žalm 104. Ozaj poznáte ho? Tento starý katolícky preklad je nádherný. Žalm 104 svedčí o tom, že ľudia, ktorí kráčali po zemi pred tisíckami rokov, boli Božím dielom rovnako fascinovaní ako my. Tu som na záver vybral zopár veršov ako pokrm pre dušu. Vtedy pod africkým nebom mi v hlave znelo presne toto:

Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. Prameňom dávaš stekať do potokov, čo tečú pomedzi vrchy a napájajú všetku poľnú zver aj divým oslom hasia smäd. Popri nich hniezdi nebeské vtáctvo, spomedzi konárov zaznieva ich pieseň. Zo svojich komnát zvlažuješ vrchy, plodmi svojich diel sýtiš zem. Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok a byline, aby slúžila človeku. Zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka; olejom rozjasňuješ jeho tvár a chlieb dáva silu srdcu človeka. Sýtia sa stromy Pánove aj cédre Libanonu, čo on zasadil. Na nich si vrabce hniezda stavajú a na ich vrcholcoch bývajú bociany. Vysoké štíty patria kamzíkom, v skalách sa skrývajú svište. Na určovanie času si mesiac utvoril; slnko vie, kedy má zapadať. Prestieraš tmu a nastáva noc a povylieza všetka lesná zver. Levíčatá ručia za korisťou a pokrm žiadajú od Boha. Len čo vyjde slnko, utiahnu sa a ukladajú sa v svojich dúpätách. Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. 

Presne tak. Všetko si Pane múdro urobil!