Neziskovky a zahraničná politika. Slovenská diplomacia očami neúspešných politikov a mimovládok

Takže ešte raz: politici dostávajú prostredníctvom hlasovania občanov mandát na to, aby vykonávali domácu i zahraničnú politiku.

A potom sú na Slovensku aj početné neziskovky, ktoré by rady vstupovali do politiky. Ale nie tak, že by ako regulárne strany požiadali o podporu a ak ju dostanú, tak aby potom napĺňali vládny program. Nie, tieto politické mimovládky by rady do všetkého zasahovali, vstupovali, dokonca aj rozhodovali, ale o ich legitimite a zodpovednosti nemôže byť ani reči.

Stretnú sa traja aktivisti a hneď si vytvoria nejaké združenie. Veď v poriadku, ale, aby sme si boli na čistom raz a navždy – ja vôbec nespochybňujem všetky charitatívne, dobročinné, nepolitické, vzdelávacie, kultúrne a ostatné združenia, neziskovky, spoločenstvá. 

Chcem však poukázať na tie, ktoré sa tvária nezávislo, a pritom zaujato politikárčia a zasahujú do politického súboja na Slovensku. Bolo by to na samostatný článok, keby som chcel vymenovať všetky a určite by som na niektoré zabudol. Našťastie ľudia nie sú hluchí a slepí a na mnohé z nich si už urobili vlastný názor. 

A ako to všetko súvisí so zahraničnou politikou? Počas pôsobenia mojich predchodcov na ministerstve bolo zopár vyvolených združení, ktoré získavali desaťtisícové podpory z rozpočtu nášho rezortu a ktoré si osobovali právo hovoriť, čo je a čo nie je zahraničná politika, čo sa patrí a čo nie v diplomacii, zároveň však neniesli za nič zodpovednosť a ich činnosť sa obmedzila okrem politikárčenia na sieťovanie ďalších a ďalších „správne“ zmýšľajúcich a na nekonečné diskusie bez koncovky. Alebo snáď niekto počul o nejakom konkrétnom mierovom návrhu z dielne týchto neziskoviek, ktoré fungovali vďaka štedrým dotáciám z ministerstva zahraničných vecí, ale aj z ďalších rezortov?

V utorok 19. marca sa uskutočnilo jedno z takýchto podujatí, kde ma organizátori rovno vpísali do programu, hoci s nenápadným označením „TBC“, a takáto „pozvánka“ kolovala po Slovensku a dostala sa aj ku mne. Ak by mi záležalo na niekoho účasti, tak by som ho pred distribuovaním pozvánok najskôr oslovil, dohodol jeho účasť a až po jej potvrdení by som komunikoval program. Keďže na toto podujatie dostalo združenie SPFA financie z rozpočtu ministerstva ešte za mojich predchodcov, už som nechcel rušiť túto podporu, ale zároveň ma ich kroky len utvrdili v tom, že tu nie je skutočný záujem o dialóg, lebo vopred bolo jasné, o čo im ide. 

Aby som však mal z prvej ruky, čo všetko na tejto diskusii zaznelo, tak som tam poslal svojich kolegov. Ani som nebol veľmi prekvapený, keď ma po skončení informovali, že bez „Roberta Fica“ sa to opäť nezaobišlo a že pri desiatom spomenutí jeho mena prestali rátať, koľkokrát spomenú aktuálneho predsedu vlády. 

Len pripomínam, že podujatie malo byť hodnotiacou konferenciou zahraničnej a európskej politiky SR a že nemalo „obsahovo prekračovať hodnotenie roka 2023“, ale k samotnému hodnoteniu zahraničnej politiky v minulom roku sa akosi organizátori nedostali. Ani hodnotenie pôsobenia Rastislava Káčera, ktorý zahraničnú politiku riešil ginom; ani Ódorovho Miroslava Wlachovského, ktorý pôsobil vo vláde bez mandátu a napriek tomu patril k rekordérom v zahraničných cestách za minulý rok. Len tak premýšľam, aký osoh z toho mali obyvatelia Slovenska — ale tí dali progresívcom odpoveď vo voľbách a verím tomu, že na to nezabudnú ani pri voľbách ďalších.

Keď sa napríklad na čele kandidátky progresívcov bude uchádzať akože nestranný šéf M. Wlachovského o mandát v europarlamente. Áno, hovorím o tom istom Ľudovítovi Ódorovi, ktorý bol vychvaľovaný pani prezidentkou a progresívnymi médiami ako spása Slovenska.

Žiaľ, obyvatelia nepocítili tú jeho genialitu ani pri vysokých cenách potravín, ani pri dopadoch na rodinné rozpočty za energie, o nadávaní do dezolátov a podobne ani nehovoriac, nič sa nezmenilo a rozdeľovanie spoločnosti za ich „úradovania“ len narastalo.

Pani prezidentka sa kedysi vyjadrila, že nerozumie tomuto národu a na konci jej mandátu musím skonštatovať, že ani národ nerozumie jej a ani progresívcom. Teda aspoň väčšia časť národa.

Tá menšia, ktorá je progresívne-agresívna a v médiách hlučná, často navodzuje dojem, že zastupuje väčšinu, čo však – aby som sa vrátil k začiatku môjho článku – odporuje demokratickému usporiadaniu nášho štátu, kde voľby rozhodujú o tom, kto bude reprezentovať Slovensko v hospodárskych, kultúrnych, vzdelávacích, ale aj zahraničnopolitických témach.

Nuž, a bývalí a najmä neúspešní a občanmi viac nezvolení politici ako M. Dzurinda, P. Weiss, P. Macko, M. Vašáryová, J. Figeľ (aby som spomenul len zopár účastníkov utorňajšej „konferencie“) určite nie sú tí, s ktorými má zmysel rozoberať hodnotenie a ďalšie smerovanie Slovenskej republiky, jej zahraničnopolitickú orientáciu alebo vysvetľovať kroky, ktoré robíme v mene obyvateľov Slovenska a v ich prospech (odstránenie slovenského občana zo sankčného zoznamu, veľká podnikateľská misia slovenských firiem v Indii, odmietnutie vojenskej účasti slovenskej armády na bojiskách na Ukrajine, nedodávanie zbraní z vyprázdnených zásob Ozbrojených síl SR do konfliktov, zdôrazňovanie humanitárnej pomoci Palestínčanom…).

A už len malá bodka za vyhodnocovaním zahraničnej politiky mimovládkami: kolegov veľmi prekvapilo, že za celý deň tam ani raz nezazneli odpočty toho, čo sa skutočne podarilo. Aké bilaterálne stretnutia ústavných činiteľov sa uskutočnili, koľko a aké dôležité rokovania boli na nižšej diplomatickej úrovni, aké podujatia robili veľvyslanectvá SR po celom svete, koľko sa uskutočnilo obchodných misií, aké zahraničné investície, ako boli chránené záujmy občanov vo svete a podobne.

Nuž, neostal im na to priestor a ani čas, lebo boli pripravené opakovať tú známu mantru politických mimovládok „leboFico“, „leboSmer“, „leboBlanár“…

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.