Čo ukázali kresťania u Matoviča, čo ukazujú kresťania u Majerského

Milan Majerský brífing Kresanskodemokratického hnutia Foto: Pavel Neubauer/TASR

Keď vyjadrenia a spôsoby Igora Matoviča prekročili únosné hranice, servilnosť kresťanov voči nemu je nepochopiteľná. Ich politický svetonázor sa zmenil alebo na vypočítavosť, alebo na politickú nespôsobilosť.

V novembri 1989 sme na mítingoch v Bratislave mohli pozorovať zvláštny jav. Napriek tomu, že počas normalizácie na Slovensku hlavnú ťarchu odporu proti komunizmu niesli veriaci ľudia a katolícky disent, na tribúne sme videli ľudí zo sekulárneho prostredia – ochranárov, umelcov, intelektuálov. Aj bývalých a nedávnych komunistov. Keď ma 27. novembra 1989 večer v Bratislave stretol Ján Budaj, povedal mi, že na mňa v týchto dňoch myslí, aby som vo VPN zastupoval veriacich ľudí. Takto som sa stal členom Koordinačného centra VPN a vstúpil do politiky.

Kresťania akoby boli novembrovými udalosťami zaskočení. V čom spočíval tento jav?

Spomínam si, ako mi biskup Ján Korec viackrát hovoril, že to, čo v tajnej cirkvi robíme, nemôžeme prepájať na politiku, lebo budeme zo strany komunistov hneď obvinení z politického klerikalizmu a klérofašizmu a v takom prípade sa nás aj Západ bude ťažšie zastávať. Zo strany komunistov to bola premyslená taktika voči veriacim, ktorá ich tlačila čisto do náboženského prostredia. Jediný, kto mal vtedy medzi kresťanmi politické plány, bol Ján Čarnogurský, ku ktorému sa pridávali ľudia ako Pavol Abrhan, Anton Selecký, Vladimír Palko a ďalší.

To neznamená, že práca v tajnej cirkvi – skryté stretnutia s ľuďmi, tvorba a tlač samizdatov, podávanie správ do zahraničia, pašovanie náboženskej literatúry, organizovanie veľkých pútí ako Velehrad 1985 a nakoniec zorganizovanie Sviečkovej manifestácie v marci 1988, že to všetko nevychovávalo ľudí odvážnych a aj politicky a spoločensky rozhľadených. Skúste si predstaviť, ako by vyzeralo Slovensko bez týchto ľudí. Život veriacich sa po páde komunizmu prejavil napríklad v komunálnej politike. KDH malo vtedy najviac primátorov a starostov na Slovensku, ktorí mali prirodzenú autoritu vo svojom prostredí.

Práve skúsenosti z disentu pripravili Kresťanskodemokratické hnutie na zápas s mečiarizmom. Mečiarizmus padol v roku 1998 vďaka celospoločenskému vzopätiu politických strán, tretieho sektora, umelcov a intelektuálov, ale v prvej línii tohto zápasu stálo KDH na čele s Jánom Čarnogurským.

Obdobie rokov 1998 – 2006 na čele s premiérom Mikulášom Dzurindom prinieslo vstup Slovenska do NATO a Európskej únie, začiatok úspešného zápasu s podsvetím na čele s ministrom vnútra Vladimírom Palkom a ministrom spravodlivosti Danielom Lipšicom, upravenie vzťahu štátu a všetkých registrovaných cirkví na Slovensku cez základnú zmluvu a dve čiastkové zmluvy s Vatikánom a im odpovedajúce zmluvy s ostatnými cirkvami, zavedenie rovnej dane, ktorú politicky do programového vyhlásenia vlády pripravili Milan Krajniak a Vladimír Palko. Toto obdobie predstavovalo vrchol a zároveň koniec úspešnej politiky kresťanov v ponovembrovej ére na Slovensku. Začiatkom roku 2006 odišlo KDH z vlády pre blokovanie vatikánskej zmluvy o výhrade vo svedomí premiérom Mikulášom Dzurindom.

Od roku 1992, keď malo KDH vo voľbách 8,89 percenta, začali v hnutí silnieť hlasy, aby sa viac otvorilo a stalo sa z neho hnutie širokého stredu. SDK a neskôr SDKÚ-DS, do roku 2012 na čele s Mikulášom Dzurindom, mali predstavovať takéto hnutie širokého stredu. Vo voľbách v roku 2016 SDKÚ-DS získala 0,26 percenta a odvtedy je politicky nečinná. V KDH tento vnútorný zápas o otvorenie sa vyvrcholil po voľbách v roku 2006, keď väčšina hnutia na čele s predsedom Pavlom Hrušovským chcela ísť do vlády s víťazným Smerom. Proti boli v predsedníctve KDH Palko, Minárik, Bauer, Lipšic a Mikloško. Členskej základni išlo vtedy o to, aby KDH zostalo pri moci, z čoho samozrejme pre regióny plynú výhody. KDH sa potom začalo štiepiť a od roku 2016 sa už dvakrát nedostalo do parlamentu. Kresťania sa v politike roztratili do iných politických strán.

Dnes má široké hnutie stredu predstavovať OĽaNO na čele s Igorom Matovičom, ktorý pred každými voľbami pozýva rôznych ľudí na svoju kandidátku. Kresťanov tam zastupujú najmä ľudia z charizmatických hnutí a Kresťanská únia na čele s Annou Záborskou, kde tiež dominujú tzv. charizmatici. Charizmatické hnutia na Slovensku prežívajú počtami plodné obdobie, a preto prekrúžkovať týchto „svojich“ ľudí do parlamentu nie je až tak ťažké.

Pôsobenie týchto kresťanov v parlamente je ale veľmi problematické. V čase, keď vyjadrenia i spôsoby bývalého premiéra už prekročili únosné hranice, ich servilnosť voči nemu je nepochopiteľná. Svedčí to o tom, že ich politický svetonázor sa zmenil alebo na vypočítavosť, alebo na politickú nespôsobilosť, ktorej chýba akýkoľvek racionálny základ.

KDH sa už viac ako dve volebné obdobia pohybuje na hranici päť percent. Dokazuje to, že hnutie má stále verných voličov. Má stále silné zastúpenie v komunálnej politike. Pôsobí ale bezradne. Nedávno mi jeden známy moderátor povedal, že by ich rád volil, ale KDH doteraz nevie odpovedať na základné otázky – čo sa s nimi stalo, v čom je problém a kam chcú ísť. Z KDH za posledné roky odišli, alebo boli vyštvaní zaujímaví ľudia a nahrádzať ich bude ťažko. Toto hnutie stratilo schopnosť prinášať aktuálne témy. Len ako príklad: reforma vzdelávania je téma, ktorej sa možno dlhodobo venovať. „Odborníci“ na školstvo v KDH si to zatiaľ nevšimli. KDH sa stále najviac spolieha na svoju „kresťanskosť“. Ak sa ale nespamätá, jeho politická budúcnosť je otázna!

Prvá, veľmi zaujímavá generácia kresťanských politikov ľudsky dozrievala ešte v prostredí komunizmu a rozvinula sa pod vedením Jána Čarnogurského. Dnes je väčšinou na odchode. Otázkou je, či, za ako dlho a pod akým vedením môže znovu vyrásť podobná alebo ešte zaujímavejšia generácia kresťanov v politike?

Musíme otvorene povedať, že výhľady do budúcna sú ťaživé. Ale treba sa ešte o to pokúsiť.


Ďalšie články