Napísal ho po vojne na podnet svojej rodinnej tragédie. Keď bol autor počas druhej svetovej vojny v emigrácii, nacistický režim zatkol a popravil jeho sestru Elfriedu. Previnila sa len tým, že mala meno Remarque.

Absolútnym paradoxom osudu je, že E. M. Remarque a Adolf Hitler bojovali v nemeckej armáde počas prvej svetovej vojny spolu, v tretej bitke pri holandskom meste Ypres.

Román Iskra života, ktorý napísal nemecký spisovateľ po skoro 10-ročnom pobyte v emigrácii patrí k Remarquovým najsilnejším dielam. Je adresným obvinením zverstiev nacizmu.

Jeho humanistické posolstvo je mimoriadne aktuálne aj dnes v konfliktami zmietanom svete. V čase, keď podobne nezmyselná vojna, ktorá nemôže mať víťaza, zúri iba kúsok za našimi hranicami.

Iskra života z roku 1952 je neuveriteľne silný príbeh, v ktorom utrpenie a bolesť doslova cítite z každej stránky knižky. Pri jeho čítaní sa nevyhnete veľmi silným emóciám. Budete cítiť bezmocnosť, hnev, bolesť, beznádej aj smútok.

Máte dobrý dôvod nenávidieť nacistov, ich neľudské konanie a absolútne nehumánnu barbarskosť.

Budete znechutení tým, čoho sme sa ako „moderní“ ľudia boli schopní dopúšťať na iných ľuďoch. Na tých, ktorí sa ničím neprevinili. Bez mihnutia oka, bez výčitiek a morálnych zábran. V duchu zvrátenej a chorej ideológie, ktorá vyhlásila, že niektorí ľudia nemajú právo na život. A môžu byť neľudsky týranými otrokmi.

Román zachytáva príbehy väzňov a ich strážcov vo fiktívnom koncentračnom tábore Mellern. V jeho časti Malý tábor, kam premiestňovali tých, čo už neboli schopní práce. Odsúdenci na smrť tam žijú v neľudských podmienkach. Chorí, slabí, špinaví, o hlade.

Skupinu dvanástich „veteránov“ pri živote drží už len iskierka nádeje, že toto peklo sa čoskoro skončí. Je jar 1945 a opakované bombardovanie neďalekého mesta svedčí o tom, že front je nablízku. 

A s ním príde sloboda. Kniha nie je o všadeprítomnej možnej smrti. Skôr o štipke ľudskosti, ktorá vo väzňoch zostala. A aj o iskre nádeje, ktorú sa snažia v zbedačených spoluväzňoch rozdúchať.

Medzi obyvateľmi tábora sa totiž, našťastie, nájdu aj takí, ktorí si dokázali aj v takto absurdných „životných podmienkach“ zachovať svoju tvár a ľudskosť. Napríklad lekár, veliteľ izby Berger, obchodník Lebenthal či bývalý novinár prezývaný 509.

Sú to oni, ktorí sa snažia väzňov vyburcovať z letargie, prebrať ich. Udržiavať ich pri živote fyzicky aj psychicky. Pomáhajú im prežiť tamojšie peklo a zapáliť v nich aspoň iskierku nádeje. Iskru života. Vieru, že sa peklo skončí a nový, normálnejší život je blízko. 

Remarque napísal neuveriteľne silný príbeh. Iskra života má vyše 70 rokov, no nezostarla ani o minútu. Žiaľ, je v nej veľa toho, čo nám hrozí ešte aj dnes, po takmer trištvrte storočí. Je to typ knihy, ktorú by sme si mali prečítať. Nie preto, že o osude väzňov z koncentrákov nevieme.

Hlavne preto, aby sme si pripomenuli obrovskú silu empatie, ľudskosti, života aj pokory. A hlavne preto, aby sme vedeli, že v niektorých z nás nemožno nijako udupať silnú morálno-mravnú integritu. Práve ona nám totiž dovoľuje rozdúchať Iskru života. Pre seba, ale najmä pre iných!