Zbližovanie Tbilisi a Moskvy môže viesť k reintegrácii Gruzínska podľa „ruského scenára“

Prvé kroky k integrácii Gruzínska do západných štruktúr podnikol ku koncu svojej vlády ešte niekdajší prezident Eduard Ševardnadze. Ružová revolúcia v roku 2003 a následný príchod Micheila Saakašviliho do prezidentského paláca na začiatku roku 2004 urobili zo západnej integrácie základný kameň modernej gruzínskej štátnosti.

Tento vektor zahraničnej politiky si po svojom nástupe k moci nedovolila príliš otvorene nikdy skritizovať ani terajšia vládna strana Gruzínska túžba. A to aj napriek podozreniam, že jej zakladateľ a šedá eminencia Bidzina Ivanišvili, má ako pôvodom ruský oligarcha, naďalej príliš silné ekonomické väzby na Moskvu.

Pretrvávajúcu vysokú podporu západnej integrácie v miestnej spoločnosti dlhodobo potvrdzujú všetky prieskumy verejnej mienky. Podľa najnovšieho prieskumu uskutočneného IRI v septembri a októbri 2023 až 44 percent Gruzíncov preferuje len prozápadnú integráciu a 33 percent prozápadnú integráciu pri zachovaní vzťahov s Ruskom. Proruskú orientáciu pri zachovaní vzťahov so Západom podporilo 8 percent opýtaných a čisto proruskú len 3 percentá. Treba dodať, že orientáciu na Rusko v akejkoľvek podobe dlhodobo preferujú skôr etnické menšiny – Arméni a Azerbajdžanci, než etnickí Gruzínci. Taktiež voliči vládnej strany dlhodobo vo väčšej miere v porovnaní s elektorátom opozície preferujú prozápadnú integráciu, ale pri zachovaní vzťahov so severným susedom.

Rétorikou ešte stále na Západ..

Za daných podmienok si Gruzínska túžba nedovoľuje otvorene spochybňovať západnú integráciu Gruzínska. Na Západ a jeho štruktúry však aj napriek tomu v posledných rokoch útočí nepriamo, pričom podobné útoky a spory sú čoraz častejšie a vyhrotenejšie. Bodom zlomu sa v tomto smere stala ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022.

Gruzínska vládna strana začala na akúkoľvek kritiku zo Západu reagovať argumentom o tom, že západné krajiny chcú Gruzínsko zatiahnuť do vojny Ruskom a otvoriť tak na Kaukaze druhý front.

Symbolom konfrontačnej politiky voči Západu sa od začiatku stal niekdajší predseda vládnej Gruzínskej túžby Irakli Kobachidze. Jeho nástup do úradu premiéra vo februári tohto roku naznačuje, že narastajúca konfrontácia s EÚ a NATO bude hlavnou stratégiou vládnej strany pred kľúčovými parlamentnými voľbami, ktoré by sa v krajine mali konať v októbri. Integrácia do západných štruktúr popritom však aj naďalej ostáva oficiálnym a proklamovaným cieľom vládnej strany.

…činmi na sever

Zatiaľ čo konflikty so Západom a Ukrajinou sa vyostrili na novú úroveň, vzťahy s Ruskom dosiahli stav takmer bezprecedentnej stability. Hoci Tbilisi ruskú agresiu voči Ukrajine na pôde OSN okamžite po jej začatí odsúdilo, k žiadnym zásadnejším krokom voči Rusku nepristúpilo. Práve naopak, vláda Gruzínskej túžby danú situáciu využila na faktickú normalizáciu vzťahov so severným susedom.

Gruzínsko sa v prvom rade odmietlo pripojiť k sankciám, ktoré Západ na Moskvu uvalil. Vtedajší premiér Irakli Gharibašvili pritom argumentoval poukazom na to, že Gruzínsko je od Ruska z hľadiska medzinárodného obchodu existenčne závislé, pričom podobný krok by veľkú časť miestneho obyvateľstva uvrhol do chudoby. „Objem obchodu, ktorý s Ruskom EÚ zrealizuje za štyri dni, my uskutočníme za rok,“ uviedol Garibašvili v tejto súvislosti ešte v máji 2023.

Gruzínsko sa pre Moskvu takýmto spôsobom stalo dôležitým obchodným koridorom, cez ktorý do Ruska prúdia mnohé dôležité tovary, vrátane takzvaných tovarov dvojitého využitia.

Vláda Gruzínskej túžby tiež od vypuknutia vojny všemožnými spôsobmi komplikovala odchod stoviek gruzínskych dobrovoľníkov smerujúcich na ukrajinské bojiská. [Interview s gruzínskym aktivistom a dobrovoľným bojovníkom na Ukrajine Davidom Kacarava, máj 2022.]

Reakcia Moskvy na seba nenechala dlho čakať. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov Tbilisi za jeho pragmatický postoj opakovane chválil. Kremeľ sa pri tom neobmedzil len na verbálnu rovinu. Už v máji 2023 Rusko obnovilo lety do Gruzínska a bezprecedentným krokom zrušilo pre občanov Gruzínska víza. Práve druhé menované opatrenie možno považovať za prvý predvolebný dar pre Gruzínsku túžbu. Zbavenie víz privítali veľmi pozitívne najmä poľnohospodári z centrálnych oblastí krajiny, ktorým sa nepodarilo presadiť sa so svojou produkciou na európskych trhoch. Potešilo však aj etnických Arménov a Azerbajdžancov. Najmä pre Arménov z izolovaného regiónu Džavacheti, ktorí v prípade staršej generácie neovládajú gruzínčinu, je možnosť pracovať v Rusku často jediným spôsobom, ako uživiť ich rodiny. Všetky tieto skupiny zrušenie víz privítali.

Dané rozhodnutie Moskvy tak posilnilo argument vládnej strany o tom, že na rozdiel od silne proeurópskej opozície sa vo vzťahoch k Rusku riadi primárne pragmatizmom, ktorý obyvateľstvu prináša hmatateľné a pozitívne výsledky. Tento naratív sa postupne stal hlavnou zbraňou vlády v predvolebnej kampani. Nástup Kobachidzeho na čelo vlády tento trend len potvrdil.

Obavy v Suchumi a Cchinvali

Paralelne s tým, ako sa Rusko začalo zbližovať s Gruzínskom, vyzlieklo si hodvábne rukavičky vo vzťahu k jeho dvom separatistickým regiónom – Abcházsku a Južnému Osetsku.

De facto vláda Abcházska tak v kontexte narastajúceho tlaku Moskvy na konci decembra 2023 počas neohláseného nočného hlasovania ratifikovala aj napriek silným protestom kontroverznú dohodu o prenájme pozemkov v prímorskom letovisku Picunda (po gruzínsky Bičvinta) Rusku. Vláda prezidenta Aslana Bžaniu krátko pred hlasovaním prijala dodatky ústavy a niekoľko zmien v zmluve, ktoré mali upokojiť verejnosť a dokonca presvedčili časť opozície, aby dohodu odsúhlasila. Takmer dva mesiace po ratifikácii dohody však ruské ministerstvo zahraničných vecí poslalo do Suchumi diplomatickú nótu, v ktorej uviedlo, že predmetné zmeny nemajú právnu silu, a preto sa Moskva bude riadiť pôvodným znením dohody. To dáva Kremľu vo vzťahu k strategickému pozemku v Picunde omnoho väčšie právomoci. 

Bžaniuova vláda sa medzitým snaží presadiť viaceré iné opatrenia, ktoré v abcházskej, tradične veľmi aktívnej spoločnosti, vyvolávajú nevôľu a protesty. Ide najmä o privatizáciu miestnej kolabujúcej energetickej siete v prospech ruských podnikateľov, ako aj zákon o apartmánoch a apartmánových hoteloch. Miestne obyvateľstvo sa obáva, že prvý zákon by pripravil Abcházsko o zvyšky faktickej ekonomickej samostatnosti a druhý by mohol viesť k ruskej kolonizácii a demografickej katastrofe pre abcházsky národ.

Vláda Bžaniu, podporovaná Ruskom, na aktívny odpor miestneho obyvateľstva, aktivistov a opozície zareagovala prípravou zákona o zahraničných agentoch. Ruskí pohraničníci medzitým v čoraz väčšej miere zadržiavajú abcházskych aktivistov a odporcov vyššie spomenutých zákonov na rusko-abcházskych hraniciach. Podobnej praktike už boli vystavení aj viacerí veteráni Abcházsko-gruzínskej vojny a držitelia titulu Hrdina Abcházska. Tí boli v regióne dlhodobo považovaní v mnohom za nedotknuteľných, pričom ich zadržiavanie a vypočúvanie na hraniciach je vnímané ako porušenie vážneho tabu. V abcházskej spoločnosti tak panujú obavy, že Rusko môže tradične veľmi energický a slobodomyseľný separatistický región za pomoci miestnej vlády už čoskoro úplne podriadiť svojej vôli.

Podobné procesy prebiehajú aj vo vzťahoch medzi Ruskom a de facto južným Osetskom. Jednou z hlavných politických tém v regióne je už niekoľko rokov prijatie takzvaného Zákona o štátnych hraniciach s Gruzínskom. Prijatím predmetného zákona by Južné Osetsko okrem iného vznieslo nárok aj na dodatočných približne 200 štvorcových kilometrov územia, ktoré ostali po rusko-gruzínskej vojne v roku 2008 pod kontrolou Tbilisi.

Aktívna podpora tohto zákona bola v roku 2022 jedným z faktorov, ktorý pomohol terajšiemu de facto prezidentovi Južného Osetska Alanovi Gagloievovi vyhrať prezidentské voľby. Gagloiev však okamžite po svojom nástupe do úradu začal robiť všetko pre to, aby danú iniciatívu v spoločnosti umlčal. Miestni experti túto skutočnosť považujú za jasný dôkaz toho, že Kremeľ si prijatie daného zákona neželá. Jeho schválenie by totiž rozhnevalo a aktivizovalo gruzínsku spoločnosť. Krátko pred kľúčovými parlamentnými voľbami by tiež mohlo znížiť šance vládnej Gruzínskej túžby na volebný triumf. Všetka relevantná gruzínska opozícia sa pritom voči Rusku stavia omnoho negatívnejšie a z pohľadu Moskvy je jej nástup k moci neželateľný.

Aj v tomto prípade Rusko nakoniec pristúpilo voči Južnému Osetsku k doteraz nebývalému priamemu tlaku. Na začiatku marca traja vplyvní poslanci juhoosetského parlamentu David Sanakoiev, Garry Muldarov a Dzambolat Medoiev oznámili, že FSB voči nim začalo proces zbavenia ich ruského občianstva. Oficiálnou príčinou je údajná vedomá činnosť „smerujúca k nárastu napätia v blízkosti hraníc Ruskej federácie“. Hoci Moskva podrobne neuviedla, v čom mala predmetná činnosť spočívať, Sakanoiev, Muldarov a Medoiev patria medzi najhlasnejších podporovateľov potreby prijatia zákona o štátnych hraniciach.

Tento prípad vyvolal v juhoosetskej spoločnosti šok. Viacerí miestni aktivisti a politici ho považujú za priamy útok na juhoosetskú faktickú štátnosť. Odobratie ruského pasu totiž môže mať na život takto postihnutých miestnych obyvateľov vzhľadom na fakt neuznania Južného Osetska väčšinou sveta kriticky negatívny dosah. Ide tak o prostriedok hrubej sily, ktorou môže Moskva podriadiť svojej vôli mnohých miestnych politikov a aktivistov.

„Memorandum Kozaka 3?“

Takzvané memorandum Kozaka je plán mierového riešenia Podnesterského konfliktu, ktorý Rusko v roku 2003 neúspešne predložilo moldavskej vláde. Kišiňov by pristúpením na toto riešenie obnovil svoju územnú celistvosť prostredníctvom vytvorenia asymetrickej federácie s Podnesterskom. Rusko by si dohodou zabezpečilo dlhodobú prítomnosť svojich vojsk na území Moldavska (ako garantov federácie), ako aj to, že vďaka faktickému právu veta v rukách Tiraspola by nedošlo k žiadnej integrácii Moldavska do západných štruktúr. To by tak postupne vkĺzlo späť do ruskej orbity. Podobné riešenie Moskva údajne plánovala aj v prípade Ukrajiny.

Abcházci a južní Osetínci sa teraz obávajú, že tlak zo strany Ruska je predzvesťou „Kozakovho memoranda 3“, ako riešenia ich sporu s Gruzínskom. Viacerí miestni experti sa zhodujú, že v prípade dostatočne silného víťazstva Gruzínskej túžby v parlamentných voľbách môžu Moskva a Tbilisi uzavrieť práve takúto dohodu. Rusko by Južné Osetsko a Abcházsko dotlačilo k reintegrácii s Gruzínskom vo forme silných federálnych subjektov. Rusko by výmenou za to dostalo vďaka novej ústave a federálnemu statusu oboch separatistických republík garanciu, že akákoľvek integrácia Gruzínska smerom do Západných štruktúr sa zastaví. Čo by nutne priviedlo k potrebe ekonomickej a neskôr aj politickej integrácie iným smerom – pravdepodobne na sever.

Nateraz ide len o špekulácie a zhmotnenie dlhoročných najhorších obáv Osetíncov a Abcházcov. Pre podobný prístup Ruska však existujú historické precedensy. Kontrola Gruzínska bola z pohľadu Moskvy už od 19. storočia hlavným cieľom jej politiky na Kaukaze. Severokaukazskí horali, južní Osetínci a Abcházci boli, naopak, často len nástrojmi na jeho dosiahnutie, prípadne prekážkami, ktoré bolo treba odstrániť z cesty.

Južní Osetínci napríklad až do pripojenia východného Gruzínska k Rusku v roku 1801 formálne síce podliehali gruzínskemu Kráľovstvu Kartli a Kacheti, ale gruzínski feudáli väčšinu z ich občín fakticky neovládali. Vládu gruzínskej šľachty prijali južný Osetínci až pod nemilosrdným tlakom ruských bajonetov. Aj to až po sérii neúspešných a veľmi krvavých povstaní.

Rovnako v kolektívnej pamäti Abcházcov sú okrem krvavého konfliktu s Gruzínskom zafixované udalosti, ktoré vnímajú ako zradu zo strany Moskvy s cieľom zabezpečiť si lojalitu Tbilisi. Jednou z nich je zrušenie Abcházskej sovietskej socialistickej republiky (1921–1931) a jej následné pripojenie k Gruzínskej sovietskej socialistickej republike.

Oba malé národy sú často vnímané ako pasívni prisluhovači Ruska. V skutočnosti Abcházci aj Osetínci dobre chápu surové pravidlá geopolitiky na Kaukaze a vedia, že ich manévrovací priestor sa v kontexte otepľovania vzťahov medzi Moskvou a Tbilisi nebezpečne zužuje. Tak ako už mnohokrát v minulosti.