Vyrastá osamelá generácia bez dostatku sociálneho kontaktu. Môžu za to smartfóny?

Spolu s Gregom Lukianoffom je napríklad autorom zásadného článku (neskôr rozpracovaného do knihy) Rozmaznávanie americkej mysle. Opísal v ňom súvislosť medzi zmenou atmosféry na amerických vysokých školách, narastajúcou tendenciou študentov správať sa neznášanlivo a vzťahovačne, cítiť sa zranení a zmenou spôsobu, akým mladí (nielen) Američania predovšetkým zo strednej a vyššej triedy prežívajú svoje detstvo. V novej knihe svoje vtedajšie tézy ďalej rozvíja. Úryvok z nej publikoval server Free Press.

Problémom nie je samotný smartfón

Za rozhodujúci činiteľ tej nežiaducej premeny detstva označuje smartfón. To samo osebe nie je nijako prekvapivé, Haidtova argumentácia je ale prepracovaná a presvedčivá.

Smartfón podľa neho nie je škodlivý sám osebe, ale pretože jeho prostredníctvom deti vstupujú do sveta sociálnych sietí, ktorý ich môže rôznymi spôsobmi ohrozovať. Napríklad tým, že permanentne podrýva ich sebadôveru (výraznejšie tým trpia dievčatá), triešti ich pozornosť a pripravuje o schopnosť dlhodobejšieho sústredenia (podobným spôsobom ovplyvňuje ľudí všetkých generácií) alebo ich dostáva do stavu závislosti na rýchlom dopamíne.

Podľa Haidta ale azda tá najväčšia škoda, ktorú fixácia na online svet deťom prináša, je, že ich pripravuje o čas na iné veci. Predovšetkým o skúsenosť hry bez dozoru v spoločnosti iných detí, napríklad aj s prvkom nejakého rizika. Skúsenosť s takýmito situáciami je zásadná pre socializáciu, komunikačné schopnosti a schopnosti nadväzovať kontakt. Ak človek vyrastá sčasti online a sčasti v prítomnosti autorít, napríklad rodičov, ktorí sa možno z dobrých dôvodov snažia byť potomkovi vždy nablízku, poznamená ho to, možno aj veľmi vážne. Mnohými spôsobmi, tým najvážnejším z nich je azda osamelosť a nedostatok kontaktu.

Zodpovednosť dospelých

Debata na túto tému je náročná, má generačnú dimenziu, ľahko preto skĺzne na pôdu stereotypov, ktorých sú medzigeneračné spory plné. Keď budú starší ukazovať prstom na tých mladších a pokrikovať „Ste všetci chorí“, nepomôže to vôbec ničomu a ani to nebude pravda. Práve preto, že táto téma je vážna nielen pre tých, ktorých sa osobne týka, ale aj pre spoločnosť ako celok a pre jej budúcnosť, mala by byť debata vážne mienená, mala by byť vážne mieneným pokusom o rozhovor.

Ťažko sa čudovať mladším ľuďom, že nie sú veľmi zvedaví na blahosklonné poučovanie o tom, ako sme to my starší mali oveľa ťažšie. A aj napriek tomu sme to nádherne zvládli a vyrástli z nás obdivuhodné individuality. Oni to totiž majú ťažké dosť – zo všetkých tých často citovaných výskumov práve toto vyplýva dosť jednoznačne. A navyše – staršie generácie nemajú veľa dôvodov cítiť nad mladšími nejakú intelektuálnu alebo dokonca morálnu prevahu. Nie je ich zásluhou, že sa narodili skôr, než nastúpili deštruktívne trendy dneška. A ak sa s dospelosťou či dokonca zrelosťou spája aj nejaká zodpovednosť, mali by upriamiť na ňu.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.