Sú presvedčení, že túžby ukrajinského ľudu po slobode a po spojení sa s vyspelým svetom sú záväzkom pre USA a za tým účelom sú ochotní utratiť stovky miliárd dolárov na finančnú a vojenskú podporu Ukrajiny.
Aké sú teda reálne záujmy jadrových mocností v rusko-ukrajinskej vojne a čo všetko sú ochotné obetovať za dosiahnutie svojich cieľov?
Rusko vo svojich politických stratégiách nielenže odmieta pracovať s pojmami nepriateľ, sankcie a ani netvrdí, že jeho model vlády či demokracie je ten najlepší na svete. V svojej minulosti nemá ani príklady, ktoré by ho usvedčovali z rasizmu, z genocídy, či volania vyhubiť pôvodné neruské národy.
Jeho skúsenosť z diktatúry proletariátu má za následok, že dnes nemá žiadneho významného pokračovateľa.
Zrovnávanie Ruska s Hitlerovým Nemeckom je preto viac‐menej fantazijným prvkom.
Jeho reálnym nebezpečím pre svet je iba jeho jadrový potenciál, ktorý je však v plnej parite s USA.
USA na rozdiel od Ruska nepochybujú o svojej výnimočnosti a líderstve, ktoré je založené na univerzálnosti ich hodnôt a demokracie...
USA sú dnes presvedčené, že nie USA, ale Rusko musí dnes rešpektovať ich postoje. Ruské ultimáta sú pre nich dnes iba obrazom zašlej povojnovej slávy a jeho hospodárska sila je dnes na úrovni HDP Talianska..., a preto USA si myslia, že sa už nemusia zaoberať výzvami či nárekmi tejto krajiny.
Americká zahraničná politika rozpadom ZSSR a prevratnou hospodárskou dynamikou Číny zosadila Rusko z pomyselného trónu seberovnej mocnosti a za svojho vyzývateľa považuje v súčasnosti komunistickú Čínu. Reálne však musíme priznať, že z hľadiska počtu jadrových hlavíc a vojenského ohrozenia USA Čína nemôže byť dnes ešte partnerom USA.
Z povedaného vyplýva, že Čína dnes nie je schopná poraziť USA a zničiť celý svet, a tak musíme priznať, že prípadnými ničiteľmi dnešnej civilizácie byť mohli byť iba Rusko a USA.
Z tejto ich moci, zničiť všetko živé na svete, však vyplýva aj ich zodpovednosť za zachovanie mieru a života na našej planéte.
To by ich malo nútiť k stálemu dialógu o ich záujmoch a nechytať sa hneď svojich červených kufríkov.
USA dnes na pol ústa priznávajú, že hospodárske sankcie neovplyvnili bojaschopnosť Ruska ani jeho potenciálne schopnosti zničiť USA!
Na rusko-ukrajinský konflikt sa preto môžeme dívať aj ako na určitý test Ruska, či je nevyhnutné ho stále považovať za svetovú veľmoc a či jeho záujmy by mali byť rešpektované aj zo strany USA.
Zdá sa, že úsilie Ukrajiny vstúpiť do EÚ nepredstavuje nič zlého a je to jej slobodné právo rozhodnúť sa, s kým by chcela zdieľať svoj ďalší osud.
V skutočnosti vstup do EÚ má však veľa podmienok, a teda nestačí súhlas či podpora ukrajinských občanov.
Podstatnou otázkou je, či Ukrajina do EÚ patrí, respektíve môže vstúpiť do EÚ a aké dôsledky a riziká takýto vstup predstavuje pre EÚ i celý svet. Odpoveď je závislá od toho, aké hlavné podmienky definujeme pre jej vstup.
Podľa môjho názoru, aby Ukrajina mohla byť prijatá do EÚ, musí spĺňať dve nevyhnutné podmienky:
- Musí nielen akceptovať európsku legislatívu, ale ju musí aj inkorporovať do všetkých inštitúcií Ukrajiny.
- Musí si zabezpečiť súhlas oboch jadrových mocností pre vstup do EÚ. Táto požiadavka je analogická k situácii z roku 1962 z takzvanej Karibskej krízy, založenej na vtedajšej snahe ZSSR rozmiestniť jadrové zbrane na Kube. USA nesúhlasili a Sovieti museli rakety odviesť domov...
Dnes nesúhlasí Rusko so vstupom Ukrajiny do NATO a ak sa chce svet opäť vyhnúť tretej svetovej vojne, budú sa musieť pre zmenu USA vzdať svojho angažmánu na Ukrajine.
Ukrajina nespĺňa ani jednu z týchto podmienok, a preto treba jej jasne povedať, že nepatrí do EÚ, ba ani do NATO. To však nevylučuje, že po splnení oboch podmienok by nemohla byť prijatá do EÚ i NATO. Kľúčovou otázkou je nevyhnutný súhlas jadrových veľmocí, ktoré garantujú dnešný svetový poriadok.
Nik sa dnes nerozčuľuje, že 200 rokov existuje Monroeova doktrína, ktorá hovorí, že americký kontinent je uzatvorený pre európskych kolonizátorov a každý ich záujem sa bude považovať za nepriateľský akt voči USA. Chcenie občanov Latinskej, či Južnej Ameriky je tak jednoznačné závislé od vôle Washingtonu.
Napriek tomu však USA i EÚ hovoria, že si vypočuli hlas ukrajinského ľudu a že sú pripravení podporovať jeho sen o vstupe do zasľúbenej zeme, t.j. EÚ, a sú pripravení, ako hovorí prezident Zelenskyj, bojovať za tento sen do posledného muža. Zdá sa, že USA sa nezaoberajú otázkou, či Rusko bude súhlasiť, alebo nebude súhlasiť so vstupom do EÚ. Svedčí to o tom, že vychádzajú z presvedčenia, že Rusko bude v tejto vojne porazené, a teda jeho názor bude zbytočný.
Politika USA od prevratu na Majdane v roku 2014 bola a je založená na rusofóbnom programe a na potrebe vytvorenia novej ukrajinskej identity občanov, ktorí sú zásadne odlišní od Rusov a ich kultúry. Z tejto predstavy sa vygeneroval extrémny ukrajinský nacionalizmus, ktorý bol zárodkom budúcej občianskej vojny na Donbase a stal sa hnacím motorom Ukrajiny proti Rusku.
Hospodársky tlak na Rusko cestou hospodárskych sankcií zo strany demokratického Západu bol doplňovaný znevažovaním všetkého ruského, čo dodávalo energiu i motiváciu pre politické riadenie Ukrajiny.
Pod politickým tlakom a hospodárskymi sankciami, ako aj občianskou vojnou na Donbase Rusko vytýčilo program denacifikácie, demilitarizácie a 24. februára 2022 prekročilo ukrajinské hranice.
Diskusia o definovaní tohto vstupu je silno ovplyvnená ideologickým postojom každého účastníka.
Podľa môjho názoru hodnotenie rusko-ukrajinského konfliktu iba z legalistických pozícií, t.j. z pohľadu medzinárodného práva, nepostihuje celú šírku tohto problému.
Zdôrazňovanie znakov ako napríklad kto prvý prekročil hranice, na čom území sa bojuje... môže byť dôležité, ale nemusí byť postačujúce pre krajinu, kde 8 rokov prebiehala občianska vojna. Definovanie Ruska ako agresora je tak skôr iba prejavom nedočkavosti postaviť Putina pred haagsky tribunál. O tom, kto nakoniec pôjde do Haagu rozhodne víťaz, resp. víťazi v rusko-ukrajinskej vojne.
Vstup ruských vojsk na územie Ukrajiny hodnotím ako politické rozhodnutie jadrovej mocnosti, ktorá má pocit, že jej bezpečnosť a suverenita sú ohrozené.
Druhá jadrová veľmoc prijala tiež politické rozhodnutie založené na tom, že Rusko je nebezpečenstvom pre svetový mier.
Dnes je nutné, aby v podmienkach ohrozenia života na celej planéte jadrové mocnosti prijali súhlasné politické rozhodnutia, ktoré sa bude môcť stať platným právom pre súčasný pluralitný svet.
Hydepark je rubrika určená pre politikov, podnikateľov či akademikov. Publikované názory nevyjadrujú názor redakcie.
