Biskup František Trstenský: Nová perspektíva pre ľudstvo

Podľa jedného starobylého príslovia „aj miesta majú svoju dušu“. Platí to tiež pre sväté mesto Jeruzalem, v ktorom kresťania uctievajú v Bazilike Božieho hrobu miesto, kde bol Ježiš ukrižovaný a hrob, do ktorého bol pochovaný a z ktorého na tretí deň vstal z mŕtvych.

Dnešný vzhľad baziliky pochádza z 12. storočia, keď bola nanovo vybudovaná po tom, ako ju v roku 1009 sultán al-Hakim prikázal úplne zbúrať. Kresťanom bolo dokonca zakázané modliť sa na jej zrúcaninách. Paradoxne, v roku 1014 sa sultánova matka, ktorá bola kresťanka, zaslúžila aspoň o čiastočnú opravu baziliky, ktorú dal zničiť jej syn. Mnohí vďačíme práve svojim matkám za dar kresťanskej viery. Žiaľ, neraz sme to ako synovia či dcéry posunuli odlišným smerom. Slávnostná posviacka novej baziliky sa uskutočnila v roku 1149. Keď pútnik prišiel pred jej brány, do baziliky bol uvedený týmito slovami: „Toto sväté miesto bolo posvätené krvou Krista. Naše posväcovanie nemôže nič pridať k jeho svätosti.“

V nedeľné ráno pred 2000 rokmi ženy niesli k hrobu voňavé oleje, aby pomazali mŕtve Ježišovo telo. Evanjelista dodáva, že tieto oleje mali ženy dopredu pripravené. Ženy so vzkriesením nepočítali. Ježiš bol mŕtvy a pomazaním mu chceli prejaviť poslednú úctu, ktorú si zaslúžil každý zomrelý. Išlo o skutok lásky. Čakali ich dve prekvapenia. Nečakali, že nájdu odvalený kameň a že nenájdu Ježišovo telo. Naplnil ich zmätok, ktorý im pomáhali prekonať Boží poslovia. Ježišovo vzkriesenie nebolo pripravenou stratégiou jeho učeníkov, ale neočakávaným dielom Boha. Takým vždy zostane. Ženy videli, že Ježiš nebol v hrobe, ale skutočnosť, že bol vzkriesený, museli prijať s vierou. Podobne je tomu s veriacim každej doby. Každý pútnik na vlastné oči si môže pozrieť Kristov prázdny hrob v Jeruzaleme. Ale na skutočnosť vzkriesenia odpovedáme našou vierou alebo neverou, čo má zásadné dôsledky pre celý náš život, jeho zmysel a naše konanie. 

Smrť Božieho Syna na kríži nie je posledným slovom Boha. Týmto prerodom potrebovali prejsť všetci svedkovia prázdneho hrobu – Mária Magdaléna a ostatné ženy, apoštol Peter, Tomáš a milovaný učeník, emauzskí učeníci. Neraz aj my v našich životných skúškach a ťažkostiach, keď sa pýtame „Kde je Boh? Jestvuje Boh?“, musíme prejsť týmto prerodom vo svetle Ježišovho zmŕtvychvstania. Ako uvádza americký arcibiskup Fulton Sheen (1895 – 1979): „Človek si uvedomuje, že ukrižoval toho, kto jediný ho môže zachrániť. Boh prichádza zachrániť človeka. Keď človek prehral, sám Boh prichádza, aby daroval víťazstvo.“ Boh prevracia naruby ľudské očakávania a zaužívané schémy. Boh vždy prekvapí. Platí to aj pre náš život. Boh koná prekvapivo tam, kde by sme to nečakali a zjavuje svoju veľkosť v situáciách, s ktorými sa podľa ľudských kritérií nepočíta. 

Ježišovým zmŕtvychvstaním sa otvára nová perspektíva, ktorá prekračuje ľudské dimenzie a ľudské možnosti. Hoci ide o najväčšie Božie dielo, uskutočňuje sa v konkrétnom čase a priestore ľudských dejín. Ide teda o nadprirodzený Boží zásah, ale jeho súčasťou je ľudská prirodzenosť. Preto v novozákonných textoch zaznieva presvedčenie, že tak, ako Boh oslávil svojho Syna, raz oslávi aj nás: „Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8,11) To je naša skutočná nádej, ktorú nám dáva Boh vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi.