Dvadsať rokov v NATO a tieň Jána Čarnogurského

Hastings Ismay bol vojak a cez vojnu blízky spolupracovník Winstona Churchilla, neskôr diplomat a prvý generálny tajomník Severoatlantickej aliancie. Pripisuje sa mu výrok, že cieľom NATO je držať Nemcov dolu, Rusov mimo a Američanov vnútri. Hoci by mnohí súhlasili, že táto neformálna doktrína trvá dodnes, niečo sa na tom pokazilo. Definitívnym potvrdením je vojna na Ukrajine.

Najskôr ale povedzme niečo historicky dôležité. Založenie NATO bolo jedným z najúspešnejších projektov počas studenej vojny. Aliancia pomohla zabezpečiť mier v Európe, vďaka Američanom sa udržala aj taká geopolitická rarita ako západný Berlín. Keď sa rozpadol komunizmus v Európe, nebola to vojenská porážka totalitných režimov (ako to bolo pri nacizme), bola to implózia zvnútra. Režimy padali od Varšavy po Moskvu postupne a rýchlo, veľkú historickú zásluhu na tom majú Poliaci, a preto by mala byť symbolom konca komunizmu Varšava a tamojší okrúhly stôl, a nie múr v Berlíne.

Zmena svetového poriadku v roku 1989, čo dnes už vieme doceniť omnoho viac, bola vzácna tým, že k nej došlo bez vojny a takmer bez násilia (až na výnimky v Arménsku, Litve a poprave diktátora v Rumunsku). Celý svet sa postupne zmenil. Zdalo sa, že sa nezmenila iba jedna vec – NATO.

Najskôr sa to zdalo prirodzené, pretože Aliancia celú studenú vojnu dôsledne existovala ako obranné združenie. Preto bolo len prirodzené, že európske štáty, ktoré sa striasli komunizmu, sa postupne integrovali do NATO aj do EÚ.

Zmeny však pokračovali ďalej. Tak ako sa menila podoba a obsah integrácie európskych štátov v EÚ, a mení sa aj dnes (už nie je primárne ekonomickým klubom a polofederáciou, ale stáva sa geopolitickým projektom), tak sa menila aj Aliancia.

Keď v roku 1968 vtrhli sovietske, poľské či maďarské vojská do Československa, nikomu nenapadlo, že by NATO zasiahlo. Základom mieru v Európe po druhej svetovej vojne totiž nebolo len NATO, ale aj rešpektovanie rovnováhy moci, a teda sfér vplyvu oboch mocností. Boli sme obeťou tohto delenia, ale možno sme sa vďaka tomu vyhli niečomu horšiemu.

Treba pripomenúť, že NATO rešpektovalo svoju rolu obranného spolku a nezasiahlo ani pri zmene režimu v Poľsku na začiatku 80. rokov ani nijako neasistovalo pri zmenách režimov v rokoch 1989 až 1991. Reči o demokracii sa vtedy nemiešali s uniformami.

K novej role NATO a USA prišlo až neskôr, dnes by sme povedali, že to zrejme bolo v roku 1999, keď letectvo Aliancie podniklo útoky na vtedajšiu Juhosláviu. Bola to pre NATO úplne nová rola a dala do pohybu hlbšie zmeny. Moskva s Jeľcinom už nebola rešpektovaná, ale ignorovaná. Američania zbombardovali dokonca veľvyslanectvo Číny v Belehrade. Západ sa pokúsil najskôr neúspešne diplomaticky (pokus v Rambouillet) a potom úspešne vojensky zastaviť Miloševičov režim a presadil svoju predstavu o usporiadaní regiónu. 

Miloševič bol agresívny nacionalista, ktorý zneužíval moc, ale bombardovanie srbskej časti Juhoslávie dalo do pohybu väčšie veci. V Európe vznikol napríklad nový štát, ktorý dodnes neuznávajú viaceré európske štáty vrátane Slovenska. Vtedajšia úvaha slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý súhlasil s preletom letectva NATO nad naším územím s podmienkou, že nevznikne Kosovo, sa ukázala ako vysoko naivná. (Dzurinda pochopil a odvtedy už zdieľa americké predstavy bez prídavkov.) Vznik Kosova zase povzbudil ďalšie zmeny na Kaukaze. Všetci, ktorí aj u nás hovorili, že Kosovo nebude žiadnym precedensom, opäť vyzneli naivne.

NATO bolo vždy nástrojom americkej vojenskej moci a americkej zahraničnej politiky, ale zmena nastala, keď sa Amerika po páde komunizmu začala správať asertívnejšie, pretože bola jedinou superveľmocou. NATO počas komunizmu zodpovedalo tomu, ako opísal vzťahy Moskvy a Washingtonu George Kennan, ktorý sa neskôr stal oponentom rozširovania Aliancie na východ. Túto zmenu on aj ďalší kritizovali.

Poďme ale domov. Najsilnejšiu výhradu voči členstvu Slovenska v NATO pred 20 rokmi sformuloval Ján Čarnogurský. Hovoril, že nás členstvo v Aliancii dovedie do vojen, ktoré si nebudeme želať.

Znelo to rovnako absurdne, ako keď po roku 1989 Čarnogurský hovoril, že Západ čaká konflikt kresťanstva a liberalizmu.

Hoci na jeho slová došlo, pred 20 rokmi by bolo veľkým rizikom, keby sme do NATO nevstúpili. A to pre tri dôvody. Po prvé preto, že vstup do NATO bol predvstupným krokom našej integrácie do Európskej únie. Po druhé preto, že ak by sme neboli členmi vojenskej aliancie, ku ktorej by patrilo susedné Maďarsko, s ktorým máme historický spor o územie, boli by sme v prípade konfliktu v nevýhodnej situácii. Najmä ak sme neboli v pozícii Rakúska, ktorého neutralitu garantovali veľmoci.

Po tretie preto, že ak by sme skončili mimo NATO, malo by to dopad na celkový kredit a kondíciu štátu, v krajnej podobe by sme mohli medzi Slovenskom a Českom dosiahnuť rozdiel, aký dnes vidieť medzi Srbskom a Chorvátskom. Ostať mimo hlavný vývojový trend s rizikom vnútornej emigrácie a vnútornej radikalizácie by Slovensko ťažko poškodilo.

Nevstúpiť do NATO by bolo nezodpovedné k vlastnému štátu. Vstup do NATO však priniesol jednu novú požiadavku slovenskej spoločnosti.

Objavil sa totiž hlbší rys, ktorý hľadá rovnováhu medzi Čarnogurského predpoveďou a stredoeurópskym realizmom: ukázalo sa to už opakovane, Slováci podporujú členstvo v NATO, ale sú kritickí k americkej zahraničnej politike, najmä k americkým vojnám. Potvrdzuje to aj situácia na Ukrajine, keď je postoj slovenskej verejnosti najbližší k výrokom pápeža Františka, ktorý hovorí súčasne o ruskej agresii, ako aj o štekote NATO pri bránach Ruska a obavách z vypuknutia tretej svetovej vojny.

Chceme byť v NATO, ale máme problém s americkou zahraničnou politikou. Videli sme to pri bombardovaní Juhoslávie, pri vojne v Iraku, širšie pri vojenských akciách na Blízkom východe, najnovšie pri politike voči Ukrajine.

Kedysi boli pre túto „slovenskú vlastnosť“ cenení viacerí naši diplomati v konfliktných oblastiach na Balkáne, dnes je však ešte dôležitejšia pre nás doma.

Ako však možno nájsť rovnováhu medzi podporou NATO, ktoré je základným nástrojom americkej zahraničnej politiky v Európe, a americkou zahraničnou politikou? Nie je to neriešiteľný rozpor?

Rozpor to nepochybne je, ale v záujme malého národa je, aby bol riešiteľný. Základným nástrojom, ktorým ho treba viesť, je demokracia a istá forma autonomizmu. Každá vláda, ktorá si tento vnútorný rys uvedomuje, musí včas a dôsledne mobilizovať verejnosť za politikou, ktorá dokáže reprezentovať skepsu voči americkej zahraničnej politike. Nemôže to byť politika antiamerická, pretože tá by vyvolala nové vnútorné rozdelenie (možno aj pokusy o vystúpenie z NATO). Ako člen vojenského paktu sme v závislom postavení na vojenských technológiách Ameriky, aj to musí slovenská vláda rešpektovať.  

Hoci je NATO silné, ani ono nie je v ideálnom stave. Vidieť to na jeho periférii aj v jeho centre vo Washingtone. Nie je to síce stav klinickej smrti, ako o tom kedysi hovoril Macron, ale Ukrajina ukázala, že NATO sa nemôže rozširovať donekonečna. Narazilo na svoje hranice. Gruzínsko je toho starším dôkazom. Existujú štáty, kde to problém nie je (Fínsko) alebo je riešiteľný (Švédsko), ale aj štáty, kde to problém je (Ukrajina).

Navyše, rozdiely rastú aj vnútri Aliancie. Turecko má k vojne na Ukrajine vlastnú politiku, voči Rusku nezaviedlo ani sankcie. Francúzsko už vstúpilo do užšej vojenskej dohody s Gréckom proti Turecku a Británia s Amerikou sa odčlenili a pokorili Francúzsko v Pacifiku. Ešte väčšie napätie je vnútri štátov. Británia po odchode z EÚ vedie najofenzívnejšiu politiku vo východnej Európe možno od čias prvej svetovej vojny či Krymskej vojny. A pritom je vo vojensky katastrofálnom stave (má okolo 40 bojaschopných tankov). Francúzov vytlačila z ich bývalých kolónií v oblasti Sahelu jedna súkromná vojenská organizácia Wagner. Nemecko, ktoré je vojensky plne závislé od USA, zisťuje, že to má v kritických chvíľach vážne ekonomické dôsledky (masová imigrácia po vojnách na Blízkom východe aj deindustrializácia po vojne na Ukrajine).

Najväčší zápas ale prebehne v centre americkej vojenskej moci vo Washingtone už túto jeseň. Americká verejnosť má výrazne skeptickejšie názory na vojenské záväzky USA ako vládnuci americkí politici. Tieto predstavy pomáhajú Donaldovi Trumpovi a nie sú v niektorých rysoch vzdialené tomu, čo si myslí väčšina na Slovensku.

Niekde v pozadí cítiť aj historický argument, ktorý sa týkal vždy každej ríše či vojenskej organizácie. Rozširovanie ju od istej hranice vnútorne oslabuje.

Možno opatrne povedať, že Slovensko sa v týchto sporoch zorientovalo lepšie ako väčšina štátov NATO. Pri 20. výročí je to dôvod na opatrnú spokojnosť.

Ak by sa však mali dejiny vytrhnúť z koľají, ako ich vidíme dnes, slovenskí politici by si mali byť vedomí istej hierarchie: väčšie záväzky ako voči štátom v NATO máme voči vlastnému obyvateľstvu. Niet silnejšieho nástroja na ich obranu, ako je základný výdobytok Novembra 1989: slobodne vystretá ruka, ale aj pokojne vyslovené „nie“.