Tridsať rokov od smrti Kurta Cobaina. Odkaz strateného chlapca

Ani dnes nie je nezvyčajné, že tínedžer, ktorý sa rozhliada po hudobnom svete, aspoň na chvíľu prepadne Nirvane. Určite k tomu prispieva aj legenda, ktorá vznikla okolo jej mŕtveho frontmana a v ktorej hrá jeho dobrovoľný odchod zo sveta významnú úlohu.

Je to zvláštna legenda. Vykresľuje Cobaina ako človeka, ktorý radšej skoncoval so životom, ako by sa mal "zapredať", čím naplnil heslo zo slávnej piesne Neila Younga "je lepšie vyhorieť, ako zhasnúť" citovanej v jeho rozlúčkovom liste. Stal sa tak ďalším členom toľko diskutovaného "Klubu 27", hviezd, ktoré zomreli v dvadsiatich siedmich rokoch. Sila príbehu Cobainovho života však nespočíva v nejakej oslnivej a inšpiratívnej jedinečnosti, ale skôr v tom, že je to v istom zmysle smutne typický príbeh strateného chlapca, ktorému život veľa naložil.

Na deväťdesiate roky sa dnes ľudia pozerajú ako na dobu, v ktorej bolo všetko možné. Určite právom, ale malo to aj tienisté stránky. Aj preto boli jedným z najobľúbenejších hudobných prejavov temné a depresívne Cobainove piesne. Drsná hudba zbavená kostýmov, excesov a egocentrických manierov metalu osemdesiatych rokov. Presvedčivé vyjadrenie úzkosti a hnevu, možno niekedy až nenávisti, najmä voči sebe samému. A tiež mladícka energia, pripravenosť blázniť sa, niekedy sarkazmus a celkovo štýl.

V tom čase som mal iných hudobných favoritov a nemôžem povedať, že by som sa dnes k piesňam Nirvany vracal, no zároveň úplne chápem, že zo všetkých kapiel, ktoré vznikli na prelome 80. a 90. rokov, sa práve táto nečakane vo svete preslávila. Cobain mal talent napísať hit a jeho kapela mala podmanivú energiu. Jeho piesne prístupným spôsobom vyjadrovali spoločný pocit, rovnaký zmätok a hnev.

Chlapec zo zapadnutého a dosť bezútešného miesta, vyrastajúci v rodine, ktorá má aj dedičné bremeno závislostí, duševných chorôb a samovrážd, ťažko znáša rozvod rodičov, v škole nezapadne, trpí chronickými bolesťami. Založí si kapelu, všelijako sa s ňou prebíja, berie drogy, veľa drog.

Zrazu sa stane slávny, je známy po celom svete, ale veľa radosti mu to neprináša, vtedy je už istý čas závislý od heroínu, ťažko sa vyrovnáva so slávou, naďalej trpí zhoršujúcimi sa bolesťami, stráca záujem o hudbu, narodí sa mu dcéra, hrozí mu, že o ňu príde, počas turné takmer zomiera na predávkovanie, nechá sa prehovoriť a ide na liečenie, čoskoro z neho utečie a zabije sa vo svojom rozostavanom dome len asi dva a pol roka po tom, čo mu vyšla platňa, ktorá z neho urobila hviezdu. Mnohí v jeho liste na rozlúčku nachádzajú veľké posolstvo, ktoré je skôr svedectvom o jeho bolestnom zmätku. Takto zhrnuté to znie hrozne.

Aj dnes sa na plagátoch a tričkách mladých ľudí často stretávame s jeho tvárou, ikonickým obrazom vychudnutého plavovlasého mladíka s výraznými očami, ktorý je stelesnením trendu „heroin chic“. V jeho uprenom pohľade cítiť odstup, možno odmietavý, ale možno si ho tam len premieta človek, ktorý vie, ako to s Cobainom bolo. Rozmýšľa, do akej podoby by zostarol, keby dostal tú šancu a Kurt Cobain by sa nejako dokázal vyhrabať spod tej hory problémov.

Či by ešte dnes robil hudbu a aká by bola, možno by niekoho prekvapil, kto vie. Možno by bol pre mladých ľudí, ktorí ho dnes objavujú, len ďalším symbolom smiešneho "boomera", možno nie. Jeho tvár sa stala ikonou, v istom zmysle nadčasovou. Obrazom človeka, ktorý sa dokázal na istý čas stratiť v hudbe, a možno vďaka tomu dokázal zabudnúť na stratenosť vo vlastnom živote a potom to už ďalej nešlo. A pre generácie tínedžerov vyjadril ich vlastný pocit stratenosti a jej zvodnú silu, možno im pomohol (aspoň niektorým), keď pomôcť sebe samému bolo nad jeho sily a schopnosti.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.