Kresťanstvo je menšinové, ale nezaniká, hovorí tohtoročný laureát Ratzingerovej ceny Jean-Luc Marion

Vo Vatikáne sa malo 14. novembra uskutočniť slávnostné odovzdanie Ratzingerovej ceny laureátom jej jubilejného 10. ročníka. Ako sme referovali 1. októbra v súvislosti s ich oznámením pri tlačovej konferencii Nadácie Josepha Ratzingera – Benedikta XVI., stali sa nimi austrálska teologička Tracey Rowlandová a francúzsky filozof Jean-Luc Marion. Tento dnes 74-ročný mysliteľ, žiak Jacquesa Derridu, inšpirovaný fenomenológiou Husserla a Heideggera a ich nasledovníkmi Ricouerom a Levinasom, ale tiež najväčšími teológmi 20. storočia Louisom Bouyerom, Henri de Lubacom a Hans Urs von Balthasarom, zakladal v roku 1972 spolu s dvoma naposledy menovanými a s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom medzinárodný teologický časopis Communio. Počas svojej dlhej akademickej dráhy vyučoval okrem iného na parížskej Sorbonne a na univerzite v Chicagu (University of Chicago Divinity School). Popri fenomenológii, v rámci ktorej rozvíja koncept obdarovanosti, patrí tiež k najväčším dnešným znalcom Reného Descarta. V roku 2008 bol zvolený medzi 40 tzv. „nesmrteľných“ Francúzskej akadémie.

Jean-Luc Marion predstavil niektoré východiská svojho myslenia a pohľady na našu súčasnosť v obsiahlom rozhovore pre portál National Catholic Register.  Prinášame vám výber z týchto jeho úvah.

Vzťah filozofie a teológie

Teológia ponúka náhľad do všetkých ostatných disciplín a je ustanovujúcou súčasťou racionality, hovorí francúzsky filozof. Humanitné vedy by sa teoreticky mali zaoberať všetkým, čo je, alebo prinajmenšom všetkým, čo je mysliteľné. Tendenciou modernej doby však je prehliadanie metafyziky a teológie. „Je to silná a škodlivá tendencia. Pretože otázka božského, nepodmieneného, absolútneho princípu, ak taký je, je otázkou, ktorá prenasledovala a naďalej prenasleduje ľudské myslenie. Pokiaľ sa ňou nebudeme zaoberať priamo, objaví sa nepriamo v iných oblastiach. Odbory ako história, literatúra, dejiny umenia, sociológia alebo psychológia sú naďalej konfrontované s teologickou otázkou nepriamym a niekedy anonymným spôsobom – totiž prostredníctvom otázky, či Boh môže byť odhalený, alebo či sa môže odhaliť, zjaviť sám,“ hovorí Jean-Luc Marion a pripomína encykliku Jána Pavla II. Fides et Ratio, ktorej cieľom bolo poukázať na kontinuitu teológie, totiž sacra doctrina, posvätného učenia, ako sa v západnej tradícii označovala, a rozumu „Domnievam sa, že sa človek môže len ťažko venovať filozofii bez toho, aby vstupoval do ríše sacra doctrina.“

Náboženstvo ako základný kameň spoločnosti

V niektorých svojich posledných knižných tituloch, najmä v práve vychádzajúcom Brief Apology for a Catholic Moment (Stručná obhajoba katolíckeho momentu) (Chicago University Press 2021), sa autor venuje katolíckosti v zmysle všeobecnosti a otázkam, ktoré pred dnešných katolíkov kladie súčasná situácia. Jean-Luc Marion sa v ňom zoširoka venuje problému laickosti, sekularizmu a ukazuje, že žiadna spoločnosť nemôže existovať bez princípu spoločenstva. A práve tento princíp v našej západnej civilizácii chýba. „Problémy, s ktorými sa stretávame, sú sčasti spôsobené neznalosťou a popieraním svojho pôvodu zo strany časti spoločností, ktoré sa už rozvinuli v kresťanskom rámci. To je politická slabosť. Popieranie kresťanských koreňov našej spoločnosti nie je obyčajným a slabým názorom, ideológiou, ale tiež chybou z politického hľadiska. Znamená to, že nerozumieme sile, ktorá založila naše spoločnosti. Práve preto sú súčasní politici takí zlí: nie sú vzdelaní, nie sú si vedomí skutočného historického stavu spoločností, ktorým majú vládnuť.“

Oddelenie štátu a cirkvi

Jedným z kľúčových tém poslednej knihy je oddelenie štátu a cirkvi. „Oddelenie je veľmi dobrá vec, pretože zaisťuje rozdelenie politickej moci a náboženskej autority. Je to biblický objav. Staroveký Izrael bol prvou a jedinou krajinou, kde toto oddelenie fungovalo, zatiaľ čo všade inde bol zmätok medzi politickou mocou (cisárom, faraónom a pod.) a duchovným vedením. V prípade Izraela nebol kráľ najvyšším kňazom. A nad oboma bdel prorok. Oddelenie je teda biblický koncept. A cirkev sa vždy musí držať tohto princípu, pretože zakaždým, keď dochádzalo k aliancii trónu a oltára, bolo to na škodu cirkvi. Kresťania môžu teda jedine uvítať takéto oddelenie.“

Pokiaľ ide o krízy, v ktorých sa zmieta dnešná spoločnosť, popredný francúzsky filozof vidí v cirkvi inštitúciu, ktorá sa k nim dokáže postaviť lepšie než iné, ktoré – ako hovorí – „trávia všetok svoj čas na zabránenie krízam, na ich zakrývanie alebo na klamstvo“. „Cirkev vie, ako sa postaviť ku krízam, pretože ju v skutočnosti tvoria ľudia, ktorých uvádza do krízy Boží súd – Kristova kríza. Sú teda na krízy akosi zvyknutí,“ podotýka.

Kresťanstvo je menšinové, ale nevytráca sa

Tichým optimizmom zaznievajú tiež Marionove prognózy okolo budúcnosti kresťanstva na Západe. „Nové religiozity vtelené do rôznych ideológií ako boľševizmus, nacizmus a všetky totalitné ideológie boli od samého počiatku zamýšľané ako náhrady kresťanstva. V období nihilizmu je to čoraz viditeľnejšie. Spoločnosť sama osebe je vždy nekresťanská. Sv. Augustín to dobre vysvetlil v spise O Božej obci, ktorý by sme si mali znovu prečítať. Problém nespočíva totiž v cezúre medzi cirkvou a spoločnosťou. Je to celkom normálne, pretože cirkev prichádza od Boha a spoločnosť sa nechce k Bohu vracať. Tak to bolo vždy a nie je na tom nič prekvapivé… Spoločnosť nemôže nikdy byť úplne kresťanská, pretože kresťania sami nie sú úplne kresťanskí…“ Podľa francúzskeho filozofa nie je pravda, že by sa kresťanstvo zo Západu vytrácalo. „Kresťanstvo bolo vždy minoritou a v konflikte. To nie je výsada prítomnosti oproti minulosti. Prechádzame obdobím radikálneho nihilizmu, to je pravda, ale súčasná situácia cirkvi nie je bezprecedentná. Cirkev vždy stála proti odmietaniu Boha v spoločnostiach, čo je prirodzené.“

Problémy pandemickej situácie

Úplne nové otázniky, ktoré filozofa nemôžu ponechať bez znepokojenia, kladie súčasná chvíľa. Jeden z Marionových učiteľov Emmanuel Levinas je známy svojou hĺbkovou reflexiou nad ľudskou tvárou a jej úlohou vo vzťahovaní sa k druhým ako nad etickou dimenziou. Jean-Luc Marion sa domnieva, že dlhodobé používanie rúšok v otvorenom priestore je desivé, avšak verí, že nebude trvať večne.

„Koronavírusová kríza nie je prvou zdravotnou krízou… Ide v nej skôr o sociálnu a sociologickú – stručne povedané – morálnu krízu. Nikto nerozumie, čo sa deje, a politici, ktorí dokazujú, že nie sú schopní rozvinúť serióznu zdravotnú politiku, sa snažia zachrániť svoje pozície a zdravotný systém prenášaním svojej vlastnej zodpovednosti na občanov. V praxi to znamená prenášanie nemocničných problémov do verejného priestoru. Keď nie sme schopní zaistiť dostatok lôžok na liečenie, pretože buď nevieme, ako liečiť, alebo to považujeme za príliš drahé, čo urobíme? Povieme ľuďom, aby sa správali ako chorí na ulici, a zaobchádzame s nimi ako s podozrivými. To je úplne zrejmé. Vzhľadom na to, že sme v nemocnici, sloboda je veľmi obmedzená, a preto sú teraz verejné slobody obmedzené pod zámienkou boja proti epidémii. Dochádza k znásilňovaniu verejnej slobody. Politici by mali povedať: „Mali by sme byť schopní liečiť alebo obmedziť šírenie epidémie a nemali by sme obviňovať občanov, že sú za ňu zodpovední.“ To však rozhodne nehovoria. A celá situácia je veľmi bizarná.“

Jean-Luc Marion podotýka, že politici sa nebudú náhliť s návratom k občianskym slobodám, pretože za tohto stavu je ľahšie vládnuť. „V určitej chvíli občania budú musieť tieto reštrikcie akosi obmedziť. Doposiaľ boli veľmi poslušní a submisívni. Dúfam, že to tak nebude i naďalej,“ hovorí tohtoročný laureát Ratzingerovej ceny, francúzsky filozof Jean-Luc Marion.

Vychádza v spolupráci s českou redakciou Rádia Vatikán, kde text pôvodne vyšiel.