"Som jediný zostávajúci muž v rodine." Mobilizačná novela znepokojuje mladých Ukrajincov

Tvrdil však, že jeho manželka Amelia mu povedala, že „urobí všetko pre to, aby ho neodviedli“, ak bude povolaný do armády.

„Mám obavy, dokonca aj trochu strach,“ povedal Chomčenko. „Ale všetko bude podľa Božieho zámeru.“

Chomčenko žije v priemyselnom meste Družkivka v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny. Rusko ostreľuje mesto raketami a delostrelectvom, ale život ide ďalej, aj keď väčšinu nocí stále počuť dunenie bojov na neďalekej frontovej línii. Na začiatku vojny jeho manželka, vtedy tehotná, odcestovala do mesta Dnipro v strede Ukrajiny. Po pôrode ich syna sa vrátila domov.

„Cíti sa tu celkom pokojne, pretože rodina je spolu. Nevieme si predstaviť, že by sme žili oddelene, a nevieme, ako ľudia, ktorých vojna oddelila na mesiace a roky, môžu zvládnuť toto utrpenie,“ povedal. „Samozrejme, keď sa v Družkivke bombarduje, Amelia má strach, ale sme spolu silní,“ dodal.

„Desila ma myšlienka, že pôjdem do vojny“

23-ročný Nestor Babskyi, fyzioterapeut v rehabilitačnom centre na západnej Ukrajine, denne ošetruje niekoľko ukrajinských vojakov, ktorí boli zranení a zmrzačení vo vojne. Povedal, že pociťuje vinu za to, že sám nenastúpil do služby, a strach z toho, čo ho čaká.

„Spočiatku ma desila myšlienka, že pôjdem do vojny, ale teraz som pokojný,“ povedal Babskyi.

Zranení vojaci „zohrali svoju úlohu a vrátili sa žiť svoj život, takže čakám, kedy príde na mňa rad“. Dodal: „Uvedomujem si, že tam budem určite užitočnejší ako tu. Táto myšlienka ma upokojuje.“

„Mladí ľudia sú budúcnosť“

Oleksandr Mančenko, 26-ročný novinár z Charkova, druhého najväčšieho ukrajinského mesta, ktorý sa venoval vojne, poznamenal, že prezident Zelenskyj pravdepodobne čelil ťažkej úlohe, keď znížil odvodový vek.

„Mladí ľudia sú budúcnosť, nech to znie akokoľvek otrepane,“ povedal Mančenko.

„Možno si myslel, že Ukrajina sa zaobíde bez mobilizácie mladých ľudí, ale vojenská situácia nám zrejme takýto luxus nedovoľuje,“ povedal.

Mančenko povedal, že si váži odvahu tých, ktorí narukovali v prvých dňoch vojny. „Vďaka nim sme prežili,“ povedal a dodal, že o vlastnej odvahe pochyboval a bojovať nechcel.

„Okrem toho chcem pokračovať v tom, čo robím, pretože si myslím, že moja práca je tiež dôležitá,“ povedal. „Nebudem však utekať pred mobilizáciou a skrývať sa. Takže uvidíme, ako sa môj osud bude vyvíjať ďalej.“

„Musím byť čo najprofesionálnejší“

27-ročný Maksym Sukhyi, zubný technik v Kyjeve, už dosiahol minimálny povolávací vek, keď bol 3. apríla podpísaný nový zákon. Uviedol, že sa na vojnu pripravoval od augusta 2022, ale ešte nenarukoval.

Hľadal si jednotku, ku ktorej by sa pridal, a zároveň sa cez víkendy učil o zbraniach a taktike v tábore a chodil do posilňovne.

Výcvik v ukrajinských vojenských jednotkách je často jemne povedané nerovnomerný a muži, ktorí sú povolaní do armády – na rozdiel od tých, ktorí sa prihlásia dobrovoľne –, sú často zaradení do pechoty. Tieto pozemné jednotky zvyčajne vykonávajú najťažšiu službu: sedia v zákopoch pod ťažkým bombardovaním a v prípade potreby útočia na nepriateľské línie.

Sukhyi povedal, že sa pripravuje aj na takúto možnosť.

„Musím byť čo najprofesionálnejší. Ak pôjdem do vojny, chcem byť profesionálom aj tam,“ povedal. „Preto sa na prípadnú mobilizáciu pripravujem tak, ako mi to čas a finančné prostriedky dovoľujú. Ak sa ocitnem vo vojne, nechcem byť niekým, kto nič nevie.“

„Moji rodičia sa obávajú viac“

24-ročný Vasyl Vanžurak pracuje na píle v Karpatoch na západnej Ukrajine. Povedal, že chcel narukovať, ale jeho otec odišiel bojovať a nechal ho, aby sa v prvých mesiacoch vojny staral o matku a ďalších príbuzných.

„Mám strach? Áno aj nie,“ povedal Vanžurak. „Moji rodičia sa viac obávajú, že pôjdem do armády, ako ja.“

„Táto vojna bude, žiaľ, trvať dlho“

Denys Jemec, elektrikár v oceliarni na juhu Ukrajiny, minulý mesiac oslávil 25 rokov. Povedal, že ho zmena veku pre odvod príliš netrápi, pretože si myslí, že ho viac potrebujú v oceliarni ako v armáde. Povedal však, že ak by ho povolali, išiel by bojovať.

„Už som si zvykol na myšlienku, že táto vojna bude, žiaľ, trvať dlho,“ povedal. „Spočiatku sme všetci dúfali, že sa rýchlo skončí, ale neskôr sa ukázalo, že realita je oveľa krutejšia.“

Jemec povedal, že jeho strýko a nevlastný otec, ktorí už bojovali vo vojne, ho od boja odrádzali. „Naozaj nechceli, aby som slúžil v armáde tak ako oni,“ povedal.

„Som jediný zostávajúci muž v rodine a veľmi sa obávajú, že nedopadnem dobre,“ povedal. „Určite by chceli, aby som zostal v závode a naďalej podporoval svoju matku, tetu a starú mamu.“

Generácie Ukrajincov boli po vpáde Ruska rozvrátené. Keďže vojna pokračuje a jej koniec je v nedohľadne, najmladší Ukrajinci sú v čoraz väčšom nebezpečenstve a hrozí im, že budú pri obrane svojej vlasti zatiahnutí do krviprelievania v pozemných bojoch.

Na fronte o ich osude rozhodne, ako raz napísal anglický básnik z prvej svetovej vojny Wilfred Owen, „zvláštna aritmetika náhody“.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.