Biskup Jozef Haľko: Musíme sa ľuďom prihovoriť a ponúknuť im duchovný reštart

Jeho účet na Facebooku sleduje viac ako 30-tisíc ľudí. Konto má aj na Instagrame, na Youtube, zverejňuje videá i podcasty. Vysokoškolský profesor v odbore katolíckej teológie, ktorý rád vyhľadáva príležitosť na stretnutie s tými najrôznejšími skupinami ľudí bez ohľadu na vzdelanie či sociálny status. S bratislavským pomocným biskupom Mons. Jozefom Haľkom sme sa rozprávali o pôsobení v online priestore a návrate do chrámov po pandémii.

Snažíte sa byť blízko k ľuďom, tým starším, ale aj mladším, napríklad prostredníctvom sociálnych sietí. Čo však bolo prvým impulzom, povolaním do služby kňaza a pastiera?

V podstate to boli kňazi, ktorí tiež naplno žili svoju kňazskú službu. Počas komunizmu som spoznal kapucínske spoločenstvo aj tajných kapucínskych kňazov a rehoľníkov, medzi nimi súčasného špirituála kňazského seminára Jána Otrubu. On už v tom čase verejne pôsobil ako ekonóm, no popritom vo voľnom čase vykonával službu kňaza: tichú, ale veľmi účinnú. Druhý kňaz, ktorý pre mňa veľmi veľa znamenal, bol súčasný farár v Petržalke Milan Bubák. Pri týchto, ale i ďalších kňazoch som si povedal: takúto prácu by som chcel robiť a takýto by som chcel byť.

Čo konkrétne vás na nich inšpirovalo?

Široká komunikácia s ľuďmi, ktorá bola zároveň veľmi obsažná. Vždy, keď kňaz komunikuje, mal by nejakým spôsobom ponúkať to, čo hovorí svätý Pavol: “Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.” (Gal 2, 20, pozn. red.) Služba kňaza a štýl jeho života je do veľkej miery sebazrieknutím v službe pre druhých ľudí, ponúkaním zmyslu života, a to nie je málo. Ponúkať ľuďom koncept života vyplývajúci z Evanjelia a zasahujúci všetky dimenzie ľudského života aj vzťahov človeka. Okrem toho pokladám za rozhodujúce, že Evanjelium je niečo na jednej strane hlboko historické, ale keďže ide o Božie slovo nadčasové a nadpriestorové, a teda univerzálne, je zároveň uchopiteľné aj v tých najkonkrétnejších situáciách života. Niečo univerzálne je predsa časové a moderné. Naozaj nič nie je modernejšie ako Evanjelium: po dvetisíc rokoch ho s úžasom vieme uživotniť v každodennej praxi.

Prejdime na vaše netradičné evanjelizačné aktivity, ktorými ste známy. Spomeniem, napríklad, darček z Lúrd, pozvánky na rozhovor počas cesty vlakom alebo na vianočných trhoch, spovedanie na námestí počas sprievodného programu Národného pochodu za život… Čo vás k tomu vedie?

Nie sú to až také originálne nápady, ktoré by dodnes nikto iný nerealizoval. Sociálne siete umožňujú oveľa účinnejšie avizovať, kde a v akom čase som k dispozícii: dnes to zverejním a v priebehu hodiny to vidí sto či možno až niekoľko tisíc ľudí. Svätý Dominik z rehole kazateľov napríklad svojich bratov pobádal chodiť po najfrekventovanejších cestách pešo s čo najintenzívnejším kontaktom s ľuďmi. Toto je aj dnes kľúčové: hľadať všetky možné kontakty na odovzdávanie evanjeliového posolstva. Už samotné stretnutie s kňazom, ktorý v rámci svojich ľudských limitov žije svoju kňazskú identitu – ešte nepovie ani slovo, a už niečo povedal svojím zasvätením sa Kristovi a stotožnením sa so svojou kňazskou úlohou. Kdekoľvek sa nachádzam, som k dispozícii ako kňaz s ponukou duchovného občerstvenia. 

• 

• 

S akými reakciami ste sa pri týchto príležitostiach stretli?

Niektoré reakcie boli, že je to dobrý nápad. Niekedy však aj varovali, že to môže byť aj pokus o prílišnú sebaprezentáciu. 

Takže sa stretávate aj s určitým nepochopením?

Práveže je to správne pochopenie istého reálneho rizika. Lebo v duchu názvu vášho denníka “neštandardné” nápady naozaj môžu byť snahou vymedzovať sa, špeciálne vynikať. Takéto kritické podnety sú dobré, aby človek bol naozaj v strehu. Je to vnútorný zápas každého verejne vystupujúceho človeka, najmä keď vystupuje v mene Evanjelia, že môže skĺznuť do „protagonizmu“, keď zacláňa svojím egom pravé Ježišovo svetlo. Ja mám byť iba okno, ktoré čím je otvorenejšie a čistejšie, tým viac svetla prepúšťa. Je pokorujúce aj očistné počúvať varovania či počítanie lajkov a čakanie na spätné väzby nie je viac o vlastnom egu ako o Ježišovi.

Počas stretnutí s ľuďmi sa vám zrejme všeličo prihodilo. Podelíte sa o nejaký zážitok, ktorý vás vyslovene prekvapil?

Vo vlaku bol o stretnutia oveľa menší záujem ako napríklad v meste. Tam ma vyhľadali aj ľudia so zásadnými životnými záležitosťami. Realita je taká, že jestvuje určitá skupina ľudí, ktorí by na faru či do kostola nevkročili, no priamo na ulici využijú ponúknutú možnosť.

Mali ste aj nejakú vyslovene nepríjemnú skúsenosť? Alebo si to ľudia k vám nedovolia?

Ide aj o úsmevné epizódy. Keď som raz šiel požehnávať mládež na Godzone, SBS-kár ma zastavil, a keď som povedal, že som biskup, so všetkou vážnosťou sa spýtal, čo je to biskup. Až keď som si rozopol bundu, keď som vyberal mobil, zbadal kolárovú košeľu a povedal: “Aha, tak!” a pustil ma (úsmev).  Ale teraz vážne. Isteže, prichádzajú – napríklad na Pohode – aj ľudia s veľmi kritickými otázkami, výhradami, s priamou kritikou. Ale veď o tom to je. Pokiaľ príde niekto veľmi kriticky naladený a súčasne schopný počúvať a viesť dialóg, takáto komunikácia má zmysel. 

• 

• 

Dá sa povedať, že aj toto sú tie nové spôsoby, ktoré majú byť súčasťou “novej evanjelizácie”, o ktorej hovorí Cirkev už od čias pontifikátu sv. Jána Pavla II. Ako vy vidíte novú evanjelizáciu na Slovensku? Je ešte stále nová, aktuálna?

Často sa zamýšľam nad tým, čo robil Ježiš. Vo svojich metódach bol výsostne moderný. Hovoril zrozumiteľne k svojim súčasníkom: o svetle, vode, pôde, figovníku, merici, drachme, čo sú jednoducho obrazy z každodenného života. Iste, práve v Nazarete videl ženu vymetať dom hľadajúc drachmu alebo roľníka okopávajúceho figovník. Sú to všetko obrazy zo života. Ježiš ich používa ako mosty k myšlienke Božieho kráľovstva. Je náležité prirovnávať Božie kráľovstvo, napríklad, k horčičnému zrnku? Krása Božieho posolstva je práve v tom, že chce byť blízke a zrozumiteľné bez toho, aby stratilo svoju jadrnosť a pokorujúcu tajomnosť. Je blízke a zrozumiteľné, a predsa nás presahuje a tým aj zdravo pokoruje. Sme ako deti, ktoré sa potrebujú stále pozerať hore – na svojich rodičov. Dieťa, ktoré sa nemá kam pozrieť hore, rastie oveľa ťažšie ako dieťa, ktoré sa pozerá na staršieho súrodenca, na mamu, otca, starých rodičov. Stále vidí niečo, čo ho presahuje, a zároveň sa za tým naťahuje, aby rástlo. Pozerajúc stále iba do zeme ostaneme prízemní. Ježišova evanjelizácia vychádzala z toho, čím tí ľudia žili v poľnohospodárskej a pastierskej kultúre. Cez jej obrazy ponúkol niečo tak nádherné, vznešené, tajomné a blízke zároveň, ako je Božia prítomnosť, Božie pôsobenie. Čo to znamená pre dnešný svet? Byť vo svete, no nebyť zo sveta. Ponúknuť svetu niečo zrozumiteľne, nie však submisívne sa prispôsobiť aktuálnym hraniciam a obzorom tohto sveta. Chcem ponúknuť niečo, čo ich rozširuje. Nie je znevažujúce použiť niektoré moderné výrazy a cez ne viesť k obrazu Božieho kráľovstva. 

Hovoríte o výrazových prostriedkoch a obrazoch. Je evanjelizácia na Slovensku nová aj v niečom inom ako v slovníku, ktorý sa používa?

Slovník je len jedna dimenzia evanjelizácie. Podstatou je modlitba, hoci v očiach materialistov sa javí ako pasivita. Jeden veriaci laik, keď som ešte hľadal svoju duchovnú cestu a zvažoval, či zvoliť skôr aktívny spôsob života alebo život modlitby, mi odpovedal: “Nie je väčšia aktivita ako modlitba!” Modlitba presakuje do všetkého, čo sa robí. Modlitba je aktivitou aktivít: “modli sa a pracuj”. Práca bez modlitby je vyschnutá, bez koreňa, ako dom na piesku. No dôležitý je aj prechod od modlitby k aktivite. Čosi modlitbe chýba, ak ma neaktivizuje. Len keď sa modlím, viem zdieľať svetu aj moderným jazykom bohatstvo načerpané z Eucharistie, Svätého písma, z hlbokej a osobnej komunikácie s Ježišom Kristom.

Bola to túžba po novej evanjelizácii, ktorá vás viedla k aktívnemu pôsobeniu na sociálnych sieťach, alebo ako ste sa k tomu dostali?

Pokiaľ sa k srdcu mladých možno priblížiť cez sociálne siete, je priam povinné sa o to pokúsiť. Veď aj po vynájdení kníhtlače si evanjelizátori uvedomili, že ak je možné slovo takto šíriť, treba konať. Pár desiatok rokov po Guttenbergovom vynáleze vznikli vtedy veľmi moderné tlačiarne na šírenie náboženskej literatúry. 

Ako vyzerali vaše začiatky na sociálnych sieťach? Čím ste začali?

Začal som Twitterom, ktorého obmedzenie na 140 znakov ma učilo zmestiť sa do určitého limitu a vyjadrovať sa stručne a obsažne. Každý deň som niečo pridával, hľadal som inšpirácie v každodenných obrazoch a výjavoch z ulice.  Išiel som po meste, inšpiratívny obraz som odfotil, okomentoval a postol. Napríklad, pred týždňom som v jednej pasáži v centre Bratislavy odfotil prázdny kvetináč s nápisom „Nepolievať“. A pointa je hneď poruke – čo nepolievame, to nerastie. Čo nepremodlíme, zakrnie…  Stačí po uliciach chodiť s otvorenými očami, symbol je ako na dlani. Prečo sa s ním nepodeliť?

Twitter ešte využívate?

Už nie. Po Twitteri prišiel Youtube kanál a už vyše päť rokov funguje facebooková stránka. Tam je najpravidelnejším formátom “minútka”, to znamená 60-sekundová mikrokázeň o evanjeliu aktuálnej nedele. Mladí ľudia chcú dnes krátke veci – ciferník nad minikázňou im odratúva 60 sekúnd. Nevedel som si najprv predstaviť vtesnať do 60 sekúnd výpoveď s hutnou pointou. 

Zjavne sa to dá. Všimla som si, že na Youtube máte posledné videá pridané asi pred rokom, dvomi, plánujete svoj kanál na Youtube rozvíjať?

Youtube išiel v poslednom čase do úzadia aj preto, že sa videá dajú pridávať aj priamo na Facebook. Ale mám v pláne youtubový kanál oživiť najmä cez dlhšie formáty. Na podcastovom účte sú všetky verbálne výstupy, každý príhovor aj kázeň. V priebehu desiatich minút to môže byť uverejnené. Z Facebooku sa dá prekliknúť na podcast a tam je možné si to stiahnuť. Teším sa, že najviac počúvaným príspevkom je S Ježišom na cestách tu a teraz.  Zdá sa mi, že čím viac názov, titul, rezonuje s tým, čo ľudia žijú a po čom prahnú, o to väčší je záujem si to vypočuť.

Aké témy teda ľudí najviac zaujímajú? 

Rozhodne vzťahy. Lebo to najviac riešia, aj v súvislosti s koronou. Napríklad, jedno video je o “ponorke” zo série motivačných videí ešte z prvej vlny pandémie. 

Dávajú vám ľudia aj konkrétne podnety, o čom by ste mali natočiť video?

Občas áno. No veľkým podnetom je najmä aktuálne dianie v spoločnosti.

Na ktorých platformách v súčasnosti pôsobíte?

Instagram, Facebook, webová stránka, Youtube a podcast Soundtier. Problém je, že môj facebookový účet bol v poslednom čase niekoľkokrát napadnutý, riešim zneužitie môjho profilu. Niekto v mojom mene ponúka ľuďom peniaze a mámi z nich osobné údaje, čo musím riešiť s políciou. 

Teda vám niekto hackol účet?

Hackol v zmysle, že si odfotil môj profil a vytvoril ďalšiu falošnú stránku, z ktorej ľuďom chodí ponuka, že ak mi dajú svoje údaje, dám im tisíc eur. 

Na sociálnych sieťach je aj veľa neprajníkov, hejterov. Útočia aj na vás? Ako sa s tým vysporadúvate?

Ak niekto kriticky komentuje, je to v poriadku. Ale pokusy urobiť z mojej stránky nástenku nejakej inej ideológie sú neprijateľné. To som nútený zablokovať, moja stránka je na pokojné vstrebávanie podstatných tém a posolstiev, nie na hádky a konflikty. Keď sa tam začne rozvíjať konflikt, nech sa to nedeje na tejto stránke, ktorá je zásadne evanjelizačná. Nepatria tam ani hoaxy, ktoré sa tam občas niekto pokúša zverejniť. 

Keď hovoríte o kritike, dokážete vy sám kritiku prijímať? Vnímate seba ako človeka schopného prijať aj negatívnu spätnú väzbu?

Beda by mi bola, keby som kritiku nevnímal, veď súčasťou dialógu je aj napomenutie, nesúhlas, výhrada. Napríklad, môj slovník môže byť niekedy príliš odborný aj na platforme, kde sa očakáva oveľa civilnejší jazyk. Občas mi pripomenú príliš akademické vyjadrovanie. Výborne, ďakujem za pripomienku, som vďačný za každú úprimnú spätnú väzbu. 

Snažíte sa teda zlepšovať v tom, čo robíte. Vyhľadávate aj niekoho vyslovene so zámerom, aby vám v tom pomohol?

Áno. Aj tí, čo mi zakladali facebookovú stránku, mi občas niečo avizujú. A potom to vidím aj na základe reakcií pod príspevkami. Paradoxne, človeku niekedy zasvieti kontrolka, keď ho niekto chváli, či je to vlastne dobre, že ho chváli. Možno niečo pochopil inak, ako som to ja myslel. Rozlišujem iracionálne nenávistné odozvy, ktoré ani nečakajú na reakciu. Vítam však dobromyseľné, i keď niekedy britké kritiky, ktoré majú pravdivé jadro. Uvedomujem si totiž, že o niekoľko rokov to už nebude ako dnes, nastúpi nová generácia s novou mentalitou, a to si bude vyžadovať veľkú pružnosť, veď aj starý človek môže byť veľmi pružný voči svetu, ktorému sa prihovára. 

Vy predsa ešte nie ste starý človek…

Starneme každým dňom, nie len v zmysle fyzickej slabosti. Nevyhnutne sa generačne vzďaľujeme tej najmladšej generácii a chce to veľkú lásku, empatiu a vnútornú slobodu, aby sme mladým ľuďom porozumeli. Sám som v mladosti nerozumel starším argument, že  “za našich čias to bolo inak”. Nuž dobre, ale vaše časy nie sú naše časy, nám je to vzdialené. Nestačí mladým povedať „toto nesmiete“. Ja mu možno práve cez ten mobil musím povedať – osloboď sa od neho! Bude ťa to viac tešiť, keď od toho budeš slobodný a nebude ťa to zväzovať. 

Máte aj priamy kontakt s mladými v tínedžerskom veku?

Som rád, keď sa vyskytne príležitosť. Nedávno sme mali s jednou farskou mládežníckou skupinou spoločný hovor na Messengeri. Zavolal mi kaplán, či by sme sa mohli takto spojiť. Povedal som – samozrejme – a dohodli sme termín. Asi jeden a pol hodiny sme sa spolu rozprávali, bolo pripojených okolo dvadsať mladých ľudí. Naučil som sa od nich, napríklad, že aj na Messengeri sa dá urobiť skupinový hovor. Kládli mi veľmi úprimné otázky a ja som sa im snažil odpovedať.  

Sledujú vás tisícky ľudí. A koho sleduje biskup Jozef Haľko?

Pozerám youtubové výstupy amerického biskupa Barrona, ale nie som pravidelným sledovateľom nejakej stránky. Časovo mi to veľmi nevychádza, no keď ma na niečo upozornia druhí, rád si to pozriem. 

Počúvate podcasty?

Vo forme podcastu počúvam pravidelnejšie reláciu Do kríža, moderovanú Jaroslavom Daniškom, aj niektoré iné televízne diskusie, najmä o cirkevných alebo bioetických témach. 

Sledujete aj pôsobenie iných zasvätených osôb na sociálnych sieťach – ako sestra Lamiya alebo Mních s kamerou?

Hovoríme o takzvanom digitálnom kontinente, je potrebné ho evanjelizovať, a preto čím viac misionárov vstúpi na túto pôdu a zaplní jeho priestor množstvom pozitívnych podnetov najrôznejšieho druhu a vo veľkej kreativite, tým lepšie. Je len chvályhodné, keď kňazi, rehoľníci, influenceri, ale aj tínedžeri robia takúto prácu. Môže to byť priama evanjelizácia, ale aj jednoducho pekné, harmonické podnety otvárajú ľudské srdcia pre pôvodcu tej harmónie, ktorým je v konečnom dôsledku vždy Stvoriteľ. Dôležité je nestratiť vlastnú identitu. Ak ľudia vidia človeka, ktorý čo hovorí aj žije, to sú tie rany, ktoré Ježiš ukazuje vo večeradle: Pozrite sa, som to naozaj ja, čo som za vás zomrel, teraz naozaj žijem a som medzi vami. Teda to, čo vám hovorím, skutočne žijem. 

Kto boli vaši životní influenceri?

Dvaja kňazi, ktorých som na začiatku spomenul, mali veľký vplyv na moje životné smerovanie a dodnes som s nimi v komunikácii. Ešte by som spomenul Pavla Šajgalíka, ktorý ma prvýkrát pozval miništrovať u kapucínov, keď som mal asi dvadsať rokov. To, že som sa dostal z priestoru veriacich do oltárneho priestoru, bol určite významný prielom do vnímania vzťahu k Cirkvi a spoločenstvu. Na istý čas sa mi to kapucínske spoločenstvo stalo veľmi blízke. Zažil som tam veľa hlbokých duchovných impulzov. Bolo to ešte za komunizmu, takže fungovalo ako tajná cirkev. ŠtB o mne vedela, preto ma za komunizmu aj kvôli týmto kontaktom neprijali do seminára.

Máte sledovateľov, odberateľov, poslucháčov i facebookových priateľov, ale má biskup aj skutočných priateľov?

Samozrejme. Biskup zostáva človekom, ktorý po biskupskej vysviacke neprestrihol svoje vzťahy. Ja pestujem a udržiavam svoje vzťahy s “chalanmi” z gymnázia, to znamená, že niekoľkokrát do roka sa pravidelne stretávame. Mám aj priateľov, s ktorými som sa zoznámil aj po tej profesnej linke, s ktorými mám pravidelný kontakt. A potom mám rodinných priateľov, myslím tým rodiny, do ktorých chodím a s ktorými si veľmi dobre rozumieme. 

Reagujú na vašu online činnosť aj iní youtuberi, influenceri, ktorí možno ani nie sú veriaci?

V začiatkoch nejaké spätné väzby boli. Ale moje “čísla” a ich “čísla” sú neporovnateľné. Majú státisíce pozretí. Medzi youtubermi sa zo žartu hovorí: “Nejde o čísla, ale mal som tisíc lajkov.” (úsmev) Stále si hovoríme, že nejde o čísla, no zároveň sa o počtoch ľudí rozprávame. Nemyslím si celkom, že vôbec nejde o čísla. Nejde o čísla v zmysle závislosti, nemôžem byť frustrovaný z nedostatku lajkov, lebo nemám sledovanosť. Ale je predsa dobré, ak viac ľudí zareaguje na nejaký pozitívny podnet. Teda ide aj o čísla. Ale je dôležité, že za každou tou jednotkou je konkrétny, živý, originálny, neopakovateľný človek. Ak si na mojom Youtube vyše 70-tisíc ľudí pozrelo vyznanie storočného dominikána Akvinasa Gaburu, len sa tomu teším. Aj teraz si hovoríme – koľko ľudí sa vráti do kostolov? Je to o číslach a za číslami predovšetkým o ľuďoch. Nie je to o suchej štatistike, ale o tom obnoviť chuť prísť do 3D priestoru, do spoločenstva ľudí a s kňazom pri eucharistii.

Ako ste prežívali toto obdobie zavretých kostolov ako biskup, ktorý je rád blízko pri ľuďoch? 

Predovšetkým pojem “zavreté kostoly” nie je celkom presný, lebo kostoly nemuseli byť zatvorené. Kňazi ponúkali duchovnú službu rôznymi spôsobmi. 

Máte nejaké nápady, plány, čo chystáte do najbližšieho obdobia?

Podľa vývoja situácie bude potrebné pružne reagovať. Popandemické obdobie bude veľkou výzvou zvládať dôsledky toho, čo sme zažili. Nie všetko vieme predpokladať, dôsledky si naplno uvedomíme, až keď sa to naozaj skončí. Bude si to vyžadovať veľkú duchovnú pružnosť a tvorivosť, ako ľuďom demotivovaným chodiť do kostola alebo traumatizovaným či opusteným ponúknuť duchovný reštart. Ako ich osloviť, ako sa im prihovoriť. Možno vzniknutý podtlak spôsobí, že v prvých týždňoch kostoly zaplní viac ľudí ako pred koronou. Možno. Lenže je to ako kyvadlo, po čase sa to ustáli na nejakej úrovni. Toto všetko bude mať svoje konkrétne parametre, na ktoré budeme musieť kreatívne reagovať. 

Mnohí influenceri priťahujú ľudí cez nadšenie alebo dojatie, ktoré sami vnútorne prežívajú. Čo vás vie vnútorne nadchnúť alebo silno dojať? 

Mám životné šťastie, že to, čo žijem profesionálne, žijem aj osobne. Ja som fascinovaný Ježišom Kristom. Vážne. Dvadsaťštyri hodín denne. Nemám úradné hodiny, kedy som biskupom a potom som sebou. To sú veci, s ktorými sa hlboko stotožňujem. Je to pre mňa hlboká vnútorná výzva, aj ma to do určitej miery usvedčuje, lebo miera požiadavky a miera reality sú v neustálom tvorivom napätí. Jednoducho to nerozdeľujem. Ale to je obrovský Boží dar, že môžem robiť to, čo robiť chcem a s čím sa vnútorne stotožňujem. 

Ako by ste nazvali vaše životné poslanie, ako ho máte vnútorne uchopené?

Vo viacerých životopisoch svätých je možné vycítiť hlboký vnútorný, veľmi intímny a živý vzťah s Ježišom. To, po čom naozaj osobne túžim, je obrátenie, alebo skôr “obracanie sa” ako kontinuálny proces. Padať stále hlbšie a hlbšie do Ježišovho náručia a mať stále väčšiu vnútornú slobodu a väčšiu istotu, že to, čo robím, je naozaj jeho vôľa a on to sprevádza svojou prítomnosťou a svojím Svätým Duchom. A to je celoživotný proces. Aj cez veľké krízy, cez skúšky, cez najrôznejšie bolesti, ktoré človek v živote stretne, aj cez ne sa môže vnoriť do tak hlbokého vzťahu. Jadrom toho celého je byť na zemi dvomi nohami a so srdcom u Ježiša, vnoreným do jeho srdca. V tomto veľkonočnom čase veríme v zmŕtvychvstanie a je to zmŕtvychvstanie pre tento konkrétny deň v roku 2021. Pre túto situáciu, pre tieto okolnosti, v ktorých máme žiť plnosť lásky.