Liga za duševné zdravie sa premenila na firmu s desiatkou manažérov s pekne nadizajnovanou webovou stránkou (https://dusevnezdravie.sk/). O konkrétnej činnosti som sa na stránke veľa nedočítal. Našiel som tam adresár zdravotných zariadení s psychiatrickými oddeleniami, prehľad duševných porúch, zopár skopírovaných odborných štúdií, pár otázok a odpovedí, on-line kurz pre učiteľov, teda činnosti, ktoré sa dajú urobiť od stola a bez klientov.  

V mizérii, keď nás Liga pustila k vode, nám pomocnú ruku podal KreAt ateliér v Brne. Pozýval nás na ich workshopy a výstavy a veľkoryso sponzoroval náklady na naše tvorivé stretnutia.  

Chcel by som pripomenúť veľké výstavy Art brut, ktoré sme pripravili v Galérii G19 (2013), v Galérii Čin-Čin (2017) a v Galérii SRo (2022 a 2023). Tá posledná bola medzinárodná a prezentovala Art brut krajín V4. Organizoval ju brnenský KreAt ateliér. Historik umenia Ivan Jančár, riaditeľ Galérie SRo, nám maximálne vyšiel v ústrety; historička umenia Daniela Čarná sa zas ujala sprievodných textov. Keďže každá krajina musela byť organizačne zastrešená, Ligu nahradilo občianske združenie Krídla, ktoré obdivuhodne vedie psychiatrička a psychoterapeutka Eva Janíková.

Duševne trpiaci výtvarne činní ľudia utrpeli zbytočnú stratu a absolútne nepochopiteľné je aj nedávne zrušenie Galérie SRo. Donedávna tam bolo možné vidieť unikátnu výstavu Péefka nielen ako pozdrav (kurátor Marián Meško) a jej labuťou piesňou bola výstava VAL k životnému jubileu Alexa Mlynárčika, (o čom napísala výstižnú glosu historička umenia Zuzana Bartošová; odznela na Rádiu Devín, v relácii Ranné ladenie v sobotu 17. februára 2024 o 8:40).

Popularita Art brut vo svete rastie, ako to nedávno pripomenula uznávaná kapacita z toho odboru Anežka Šimková vo svojom článku v brnianskom časopise Kontexty (6/2023).

Naše postoje k Art brut nás vzďaľujú od kultúrne vyspelejších európskych krajín, kde má toto umenie svoju trvalú podporu a aj svojich zberateľov. V Prahe je Galerie Art brut na Resslovej 6, v Brne Gallery Over Art na Botanickej ulici, vo Viedni Galerie KoKo na Mittelgasse 7, v Budapešti Art Brut Galéria na Űllői 60 – 62 a v Bratislave...  

Dodatok po zverejnení textu.

Dostal som mail od čitateľky, ktorá mi poslala pár viet, ktoré by som rád - aspoň dodatočne - pripojil ako P. S. k publikovanému textu. Text prikladám nižšie:

Rada by som zareagovala na článok pána Kordoša Brutálne o Art Brut.

Som matka jedného z klientov a poznám všetkých zúčastnených, ktorých autor v texte spomína a s ktorými sme dobrí priatelia a navzájom sa podporujeme. Môžem teda potvrdiť, že všetci títo ľudia, ktorých si veľmi vážim, môjmu synovi aj iným klientom veľmi pomohli, najmä vďaka aktivitám, ktorým sa venovali.

Bez ohľadu na to, či to boli akademici alebo klienti, všetci sa navzájom zoznámili, podporili a pochopili, naučili sa, že sa netreba stále „babrať“ v tom, čo sa stalo, prečo sa im to stalo, že stačí dať svoje myšlienky a pocity na papier, že umenie lieči.

Dnes to už pre nich nie je arteterapia, ale vášeň a zmysel života. A to vďaka ľuďom, ktorí mali svoju kariéru, svoju rodinu, a napriek tomu sa rozdali druhým, dokonca hendikepovaným, čo niekedy vôbec nie je jednoduché. Pristupovali k nim bez predsudkov ako k osobnostiam, ktoré si zaslúžia žiť svoj život svojím spôsobom. A z toho zlého sa „vymaľovať“ a nájsť si kamarátov a svoje ja, vážiť si sám seba.

Pre nás rodičov to bolo doslova vykúpenie zo stereotypu života, celý rok sme sa tešili na týždeň v Schaumbarovom mlyne, syn na kamarátov, ja ako mama na to, že týždeň nebudeme na pupočnej šnúre, že si oddýchnem. A že si niekto váži môjho syna takého, aký je, že nad ním neohŕňa nos, ako to niekedy zažívame.

Preto je nám veľmi ľúto, ako to všetko dopadlo, ako nie je v Lige nič, no napriek tomu sa Vlado, Dušan a Tondo z Brna snažia dať týchto ľudí a výsledky ich prace dokopy na výstavách, ktoré sú tým spojovacím bodom a majú svoj zmysel.

Žiaľ, na tom, čo Vlado Kordoš, Dušan Nágel, Katarína Čierna, Naďa Kancevová, Soňa Sadilková, Daniel Hevier, Ľubomír Feldek a ďalší vytvorili, teraz parazitujú iní. Je to smutné a donebavolajúce.

Ale späť k tomu pozitívnemu. Chcela by som sa všetkým poďakovať, že nás naučili žiť a vždy sa na niečo tešiť. Môjmu synovi som vysvetlila, že on už svoj zmysel života našiel, že sú tu iní, mladší, ktorí sa tiež potrebujú stretnúť, nájsť kamarátov, vymaľovať sa z choroby, no došlo mi, že nebudú mať možno tú šancu...

Preto ďakujem Vladovi Kordošovi, že mal odvahu nazvať to pravým menom - potemkinovskou akciou. A ďakujem aj Štandardu, že tento text uverejnil. Mnohí z nás sme si tento článok s vďakou navzájom preposlali.

Irena Kačaneková