O osude bezdomovca rozhoduje psychika, hovorí bývalý predavač Nota Bene a dnes spisovateľ Peter Sorát

Peter Sorát je pouličný spisovateľ, sám seba tak nazýva. Osobne ho poznajú mnohí čitatelia z Bratislavy, Pezinka, Modry, Trnavy, Senca a Nitry, keďže v týchto mestách ešte pred lockdownom ponúkal svoje knihy počas predajných trhov, remeselníckych jarmokov či rôznych kultúrnych podujatí. Každý, kto ho mal možnosť ​takto ​spoznať, si okrem knihy odniesol so sebou domov aj​ osobné zážitky z jeho života v uliciach Bratislavy, Viedne a Prahy.

Peter vyrastal v rodine evanjelického farára a vyštudoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského. Zaujímal sa najmä o filozofiu a religionistiku. Neskôr ho však v živote uchvátila hra rulety a kvôli nej žil viac ako deväť rokov na ulici. Keďže sa riadi mottom: „Čím horšie, tým lepšie“, ani toto obdobie ho nezastavilo. Práve naopak. Zo života na ulici začal čerpať námety do svojich príbehov v knihách. Tie sa stali úspešnými a Petrovi sa podarilo vymaniť sa zo života „tam vonku“. Zo závislosti na rulete sa dostal v roku 2003, prenajal si izbu v nájomnom byte a začať ďalšiu etapu svojej cesty. Čitateľov jeho príbehy priťahujú a často tvrdia, že im zmenili pohľad.  

Zdravím vás, Peter. Mali ste dnes dobrý deň? 

Pekný deň vám želám, pani redaktorka. Mal som príjemný deň, tak ako každý, ktorý prežívam (úsmev). Beriem to vždy tak, že pokiaľ tento deň nebude posledný v mojom živote, musím s ním byť spokojný. Kľudne môže byť plný nejakého trápenia, aj tak je vynikajúci. Snažím sa vždy ponoriť do prítomnej chvíle a nezaoberať sa príliš tým, čo bolo. Samozrejme, plánujem si, čo budem robiť nasledujúce dni a mesiace. Lenže to niekedy človek môže urobiť a je mu to aj tak na nič, pretože život si ide svojím smerom. Nedá sa našimi plánmi vyrušiť. 

Prezraďte, čo ste zistili na ulici? Čím najvzácnejším vás život na ulici obdaroval? 

Že sa to dá prežiť. Pokiaľ som zdravý a mám v sebe vôľu niečo so sebou urobiť, tak sa mi to podarí. Na ulici totiž nerozhoduje, kto je aký fyzicky silný. Samozrejme, musíte sa vedieť obracať, nedať si skákať po hlave a niekedy natvrdo presadiť svoje. Ale najdôležitejšia je silná a odolná psychika. Viete, ako často hovorím, aj sociálny bankrot neznamená pre človeka koniec života. Môže byť, naopak, základom nového života. Ešte lepšieho ako pred bankrotom. Práve tie tvrdé a nepríjemné skúsenosti, mu môžu pomôcť zmeniť svoje zmýšľanie a konanie. Na troskách svojej existencie si môže tvrdou prácou vybudovať úplne nový život! Zmeniť sa, zmeniť svoje správanie a tým postupne zmeniť všetko. Žil som kedysi katastrofálnym životným štýlom. Ale dostal som riadny preplesk od života, ktorý som si zaslúžil, a postupne som sa začal meniť. S tým človekom, akým som bol kedysi, už nemám nič spoločné. A to je dobre! Baví ma život a všetko dobré želám vám aj vašim čitateľom. 

Priblížite našim čitateľom svoje knihy: Sú to vždy skutočné príbehy? 

V knihe Pouličný diviak som reportážne opísal, ako to reálne funguje na ulici. Pretože som toto prostredie veľmi dobre poznal a hlavne som toho na ulici veľa zažil. Taktiež som poznal množstvo ľudí, ktorí sa dostali na ulicu z rozličných dôvodov. Okrem týchto príbehov skutočných ľudí som do knihy zaplietol aj svoje zážitky z 90. rokov, keď som cestoval po svete. Reprezentoval som Slovensko na MS bezdomovcov vo futbale. Bolo to v Göteborgu, v roku 2004. Sponzoroval nás SFZ, mali sme originálne dresy a Čechov vyprášili 6:3 (úsmev).

V mojej druhej knihe, ktorá sa volá Medzi Kniha, som sa vrátil ku niektorým svojim zážitkom z minulosti. Sú v nej aj fotky. Opísal som tam, čo sa mi dialo po vydaní Pouličného diviaka v roku 2012. Ale táto kniha nie je pre každého. Píšem v nej o depresiách a o tom, že sa idem zabiť. To som si vymyslel. Všetko sa nakoniec dobre skončí. Chcel som touto knihou povzbudiť ľudí s ťažkými depresiami, aby to nevzdali, aj keď je to niekedy ťažké. Prežil som to na vlastnej koži a mám s ťažkými depresiami osobné skúsenosti, ktoré ma takmer zabili, ale vďaka aj za ne. 

Počas lockdownu som začal pracovať aj na svojej tretej knihe. Tú chcem vydať niekedy v budúcom roku. Bude o tejto dobe. Tento rok mám ešte v pláne vydať kratšiu verziu Pouličného diviaka v angličtine. Budú v nej aj fotky. Všetko je takmer hotové, ale chýbajú mi na to financie. Svoje knihy si vydávam na vlastné náklady. Musím zaplatiť grafika, korektorku, fotografa a tlačiareň. Ale šetrím na to a hádam to vyjde do konca tohto roka. 

• 

• 

Kedy nastal rozhodujúci moment, keď ste začali písať, a ako to vyzeralo? 

Knihy čítam od malička, ale nikdy som nič nepísal. Ani frajerkám básničky. Moja literárna tvorba sa začala až na ulici. Predával som ako väčšina bezdomovcov Nota Bene. Predajcovia, ktorí mali záujem, mohli publikovať svoje postrehy z ulice v časopise. Tak som začal písať aj ja, pretože za článok som dostal 20 kusov Nota Bene zadarmo. Bolo to teda zo zištných dôvodov. Ale mňa to začalo baviť a písal by som ich, aj keby som za to nič nedostal. Lenže potom sa mi začali diať situácie, ktoré mi neboli príjemné. Editorka totiž často zasahovala do mojich článkov. Menila mi slovosled, dávala do textu slová, ktoré som nepoužil. Tým články podľa mňa strácali na významovej aj na výrazovej sile. Akoby to ani neboli moje články. Keď som sa jej na to pýtal, len mi povedala, že sa do jej práce nemám starať, že ona má vyštudovanú slovenčinu a literatúru a ja som len obyčajný bezdomovec, ktorý sa tomu nerozumie. Nevedela o mne, že mám tiež magisterský titul. Ale na tomto mi nikdy nezáležalo. Všetky tituly sú totiž zbytočné. Rozhoduje vždy len to, čo človek vie a dokáže v praxi urobiť. 

Vtedy ste prestali prispievať do Nota Bene? 

Áno, po našom rozhovore som prestal písať do Nota Bene, ale potom sa zrodil nápad, že si svoje texty budem vydávať sám bez akejkoľvek cenzúry. V roku 2008 som vydal svoj samizdatový časopis Pouličný diviak. Boli to obyčajné A4 papiere s mojimi textami. Časopis mal obrovský úspech. Predával som ho za pár drobných na ulici popri Nota Bene. Prichádzali pozitívne ohlasy a tak som vydal celkom 7 čísel tohto, v niektorých kruhoch dnes už naozaj kultového periodika. Dokonca mám zopár fanúšikov, ktorí majú odo mňa úplne všetko, všetky moje pouličné ziny aj knihy.

Aká bola cesta od časopisu ku knihe? 

Nechcem sa chváliť, ale veľmi ma potešil jeden telefonát minulý rok. Ozval sa mi historik Miroslav Michela, ktorý s tímom ľudí práve teraz píše knihu a samizdatovej kultúre v Čechách a na Slovensku. Tiež budem v tej knihe spomenutý, v pár riadkoch (úsmev). Ale najdôležitejší je iný fakt. Úspech u čitateľov ma nasmeroval k myšlienke, že napíšem knihu a tú budem predávať na ulici. Viete, postupne ako som vydával nové čísla, moji zákazníci prestali odo mňa kupovať Nota Bene. Chceli len môj „časák“. Žiadali si ďalšie a ďalšie čísla. Niektorí boli nervózni, nadávali mi s úsmevom, že mi napísanie a vydanie nového trvá niekedy aj pol roka (úsmev). A tak som radšej napísal knihu. 

Prezraďte, kde a ako sa odohralo vaše prvé stretnutie so známym spisovateľom Danielom Hevierom. Čím prispel „diviakovi“ na jeho ceste literárnym svetom?  

Stretnutie s Danielom Hevierom mi pomohlo ku knihe. Raz, keď šiel po ulici náhodne okolo mňa, kúpil si môj samizdat. A keďže v každom čísle bol na mňa uvedený mailový kontakt, napísal mi, že si môj časopis prečítal a že vo mne vidí literárny talent. Pozval ma na obed a skamarátili sme sa. Vďaka nemu vyšiel Pouličný diviak v roku 2012. Zohnal na vydanie knihy sponzorov a vydavateľstvo. Bola to pre mňa super skúsenosť. 

Dá sa teda povedať, že ste sa stali zo dňa na deň známym?

Áno, musel som prežiť šialenú publicitu. Chodil som po rozličných televíziách, rádiách, dával som rozhovory do rozličných novín a časopisov. Mal som krst knihy v jednom z najväčších kníhkupectiev v Bratislave. Bolo tam totálne natrieskané, ľudia si nemali kam sadnúť a stáli všade, kde sa dalo. Ale mňa to nebavilo, bolo to pre mňa náročné. Bol som z toho totálne vyčerpaný. Viete, ja som len obyčajný bratislavský pouličný spisovateľ. Človek, ktorý si len osobne predáva svoju knihu. A to som chcel robiť. Nie odpovedať na neustále novinárske otázky. Už by som to nikdy nechcel zažiť. 

Spolupracujete s Danielom Hevierom i naďalej? 

Daniela občas stretávam na Miletičke, kam chodí kupovať kapustu a podobne (úsmev). Už nie sme v takom úzkom kontakte ako kedysi, ale navždy je zapísaný pozitívnymi písmenami v mojom príbehu. Bez jeho pomoci by som nebol tam, kde som. On je aj super človek. Je to dobrák a naozajstný umelec, nielen básnik, textár, autor detskej literatúry, on je veľmi všestranný. Mne bolo až do plaču od dojatia, keď som ho pred pár rokmi počul na Bibliotéke počas besedy s deťmi. Mal totálne plno, všetky miesta obsadené, nie ako niektorí spisovatelia „vyššej úrovne“. A žiadne decko nečumelo do mobilu, ale na neho, pretože ich všetkých dokázal zaujať. Smiali sa, tlieskali mu a spievali s ním. On je skrátka super performer a dokáže obecenstvo skutočne zaujať.

Ako sa následne rozvíjala vaša tvorba? 

Prežil som tú novinársku búrku a začal som konečne robiť to, čo som chcel, predávať knihu na ulici ľuďom. A to ma baví doteraz. Okrem toho som sa posunul do pozície, po ktorej som stále sníval. Že už nechcem, aby sa moje knihy predávali v kníhkupectvách, a už nechcem patriť pod žiadne vydavateľstvo. Že si začnem knihy vydávať tak isto ako tie samizdaty v minulosti. Sám a vlastným nákladom. A to sa mi aj podarilo. Najprv som vydal v roku 2018 Medzi Knihu. V roku 2019 som vydal v reedícii aj Pouličného diviaka. Je to upravená a doplnená verzia prvej knihy. 

Ako veľmi sa zmenil váš život počas lockdownu? 

Tak ako každého, aj mňa korona tvrdo zasiahla. Takmer ma finančne zabila, položila na lopatky, ale nedal som sa. Zabojoval som a prežil. Neprišiel som o podnájom a teda je všetko v poriadku. Nebol som chorý, ale veľmi nepríjemne táto choroba zasiahla do zdravia niektorých mojich kamarátov a blízkych.

Ako vyzerá vaša práca dnes? Kníhkupectvá boli dlho zatvorené…

Viete, moje dve knihy sa nepredávajú v kníhkupectvách. Jediná cesta, ako sa k nim čitatelia môžu dostať, je to, že ma niekde stretnú. Dlhé roky chodím na podujatia ako je Trnavský jarmok, vinobranie v Rači, rôzne remeselné trhy, ako sú Slávnosť hliny v Modre, Keramické trhy v Pezinku alebo Tradičné remeslá v Senci. Veľmi dobre sa mi predáva na Dobrom trhu v Bratislave. Okrem toho už niekoľko rokov predávam aj na Trhovisku Miletičova. Tam ma záujemcovia o knihy môžu stretnúť od konca apríla do Vianoc. Nájdu ma na hlavnom ťahu, ako sa ide ku kvetinárom, oproti predavačom jadierok. Chcem mať kontakt s každým čitateľom a stretnúť ho osobne. 

Minulý rok úplne zrušili všetky podujatia, ktoré som mal vybavené. Okrem spomenutých jarmokov som bol pozvaný vystúpiť ako spíker na jednej veľkej podnikateľskej konferencii. Chodievam teda aj na akcie, kde robím prednášky o mojich skúsenostiach pre rozličné firmy. Pretože zážitok ulice, bankrotu, sa dá aplikovať aj v biznis sfére. 

Takže si svoje knihy predávate priamo na ulici? Aké sú reakcie okoloidúcich?  

Veľmi rád sa bavím s ľuďmi a mám od nich zväčša pozitívne reakcie na to, čo robím. Som počas roka stále v teréne, predávam a musím komunikovať s ľuďmi o tom, čo ich zaujíma. Snažím sa, aby zo mňa išla dobrá energia, aby som im vyčaril úsmev na tvári. Dosť je agresie, násilia a trápenia v živote. Načo sa tým utápať? Treba mať napriek všetkému dobrú náladu, nie?

Určite áno. A ako by ste popísali svojho čitateľa? Zvyknú sa vaši čitatelia vrátiť a kúpiť si od vás ďalšie knihy? 

Mám čitateľov medzi všetkými vrstvami našej spoločnosti. Od normálnych ľudí až po finančne zabezpečených jedincov. Myslím však, že ma nečíta nikto z intelektuálnych kruhov, ale to mi nevadí. Netúžim patriť do oficiálneho sveta slovenskej literatúry. Som mimo toho a chcem ostať tam, kde som.

Svoje knihy momentálne roznášate priamo na adresu Bratislavčanom, ktorí si ich u vás objednajú z vášho facebookového profilu. Je aspoň vtedy možnosť na chvíľu sa s nimi porozprávať? 

Celé roky to takto robím. Kto si objedná a je z Bratislavy, donesiem mu knihy, kam chce. Rád sa bavím s ľuďmi a, samozrejme, že sa toho človeka aj všeličo spýtam. Nejde mi len o obchodnú stránku.

Prečo máte taký vyhranený názor na predaj cez internet? Z našej predchádzajúcej komunikácie viem, že svoj profil na sociálnej sieti používate iba na komunikáciu s čitateľmi. Žiadne selfie pri obede či pri vode v plavkách teda od vás nehrozia. Čím to je?

Ja žijem technologicky v minulom storočí. Mám starý tlačidlový telefón. Nebaví ma sledovať, čo sa deje na tých sieťach, som z generácie, ktorá vyrastala vonku. Pre mňa je totálna strata času klikať na fotky nejakých jedál, alebo tam dávať fotky zo svojho života a čakať na nejaké kliky háky. Ja netuším, koľko mám ešte života pred sebou na tejto planéte. Tak chcem každú minútu využiť naplno, dívať sa okolo seba, sledovať ľudí, prírodu. Ja chcem len predávať na čerstvom vzduchu a rozprávať sa s reálnymi ľuďmi.