Na Liptove sa žiaci učia angličtinu vďaka divadlu: Deti sú sebavedomejšie, hovorí učiteľka

Dana Babicová sa venuje angličtine, ktorú u študentov rozvíja aj hravou a umeleckou formou. Na Gymnáziu v Liptovskom Hrádku pôsobí už 14 rokov. Prácu v škole si obohacuje o krúžok anglickej drámy – English club, v ktorom hrajú divadelné predstavenia výlučne v cudzom jazyku.

Okrem iného sa venuje viacerým jazykovým projektom. Vyštudovala angličtinu a literatúru, po vysokej škole si vybrala učiteľský smer. Práca s deťmi ju totiž mimoriadne baví.

Radi by sme rozhovor začali jedným z úspechov vašich druhákov. Ich krátky film The Hard Life of a Student vyhral celoslovenské kolo umeleckej súťaže. Viete nám o tom povedať viac?

Tento nápad som mojim študentom predostrela, pretože ako jazykári dostávame ponuky z Jazykového vzdelávania na rôzne súťaže. Tentoraz prišla výzva natočiť krátky polhodinový film s voľnou témou v rámci súťaže Filmári. Oni si zvolili tému, ktorá im je blízka – strasti študentov, ktoré poňali humorným spôsobom.

Celé natáčanie si zobrali do vlastných rúk, sami prichádzali s nápadmi. Na točenie používali svoje telefóny, pripravovali si scény, ukázali úžasnú kreativitu. Ja som im pomáhala, pokiaľ bolo treba vybaviť nejaké priestory, napríklad v miestnej reštaurácii.

Deti sú veľmi iniciatívne a do práce prinášajú často samy seba. Nechcela by som deti v krúžku viesť tak direktívne, často je pri nácvikoch veľmi uvoľnená atmosféra. Žiaci tam radi chodia.

Nedávno vaši žiaci postúpili na celoslovenskú súťaž s novým divadelným predstavením, samozrejme, v angličtine. Ako to vnímate?

Anglická dráma je pre mňa už niekoľko rokov srdcovou záležitosťou. Vidím v nej priestor pre žiakov nie len k tomu, aby si rozširovali anglickú slovnú zásobu, ale aj k budovaniu si zdravého sebavedomia.

Vidím na nich pozitívny vplyv nášho úsilia. Odbúravajú si strach a trému z verejného vystupovania. Zároveň mám radosť, že sa môžu tešiť zo spoločných úspechov. To bude hlavný dôvod, prečo robím to, čo robím.

Súťaž, na ktorú sa pýtate, sa volá Jazykový kvet. Ide o postupovú súťaž, kde najskôr deti za pedagogického dozoru natočia video. Odborná porota potom z každého kraja vyberie tie príspevky, ktoré ju najviac zaujmú. Potom prichádza takzvané krajské finále, čo je v podstate prehliadka inscenácií. Prvé miesta v krajoch postupujú na celoslovenskú súťaž, ktorá sa bude konať v Nitre.

Predstavenia pritom nie sú iba v anglickom jazyku, prihlasujú sa aj inscenácie vo francúzštine, nemčine a ruštine. My chodievame na túto súťaž vždy s angličtinou, pričom autori môžu byť rôzni. Tento rok bodujeme s hrou od Moliera – Lakomec, vyhrali sme však už so Shakespearom.

Žijeme v uponáhľanej dobe telefónov. Ako sa žiaci stavajú k divadlu, ešte k tomu k divadlu po anglicky? Predsa len nejde o bežný koncept. Pociťujete dostatočný záujem z ich strany o takúto voľnočasovú aktivitu?

Keď som s krúžkom začínala, musela som žiakov presviedčať. Avšak neskôr sme začali našu činnosť prezentovať už aj pri dňoch otvorených dverí, keď sa k nám prichádzajú pozrieť potenciálni študenti. Mnohí prichádzajú na našu školu práve pre English club. Deti sa samy prihlasujú, za čo som veľmi vďačná.

Záujem stúpa. Deti chodia na dramatický krúžok veľmi rady. Keď sa vžijú do postavy, hrajú svojou dušou. Často je tam veľa smiechu, keďže krúžok nevediem prísne. Deti sa mi tiež zdôverujú aj s osobnými problémami či radosťami.

Náš krúžok je úžasný práve v tom, že si pri ňom môžeme vytvoriť bližší vzťah. Pôsobí to veľmi upokojujúco. Preto dávam priestor aj deťom, ktoré sú menej jazykovo zdatné. Mala som tu chlapca, ktorý pri nástupe takmer vôbec nerozprával po anglicky. V rámci inscenácie povedal maximálne dve vety. Spoločné čítanie textov ho ale natoľko zaujalo, že do maturity si svoju úroveň v angličtine niekoľkonásobne zvýšil. Môže byť na svoje výsledky právom hrdý.

Koľko vediete detí v rámci dramatického krúžku?

Záleží od toho, koľko máme rozpracovaných súťaží. Niekedy sa to ale nazbiera aj na tých 40 detí, keďže niektoré majú divadelné predstavenia, s inými riešim rozhlasové hry a podobne.

To sú zaujímavé projekty na malú školu. Čomu všetkému sa vaši žiaci venujú?

Pracovali sme napríklad na rozhlasovej hre Caesar a Kleopatra od Shakespeara. Takúto formu volia najradšej deti, ktoré chcú vystupovať a dobre pracujú s hlasom, no necítia sa na fyzické vystupovanie pred ľuďmi.

V celoslovenskej súťaži Ťukni, ktorú opäť organizovalo Jazykové vzdelávanie, vyhral náš žiak Andrej druhé miesto v písaní poviedok. U nás si skrátka dieťa príde na svoje, či už je to divadlo, rozhlasová hra alebo tvorivé písanie.

Navyše sa deti u nás vzájomne podporujú a motivujú. Videá a úspechy si navzájom zdieľajú, čo motivuje aj ostatných zapojiť sa. Deti si samy robia na dramatický krúžok reklamu.

Na záver máme pripravenú osobnejšiu otázku. Čo by ste ako skúsená a dlhoročná pedagogička odporučili rodičom/učiteľom, ktorí chcú motivovať svoje deti k štúdiu jazyka či divadla?

Ak majú pocit, že ich dieťa k tomu má predispozície či chuť, nech mu umožnia to skúsiť. Podpora zo strany rodičov či pedagógov je mimoriadne dôležitá. Divadlo a takáto sebarealizácia podporujú zdravé sebavedomie. Ako som už hovorila, učia sa zvládať stresové situácie, stávajú sa samostatnejšie a ich úspechy ich zároveň motivujú k ďalším krokom.

Dodávam však, že je určite dôležité, čo sa týka výučby cudzieho jazyka, kombinovať takúto umeleckú formu s tou školskou. Obidve sa navzájom dopĺňajú a žiakovi prinášajú niečo iné, keďže k nim žiak pristupuje odlišne.

Práve anglické divadlo je úžasným spôsobom ako podporovať a pestovať v dieťati lásku k angličtine či k umeniu. Pri celom procese učenia sa je dôležitá podpora a láska zo strany rodičov, ideálna taká, ktorá nie je viazaná na úspech, teda bezpodmienečná.