Európska regulácia umožňuje využitie biometrických sledovacích systémov výhradne s povolením súdu alebo nezávislého správneho orgánu. Podľa Iuridicum Remedium to znamená nutnosť povoliť zaradenie konkrétnej hľadanej osoby do referenčnej databázy. Kontrolný orgán má v takom prípade možnosť posúdiť splnenie zákonných podmienok pre zaradenie do databázy podobne, ako v prípade odpočúvania.
Podľa návrhu českého ministerstva by však súd rozhodoval výlučne o spustení samotného systému, nie o zaraďovaní konkrétnych osôb do jeho databázy. To by bolo v kompetencii poverenca pre ochranu osobných údajov, ktorý by raz za štvrťrok informoval súd o zaradených osobách. Rozhodovanie o zaradení by tak bolo na používateľovi systému, napríklad polícii, a kontrolný mechanizmus by bol len formálny.
„Zjavne je cieľom zlegalizovať raz a navždy nepretržité použitie biometrických sledovacích systémov,“ komentuje návrh Vobořil. „Len ťažko si možno predstaviť, že by súdne povolenie na prevádzku takéhoto systému mohlo byť niečím iným než bianco šekom, ak súd nebude posudzovať dôvodnosť použitia v konkrétnom prípade.“
Snaha zaviesť čínsky model
Veľmi kriticky sa voči návrhu postavili aj niektoré štátne orgány v pripomienkovom konaní. Obavy vyjadrila napríklad splnomocnenkyňa vlády pre ľudské práva, ktorá upozornila, že zmienený poverenec nemá povahu nezávislého orgánu. Podobne úrad vicepremiéra pre digitalizáciu poukázal na potrebu schvaľovania každého použitia systému nezávislým orgánom, nielen jeho spustenia.
Silná kritika zaznela predovšetkým z Úradu pre ochranu osobných údajov. Ten vo svojich pripomienkach vyjadril obavu, či predložený návrh „nepovedie k „čínskemu modelu“, teda k masívnemu nasadeniu kamerových systémov so systémom na rozpoznávanie tvárí a ich následnému masovému vyťažovaniu, a to s využitím AI [umelej inteligencie, pozn. red.], čo vec robí násobne viac rizikovou.“
Úrad pre ochranu osobných údajov ďalej popisuje situáciu v Čine, ktorú zaraďuje medzi najviac strážené štáty sveta. Uvádza, že hoci Čína používa systém podľa vlastnej interpretácie na to, aby uchránila svojich občanov pred nebezpečnými skupinami, pri pohľade zvonku slúži najmä na udržanie spoločenskej kontroly.
„Čínska ľudová republika tento systém bezpečnostných kamier logicky chváli,“ uvádza úrad, „ale z hľadiska všeobecných ľudskoprávnych princípov dochádza k porušeniu práv na súkromie a politické a sociálne slobody jednotlivcov.“ Ďalej upozorňuje, že kamery, ktoré už teraz využíva verejný sektor v Česku, sú veľmi často čínskej výroby a existuje pri nich riziko „zadných vrátok“.
V ďalšej pripomienke potom Úrad pre ochranu osobných údajov priamo označuje ustanovenia návrhu za „gumové“. To podľa neho umožní hypertrofiu používania systémov na biometrickú identifikáciu s rizikom neprimeraného zásahu do práv podozrivých a potenciálne podozrivých osôb.
Realita zrejme predbieha reguláciu
Hoci o kamerových systémoch s biometrickou identifikáciou sa hovorí najmä v súvislosti s Čínou, podobné systémy nie sú ani v Európe len hypotetickou možnosťou. V Česku sa oficiálne využíva takýto systém na pražskom Letisku Václava Havla a navrhovaná novela ho mala uviesť do súladu s právom.
V uplynulom roku sa v Česku diskutovalo aj o inom systéme rozpoznávania tvárí, ktorý má polícia k dispozícii. Podľa políciou zverejnených informácií systém nepracuje v reálnom čase ako kamerové systémy a slúžil len k spätnému stotožňovaniu osôb v prípade zvlášť závažných zločinov či pri identifikácii mŕtvych osôb neznámej totožnosti. Systém využíva napríklad databázu fotografií z občianskych preukazov.
O technológii rozpoznávania tvárí sa v uplynulom roku hovorilo aj v súvislosti s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva proti Rusku. Prípad sa týkal občianskeho aktivistu Nikolaja Sergejeviča Gluchina, ktorý v roku 2020 protestoval v moskovskom metre. Ruská polícia ho stotožnila práve s použitím kamerového systému s rozpoznávaním tvárí. Štrasburský súd však použitie takého systému označil za porušenie práva na súkromie a žalobcovi priznal odškodnenie 9 800 eur.
Regulácia systémov, ktoré pracujú s biometrickými údajmi, je preto zjavne namieste. Český prípad zároveň ukazuje, že štátne orgány môžu využiť príležitosť na posilnenie vlastnej pozície voči občanom. Ako uzatvára svoje vyjadrenie advokát Vobořil, prijatie novely, akú navrhuje české ministerstvo vnútra, by bolo „ráznym krokom k policajnému štátu“.
