Huygens tiež pozoroval zvláštny jav: keď na drevenú dosku umiestnil dva metronómy, začali sa o chvíľu neskôr pohybovať v rovnakom rytme. Neskorší výskumníci pridávali ďalšie metronómy alebo sa pokúšali zistiť, prečo sa niekedy metronómy pohybujú síce v rovnakom rytme, ale v opačnom pohybe. Základné riešenie zrejme spočíva v prenose jemných vibrácií, ale uchopiť fenomén synchronizácie vôbec nie je ľahké. Pritom napríklad ľudské telo je vlastne komplexný „stroj“ na stovky rôznych synchronizácií, napríklad srdcového rytmu a dychu.
Pokiaľ si fyzici a matematici nevedia tak úplne rady so synchronizáciou dvoch jednoduchých, navyše mŕtvych, kyvadiel, tak sa pri pokusoch odhaliť napríklad civilizačné rytmy dostávame do veľmi ťažkých problémov.
Peter Turčin je rusko-americký vedec, ktorý sa zaoberá komplexicitou systémov. Do USA prišiel v roku 1977, keď bol jeho disidentský otec vyhostený zo Sovietskeho zväzu. Pôvodne sa zaoberal ekológiou a štúdiami populácií, ale čoskoro ho začala zaujímať jedna z typicky ruských tém, ktorou je otázka premien doby, revolúcií a zvratov.
Toto štúdium civilizačných rytmov sa dnes podľa múzy dejepisných štúdií Kleió nazýva „kliodynamika“. Podobne ako sa matematici pokúšali nájsť hlavné mechanizmy zvláštnej sympatie kyvadiel, tak Peter Turčin hľadal hlavné faktory dynamiky dejín. Pôvodne pracoval asi so 40 faktormi odvodenými z politiky, ekonómie či z početnosti správ na prvej strane novín.
Postupne sa mu začal črtať zhruba päťdesiatročný cyklus 1860–1920–1970–2020, ktorý rozpracovával v niekoľkých knihách, z ktorých asi najslávnejšia je Vojna, mier a vojna z roku 2007, kde ukazuje, že oboje sa v dejinách nevyhnutne strieda, ale záleží na nás, akú nebezpečnú formu konfliktnej doby zvolíme.
V roku 2010 odhadol, že ďalšia veľká kríza by sa mala objaviť o desať rokov neskôr, teda vo chvíli, keď svet paralyzoval covid. Vo svojej zatiaľ poslednej, dlho očakávanej knihe, ktorá vyšla koncom minulého roka, Konečné časy, elity, protielity a cesta k politickej dezintegrácii, vysvetľuje, ako k tomuto názoru došiel a čo si myslí, že nás ďalej čaká.
Éra dobrých pocitov a éra zlých nálad
Podľa Turčina je azda najdôležitejšou príčinou „zlej nálady“, teda pocitov márnosti a bezútešnosti, ani nie tak vývoj ekonomickej situácie, ale spôsob, akým sa bohatstvo rozdeľuje. Je totiž možné žiť celkom pohodovo v pomerne chudobnej spoločnosti a nahnevane či utrápene v bohatom a rozvinutom štáte.
Éra dobrých pocitov sa väčšinou kryje s obdobiami, keď platy strednej triedy rastú a majetky elít sa zvyšujú pomalšie ako u bežných ľudí. V USA po roku 1910 a potom najmä po druhej svetovej vojne pozorujeme rast životnej úrovne bežných ľudí pri celkom nevýraznom bohatnutí elít.
Situácia sa mení po roku 1970, keď národné príjmy v USA rastú, ale platy väčšiny ľudí stagnujú alebo mierne oscilujú. Tento mechanizmus Turčin nazýva wealth pump (pumpa bohatstva). Pre Českú republiku [rovnako aj pre Slovensko, pozn. red.] by zrejme platil rast životnej úrovne po roku 1990 a neskoršia „zlá nálada“ vo chvíli, keď sa majetky miliardárov zväčšujú, ale mladí ľudia sa musia zmierovať s tým, že už asi nikdy nebudú mať na vlastné bývanie.
Aké sú najdôležitejšie ukazovatele kvality života pre väčšinu ľudí zo strednej triedy? Mať vlastný dom či byt, byť vzdelaný a zdravý. Náklady na tieto tri piliere kvalitného života ale rastú rýchlejšie ako inflácia. V mnohých prípadoch, najmä v malých mestách a na vidieku, začínajú byť nedosiahnuteľné.
U niektorých skupín ľudí, napríklad medzi bielymi, manuálne pracujúcimi Američanmi vo veku 45 až 55 rokov, či novšie medzi niektorými skupinami mladých ľudí, sa stredná dĺžka života znižuje väčšinou následkom „smrti zo zúfalstva“. Nejde ani tak o samovraždy, ako o alkoholizmus a drogy, teda o spôsoby, ako uniknúť fyzickej alebo duševnej bolesti.
Základný mechanizmus je zrejme ten, že počiatočné závislosti do istej miery spôsobené náročnosťou života neskôr vedú k prerušeniu rodinnej a sociálnej prepojenosti. To sú hlavne priateľské vzťahy k rodine a ostatným ľuďom. Byť prepojený s ostatnými je dnes oveľa ťažšie u ľudí, ktorí pre to, aby si splnili svoj sen, alebo aspoň nejaký životný štandard, majú dve zamestnania a potom doma sedia za počítačom.
V USA sa počet ľudí žijúcich v extrémnom duševnom strese za posledných tridsať rokov viac ako zdvojnásobil zhruba na 11 percent pracujúcej populácie. Pocit nešťastnej nenaplnenosti má, ako ukazujú ďalšie štúdie, výrazný vplyv na politické správanie. Azda by sa dalo zjednodušene povedať, že tam, kde by pred rokmi volili extrémne strany nejaké 3 percentá voličov, je to dnes 10 percent.
Poďme ale opustiť bežný pohľad, že nás elity vysávajú a že si v pokoji bohatnú. To prvé má určite pravdivý základ, pretože napríklad v Česku v minulom roku dosiahli banky a väčšina ekonomických sektorov rekordné zisky, ale väčšine ľudí klesli reálne mzdy alebo sa museli zmieriť s tým, že už nikdy nedosiahnu nejakú bežnú, uspokojivú mieru bohatstva.
Nadprodukcia elít
Ono totiž nejaké väčšie bohatstvo sa stáva nedostupným aj pre predchádzajúce elity. V 50. rokoch pripadalo na jedno dobre platené či prestížne miesto zhruba 15 študentov, ale dnes to je už viac ako 100 absolventov univerzít. Mnohí z nich vyštudovali dobré školy a zadlžili sa na celé desaťročia.
Priemerný dlh amerického študenta práv je 160-tisíc až 200-tisíc dolárov, ale dobrá škola už v súčasnosti nezaručuje výnosné zamestnanie. A niečo podobné sa týka ekonómov, politických komentátorov a vzdelanostných elít všeobecne. Všimnite si, akí bývajú nahnevaní, ako sa priostruje napríklad politický boj alebo hádky o dotácie. Pozrite sa napríklad na ministrov či primátorov veľkých miest, ktorí až „grófsky“ pár rokov obhospodarujú vysoké sumy, potom roky chodia po súdoch, a napokon niekam zmiznú a nikoho už nezaujímajú.
Dnešné elity sú vo svete, ktorý si samy vytvorili, oveľa zraniteľnejšie, než tomu kedysi bývalo. Pumpa bohatstva, ktorú roky zdokonaľovali, ich nakoniec dovádza do takého konkurenčného prostredia zásobeného mladými, múdrymi a energickými rivalmi, že to nakoniec neustoja. Poznám ľudí, ktorí každý deň ďakujú za to, že majú dosť, ale nie sú bohatí. Prepadajúce sa elity mávajú sklony k rebéliám. Týka sa to učiteľov, akým bol Mao, a najmä právnikov, akými boli napríklad Robespierre, Lenin, Castro, Lincoln a Ghándhí.
Zároveň dochádza k tomu, ako ukázal David Callahan v knihe Kultúra podvádzania, že vysokoškolskí študenti, ale napríklad aj bankári a ďalšie elitné profesie, čoraz častejšie siahajú k podvádzaniu, pretože sú pod veľkým tlakom, aby sa vôbec na danej pozícii udržali.
Elitní rodičia navyše od svojich potomkov veľmi často vyžadujú elitné úspechy, lenže tie už nie sú tak ľahko dosiahnuteľné. Tlak rastie. Všimnite si napríklad, ako často sa dnešní politici obviňujú z klamania. To predtým nebolo možné, alebo to bolo veľmi neobvyklé.
Vytvára sa tým prostredie morálnej krízy a čím je táto kríza hlbšia, tým je volanie po náprave hlasnejšie a nezmieriteľnejšie. Rastie veľa lobistov aj množstvo peňazí, pomocou ktorých je možné ovplyvňovať chod štátu aj súkromných inštitúcií. V USA najviac do lobingu investujú farmaceutické firmy, podniky zaoberajúce sa elektronikou a poisťovne. Ostatné odvetvia sa však držia hneď za nimi.
Má bežný volič vôbec nejaký hlas?
Veľa ľudí nechodí voliť, pretože majú pocit, že nemôžu nič zmeniť. Americký ekonóm Martin Gilens zhromaždil údaje o zhruba 2-tisíc politických rozhodnutiach a skúmal, kto ich inicioval. Ukázalo sa, že názory bežného voliča majú v celoamerickom meradle len minimálny dosah.
Často to spôsobuje mechanizmus, ktorý Turčin nazýva druhou a treťou fázou moci. Teda niekto z politikov vypočuje prianie svojich voličov a navrhne nejaký cieľ. O ňom sa vedie vyjednávanie s ďalšími stranami, celá záležitosť sa komplikuje a deformuje, takže konečné znenie sa zdanlivo podobá pôvodnému ľudovému návrhu, ale v skutočnosti je ušité tak, aby vyhovovalo politickým stranám.
U nás často počúvame vetu: „Oni si aj tak nakoniec urobia, čo budú chcieť.“ Je celkom jasné, že všetky tieto faktory sa dlhú dobu kumulujú a potom prepukne nejaký typ konfliktu či dokonca revolúcia. Aká je ich úspešnosť?
Úspešnosť revolúcií
Na celú záležitosť sa opäť môžeme pozrieť z hľadiska elít, ktoré sú podľa Turčina hnacím motorom dnešnej nespokojnosti. V dvoch tretinách prípadov revolúcie vyústili do masívneho ekonomického prepadu elít. V jednej šestine prípadov došlo k ich zničeniu. Necelé tri štvrtiny hlbokých ekonomických kríz končili revolúciou alebo občianskou vojnou a v jednej pätine prípadov sa kríza, revolúcia a povstanie vracali v období jedného storočia. Ale máme tu aj dobré príklady, ako rast Anglicka po roku 1820 alebo reformy v Rusku v rokoch 1860 až 1880.
Peter Turčin preto v ďalších rokoch, alebo dokonca desaťročiach, očakáva ďalší rast chaosu a nespokojnosti už len z tých dôvodov, že pumpa bohatstva pracuje stále efektívnejšie a že počet finančne či mocensky neuspokojených elít naďalej rastie. Sú to často tí najmúdrejší a najdôraznejší ľudia vychovaní či aspoň ovplyvnení érou podvádzania.
A čo s tým môžeme robiť my? Alebo sa máme len tak marxisticky pozerať, ako sa elity (a my s nimi) stávajú hrobármi seba samých? Nejaké, aspoň čiastočne uspokojivé riešenie je zrejme dvojaké.
Na osobnej úrovni vytvárať rodiny a okruhy priateľov, ktorí sa navzájom podporujú. Sociológovia by hovorili o sociálnej konektivite, ale ide o to, mať okolo seba ľudí, ktorých môžete požiadať o pomoc a ktorí vás v čase ťažkostí vypočujú. A platí to, pochopiteľne, aj naopak, pretože všetci sme darcami aj príjemcami. Na úrovni municipalít či štátu je nevyhnutné, ako ukazuje štúdium spoločenských kolapsov, hlavne priebežné zdokonaľovanie inštitúcií. Je to rovnako jednoduché ako ťažké.
Jedným z tajomných zákonov synchronizácie je jemné chvenie, ktoré samo osebe pôsobí tak, že sily a rytmy doby sa zjednocujú. Stalo sa to napríklad v mnohých štátoch v rokoch 1968 až 1972. Neviditeľnou súčasťou českého politického pocitu sa tak stávajú napríklad americké voľby alebo nemecké migračné zákony. Doba sa chveje a my s ňou, ale kým sme nestratili rozum, tak je nádej, akú nám po roku 1521 dávajú napríklad celkom nevýrazné dejiny dánskych revolúcií.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.