Podobný chlieb ste si ešte pred takými 30 rokmi kúpili aj v Bratislave. Povedzme do chýrnej pekárne v Prievoze sme chodili po guľatý, čerstvý a voňavý chlebík roky. Dnes podobnú nájdete v Rovinke.
No každý má už asi zlú osobnú skúsenosť aj s chlebmi (či pečivom) v rôznych hypermarketoch, z ktorých sa chlieb po dvoch dňoch drobí. Takmer sa nedá krájať, zgumovatie a rýchlo splesnie. Nie som pekár, takže neviem, v čom je chyba. Ale hľadal by som ju v nevhodných, nekvalitných surovinách, zbytočných prísadách a umelých príchutiach, ktoré do chleba nikdy nepatrili.
Nie je tajomstvom, že niektoré obchodné reťazce predávajú svoje chleby a pečivo ako úplne čerstvé, z pece. Ale ide len o zohriaty, zmrazený polotovar, dovezený odniekiaľ z Poľska či Dánska. Takéto výrobky môžu niekde stáť v mrazničke aj pol roka. Potom, keď sa dopečú, už strácajú masívne svoje kvalitatívne hodnoty. Nemajú vôňu a chuť chleba, či pečiva, majú čudesnú štruktúru, na ktorej je viditeľné, že boli zmrazené, zohriate a dopečené. Rýchlejšie starnú a niekedy sa už na druhý deň nedajú konzumovať.
Asi ani vás neteší stáť 15 minút pri pulte s chlebmi a čítať všetky štítky, (ak vôbec existujú) ktoré popisujú zloženie jednotlivých výrobkov. Aby ste sa dopátrali k niečomu, čo by sa zložením najviac podobalo chlebu. Spoľahnúť sa na zrak a vôňu by bolo chybou. Tie vám nezaručia nič.
Mňa osobne tak trochu mrzí, že sa tvárime ako kresťanská krajina a aj v našich hlavných modlitbách je chlieb spomínaný ako vec posvätná. No aj tak sa k nemu chováme mimoriadne macošsky, akoby sme zabudli, že je z obilia.
Aj dnes to mnohí z nás volajú - zbožie. Jedno staré slovenské porekadlo hovorí "Sejem zbožie, vo meno božie!" Áno, obilie sa pokladalo za priamy dar od Boha. Dlhé storočia sme mali presné, odskúšané a kvalitné receptúry na prípravu cesta, aj upečenie chleba. Tam nebolo treba nič meniť. Chlieb bol dokonalý. Až moderná doba so svojimi dochucovadlami, umelými prísadami, farbivami a prostriedkami na predĺženie trvanlivosti spôsobila, že sa aj chlieb stal "ihriskom" podivných experimentov.
A tak to neslávne dopadlo. Státisíce z nás nejedia chlieb, ale akýsi polopriemyselný produkt, ktorého ingrediencie sú anonymné, neznáme a skoro nedohľadateľné. Zmrazené, upečené polotovary, čo si pre istotu nakúpia do zásoby, zamrazia zas, aby boli potom “ako čerstvé“. Čudo z igelitového vrecka, ktoré nepoznalo ruku pekára.
