Ako chlapci z Oravy postavili triedu v Afrike a usporiadali „pocovidovú" párty na Slovensku

S Tónom sme už v minulosti jeden rozhovor absolvovali. Žilinskému Štandardu vtedy prezradil, ako by mali malí a strední podnikatelia pristupovať k marketingu svojho podniku. Dnes sa s ním stretávame u neho doma, kde nás privítal aj so svojou malou dcérkou Timejkou. Prišli sme sa totiž porozprávať o unikátnych projektoch, ktorých je Anton Katrenčík spoluautorom.

Téma rozhovoru sa rýchlo dostáva do pestrých vôd Tónovho zaujímavého života. „Nikdy som ako chlapec nehral počítačové hry či playstation. Hrali sme sa vonku a vystrájali sme. Možno práve vďaka tomu mám tak dobrodružnú povahu,“ hovorí na úvod Tóno, ktorý s nami spomína na svoje životné zážitky.

Jedným z nich je Projekt Afrika, ktorý zaujal verejnosť aj médiá. Dvaja mladíci z Oravy sa rozhodli nezištne pomôcť a vybudovať v Keni remeselnú učebňu na prácu s drevom. Ako sa to dá?

Začalo to rozchodom a láskou k cestovaniu

„Mal som 24 rokov, bol som akurát po rozchode a našetrených som mal približne 10-tisíc eur. Začal som uvažovať v typických dimenziách muža po rozchode – som slobodný, idem si kúpiť super auto a užívať si život. V tom čase som bol však po operácii chrbta a tak som bol polroka doma. Začal som sledovať rôzne cestovateľské videá, ktoré vo mne vzbudili lásku k cestovaniu.

Pamätám si, že vidina nových krajín, žiadnej zodpovednosti a nového poznania ma vtedy totálne pohltili. Moja prirodzená impulzívnosť ma jedného večera donútila nakúpiť si 21 rôznych leteniek. Namiesto auta som potom 2 roky cestoval. Život som si určite užíval, keďže som precestoval 40 krajín,“ priblížil nám Tóno s úsmevom.

Na potulky najskôr chodieval sám, neskôr so sebou začal brávať spoločníkov. Bol to práve jeho bratranec Lukáš Katrenčík, ktorý sa s ním vybral jedného dňa na výlet do Maroka. Výlet, ktorý im a mnohým deťom v Afrike zmenil život.

„Zistili sme tam, že niektoré deti nechodia do škôl, pretože si nemôžu dovoliť 15 eur mesačne na študijné výdavky. Mnohí ľudia boli hladní, hoci na jedlo by im stačilo 20 eur mesačne. Bolo to pre nás silné a šokujúce zistenie,“ pokračuje Tóno.

Mládenci začali uvažovať nad tým, ako dobre sa na Slovensku majú. „Rozmýšľali sme nad tým, čo všetko by sme dokázali, keby sme jednu slovenskú výplatu, povedzme aj tisíc eur, dali týmto ľuďom. Mohli by sme zabezpečiť vzdelanie pre desiatky detí. To je brutálny vplyv, o ktorom sa nám doma nemôže ani snívať,“ hovorí. Rozdiely medzi životom na Slovensku a v niektorých oblastiach Afriky boli a dodnes ostávajú obrovské.

Za švajčiarske franky dostali africké deti do školy

Chudoba, s ktorou sa v Afrike stretli, ostala v ich hlavách ešte dlho po tom, čo sa vrátili do rodnej Oravy. V tom čase už obaja pracovali vo vlastnej marketingovej agentúre, ktorej sa venujú dodnes. Spýtali sme sa Tóna, či ho sedavá práca po rokoch strávených vo svete nenudila.

„Poriadne ma to dostalo. Stratili sme energiu a chuť tým, ako sme stále pozerali do obrazoviek. Naše videnie sveta sa pomaly zužovalo, a to sa nám nepáčilo. Vtedy sme si povedali, že už stačilo a musíme s tým niečo urobiť.“

Oravskí bratranci sa teda rozhodli, že svoje kancelárie na nejaký čas opustia a pôjdu do Švajčiarska pracovať na stavbe. Spomenuli si totiž na svoj zážitok spred niekoľkých rokov v marockých dedinách a rozhodli sa, že zarobené peniaze investujú na vzdelanie afrických detí. Cez internet našli iniciatívu, vďaka ktorej zarobené peniaze posielali do slumu Mukuru v africkej Keni.

Zaujímavosťou však je, že o ich pláne nikto celý čas nevedel, bratranci ho totiž držali v tajnosti. „Chceli sme to spraviť tajne a všetkých prekvapiť. Ľudia sa nám čudovali a smiali sa, že ideme zrazu z kancelárie na stavbu. Mysleli si, že už nemáme klientelu. O našom zámere nevedeli ani naše partnerky či rodina,“ spresňuje Tóno, ktorý strávil niekoľko mesiacov prácou na stavbe vo Švajčiarsku. Zarobené peniaze putovali rovno organizácii Jua v Keni, kde ich riaditeľka centra Dária Kimuli (pôvodom zo Slovenska) využívala na stavbu novej triedy.

Po mesiacoch tvrdej práce sa Tóno s Lukášom vybrali do Kene, aby sa na záverečné dielo pozreli. „Dária nám ho nechcela odfotiť. Chcela, aby sme mali zážitok, keď prídeme. A mali sme,“ dodáva Tóno.

Deti boli z ich príchodu poriadne nadšené. Podľa Tónových slov sa po nich doslova vešali a vítali ich ako kráľov. „Deti s nami tancovali, hrali futbal. Ich mládež nie je tak ovplyvnená tým, čo si o nej pomyslia iní. Deti sa tam naplno prejavujú, nemajú pocit, že niečo, čo robia, je trápne. To bolo nádherné,“ usmieva sa dobrodruh Tóno, ktorý mal, podľa vlastných slov, slzy v očiach.

Dodnes majú Tóno s Lukášom stránku našeprojekty.sk, kde spájajú kreativitu, hravosť, humor, cestovanie a pomoc druhým v komplexných projektoch. Vďaka nim sa tiež podarilo zapojiť mnoho afrických detí do programu adopcie, ktorý im pomáha v živote.

„Tá učebňa je zameraná na prácu s drevom, čo je na tom mieste veľmi dobrá práca. Pomoc jednému dieťaťu zároveň zaistí aj pomoc jeho rodine, o ktorú sa bude vedieť následne postarať,“ dodáva Tóno. Okrem toho celý Projekt Afrika odštartoval pre Slovákov možnosť podporovať vzdelanie a život chudobných detí v Keni.

Tajný pilotský preukaz a „po-covidová“ párty pod mostom

Lásku k adrenalínu má Tóno v krvi. Okrem toho, že sa dlhé roky venuje bojovým umeniam, fascinuje ho vesmír a lietanie. Práve preto sa rozhodol, že si spraví pilotný preukaz. Celý nápad spestril tým, že ho pred všetkými tajil až do posledného momentu.

„Nikomu som to nepovedal. Trvalo to skoro rok. Najhoršie bolo na tom, keď som sa chcel s niekým podeliť o svoje šťastie. Ale vedel som, že výsledný efekt bude pre tú tajuplnosť stáť za to,“ hovorí.

Počas posledného týždňa výcviku si našiel priateľku. Tej bolo ťažké vysvetľovať, že ju v Partizánskom nepodvádza, ale že tam chodieva za klientom. Až keď bol výcvik hotový, daroval mame let ponad Tatry. Na poslednú chvíľu (v lietadle) jej však oznámil, že pilotom bude on. Viac vo videu nižšie.

Tóno vyrastal v Oravskej Lesnej, ktorú si dodnes uchováva v srdci. Okrem prírody má však rád aj hudbu a ľudí. „Dlhé roky sme usporadúvali v Oravskej Lesnej diskotéky. Zárobok z jednej išiel vždy na organizáciu druhej, nič sme si nenechávali pre seba. Na jednu takúto party sa nám podarilo dostať aj rapera Michala Straku, známeho pod pseudonymom Ego,“ hovorí Tóno, pričom z vrecka nohavíc vyťahuje telefón. To, čo nám ukazuje, nás prekvapí.

Všetci si pamätajú opatrenia počas pandémie. Tóno so svojimi priateľmi však usporiadali prvú „po-covidovú“ párty, kde zaujímavou formou prestrihli bariéru medzi opatreniami a nerušenou zábavou. Video o tejto party sa šírilo naprieč celým Slovenskom a na Tiktoku získalo viac ako 14-miliónov zhliadnutí.

Slováci patria medzi šťastnejších ľudí na planéte

Tóna sa na záver rozhovoru pýtame na to, čo si zo svojich výletov a ciest po svete odniesol. „Myslím, že si neuvedomujeme, ako dobre nám tu je. Máme čo jesť, máme čo piť a kde bývať. Mnoho ľudí toto za štandard nepovažuje. Patríme medzi tých šťastnejších ľudí na tejto planéte. Vieme čítať. Na obaloch keksíkov v Afrike nie je text. Je tam iba obrázok, aby ľudia vedeli, čo si kupujú. Myslím, že mi všetky moje príbehy ukázali jedno. To, čo hovorila aj moja stará mama. Daj, a bude ti dopriate. Myslím, že to funguje,“ dodáva so zamyslením.

Ich príbehy z Afriky dojali a motivovali množstvo ľudí, ktorí sa tiež dobrovoľne rozhodli podporovať deti v Afrike. „Po zverejnení videa z Afriky nám prišlo cez 250 podporných správ. Ľudia chceli pomôcť. Myslím si, že Slováci sú štedrí v pomoci, no dávajú si pozor, kam svoje peniaze dávajú. Množstvo organizácií sa totiž schováva za charitu, ale peniaze si necháva pre seba,“ dodáva na záver.

Do témy ďalších projektov sa s nami tajnostkársky Anton púšťať nechce. Pripravované projekty však budú mať určite veľkolepý charakter. Exkluzívne pre Žilinský Štandard prezradil, že pôjde o veľmi zábavný a silno kontrastný projekt mimo Slovenska.