Isteže, trochu tvrdé slová na úvod, ale obávam sa, že sú potrebné. Na človeka treba niekedy bez milosti nahučať, lebo inak si bude myslieť, že to ticho navôkol je súhlasné mlčanie s jeho buržujským životným štýlom.
Viete, keby som tých ľudí nepoznal, tak by som ani neveril, že existujú. Pôžitkári ochotní hľadať miesto na parkovanie dlhšie, ako trvá samotná jazda. Celkom zdraví občania, pre ktorých je jeden kilometer peši hodný úvahy, ako sa mu vyhnúť. Finančne negramotné obete individuálnej dopravy ochotné míňať značné sumy peňazí na poddimenzovanie vlastného kardiovaskulárneho systému.
Jeden príklad za všetky. Osobne poznám dvoch ľudí, ktorí bývajú len kúsok od seba na košickej Terase a oslavujú narodeniny v ten istý deň. Rozdiel je len vekový, konkrétne je to štyridsať rokov. Ten starší chodí celý život do mesta peši, niekedy to otočí aj dvakrát denne, čo predstavuje už solídnych desať až jedenásť kilometrov. Ten mladší šiel za tých niekoľko rokov, čo sa poznáme, dole do mesta... no, nechcem byť k nemu nespravodlivý, ale som na 99 percent presvedčený, že to bolo presne nulakrát. Slúži mu však ku cti, že hore z centra na Terasu raz peši šiel. So mnou. Po dlhotrvajúcom presviedčaní, intenzívnom naliehaní a siahodlhom vymenúvaní benefitov tohto druhu presúvania sa po našom meste.
Priznám sa vám, ja som si to chodenie peši zamiloval. Často si k takejto prechádzke púšťam cez bezdrôtové slúchadlá do uší obľúbenú hudbu a rezkým krokom, miestami dokonca až polotanečným, si to švihám pomedzi domy, stromy, autá a ľudí tam, kam potrebujem. A všetko pritom vnímam, každý jeden detail. Aj keď idem trasou po tisíci raz, nikdy sa mi to nezunuje, pretože vždy objavím niečo nové.
