Kto chodí peši, nech má MHD a parkovanie zdarma alebo kam až sme ochotní zájsť?

Isteže, trochu tvrdé slová na úvod, ale obávam sa, že sú potrebné. Na človeka treba niekedy bez milosti nahučať, lebo inak si bude myslieť, že to ticho navôkol je súhlasné mlčanie s jeho buržujským životným štýlom.

Viete, keby som tých ľudí nepoznal, tak by som ani neveril, že existujú. Pôžitkári ochotní hľadať miesto na parkovanie dlhšie, ako trvá samotná jazda. Celkom zdraví občania, pre ktorých je jeden kilometer peši hodný úvahy, ako sa mu vyhnúť. Finančne negramotné obete individuálnej dopravy ochotné míňať značné sumy peňazí na poddimenzovanie vlastného kardiovaskulárneho systému.

Jeden príklad za všetky. Osobne poznám dvoch ľudí, ktorí bývajú len kúsok od seba na košickej Terase a oslavujú narodeniny v ten istý deň. Rozdiel je len vekový, konkrétne je to štyridsať rokov. Ten starší chodí celý život do mesta peši, niekedy to otočí aj dvakrát denne, čo predstavuje už solídnych desať až jedenásť kilometrov. Ten mladší šiel za tých niekoľko rokov, čo sa poznáme, dole do mesta… no, nechcem byť k nemu nespravodlivý, ale som na 99 percent presvedčený, že to bolo presne nulakrát. Slúži mu však ku cti, že hore z centra na Terasu raz peši šiel. So mnou. Po dlhotrvajúcom presviedčaní, intenzívnom naliehaní a siahodlhom vymenúvaní benefitov tohto druhu presúvania sa po našom meste.

Priznám sa vám, ja som si to chodenie peši zamiloval. Často si k takejto prechádzke púšťam cez bezdrôtové slúchadlá do uší obľúbenú hudbu a rezkým krokom, miestami dokonca až polotanečným, si to švihám pomedzi domy, stromy, autá a ľudí tam, kam potrebujem. A všetko pritom vnímam, každý jeden detail. Aj keď idem trasou po tisíci raz, nikdy sa mi to nezunuje, pretože vždy objavím niečo nové.

A takto je to pochopiteľne najmä s ľuďmi, ktorých stretávam pri mojich jazdách pešibusom, pretože tí sa striedajú neustále. Všímam si ich tváre, odhadujem ich náladu pod maskou pouličnej neutrality, sledujem typ ich chôdze. Nechávam sa fascinovať faktom, že nikto nemá oblečené to isté, hoci sa obliekame podľa tej istej šablóny. A v neposlednom rade, čím viac sledujem druhých ľudí, tým viac badám, že sledujú svoje okolie často len v nevyhnutnej miere, aby sa dostali z bodu A do bodu B. Viac im netreba. Škoda.

Jasné, niekedy človek autom ísť musí, o tom potom. Napríklad, keď treba previezť niečo veľké a ťažké, alebo niečo malé a ľahké, v obrovskom počte kusov, jasné, chápem to. Niekedy sa ale objaví argument zlého počasia. A ja vám tvrdím, že zlé počasie neexistuje, existuje iba zlé oblečenie. Na kráčaní v daždi je niečo až melancholicko-romantické, snehová fujavica má všetky atribúty dobrodružstiev polárnych bádateľov či lovcov kožušín na Aljaške, neúprosne šľahajúci vietor zase vytvára dojem plavby na otvorenom mori…

Na záver mi ešte dovoľte zopár slov ku clickbaitovému nadpisu tohto útvaru. Myslím ho smrteľne vážne. Rovnako smrteľne vážne myslím aj to, že realizáciu tejto utópie prenechávam na bratislavský Magistrát. Nech si to odskúšajú, vychytajú muchy, a keď to bude fungovať, tak to od nich odkopírujeme. Tak to v živote predsa chodí. Chodí, nie jazdí.