Milujú dobrodružstvo: manželia z Trenčína cestujú po svete netradičným spôsobom

Kedy ste začali cestovať? Ktorá krajina bola prvá a prečo ste si ju vybrali?

Autom po Európe sme cestovali už skôr, ale terénnym autom sme začali cestovať v roku 2008. Vtedy sme začali hľadať možnosti, v ktorých krajinách sa dá legálne autom pohybovať aj mimo civilizáciu a spevnené cesty. Tak prirodzene nám z toho vyšlo Rumunsko.

Ako sa vám Rumunsko pred tými 16 rokmi javilo?

V tom čase bolo ešte tak trošku tajomné a divoké a aj bežné cesty medzi dedinami mali z hľadiska kvality charakter offroadovej trasy. Kempovať sa dalo naozaj kdekoľvek a človek nikde nenarážal na davy turistov. Naopak, mali sme možnosť stretávať miestnych ľudí, spoznávať ich spôsob života, komunikovať s nimi, užiť si krajinu prirodzeným spôsobom.

Práve offroad nám dával veľkú dynamiku, pretože počas jednej cesty sme vedeli prejsť pomerne veľký kus krajiny a dostať sa na také miesta, kam by sme sa bežným autom nedostali a peši by nám to trvalo veľmi dlho. Odvtedy sme sa do Rumunska vrátili niekoľkokrát, ale neostali sme len pri tejto krajine. Tu sa práve zrodil nápad začať takýmto štýlom spoznávať rôzne kúty sveta.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že offroad je váš životný štýl. Kedy ste si zamilovali terénne autá a kedy ste prešli na cestovanie na motorkách? V čom je výhoda jedného a v čom druhého dopravného prostriedku?

Prvé terénne auto sme si kúpili v roku 2006. Jazdenie v teréne a zvládanie rôznych prekážok bolo skôr manželove hobby. Postupne sa však akosi prirodzene táto záľuba vyvinula do túžby využiť tieto skúsenosti s jazdou v teréne aj na niečo viac než len na účasť na offroadových akciách na Slovensku.

A tak sme začali objavovať aj iné krajiny – Rumunsko, Ukrajinu, Balkán. Tento cestovateľský rozmer bol tým, čo na offroade začalo dávať zmysel aj mne. Pretože vďaka terénnemu autu sme sa na našich cestách dokázali odlepiť od asfaltu a objavovať aj také miesta v krajinách, na ktoré sa bežní turisti alebo cestovatelia nedostanú, a ak áno, potrebujú na to omnoho viac času.

Z vlastného auta ste časom presedlali na prenajaté. To bol ďalší „upgrade“ vašich ciest. Predpokladám, že ste na to mali viacero dôvodov…

Ďalšou dôležitou fázou pre nás bolo, že sme sa prestali viazať na cestovanie na vlastnom aute a rozhodli sme sa pre cesty do vzdialenejších lokalít alebo na iný kontinent si auto prenajať. Dalo nám to možnosť cestovať ďalej, pretože pokiaľ chcete precestovať napríklad krajiny v Južnej Amerike alebo v Ázii alebo Island, preprava vlastného auta povedzme na tri týždne je časovo aj finančne úplne nereálna.

A práve to, že tie terénne autá nám pomôžu dostať sa na miesta, kam by sme sa inak nikdy nedostali, je presne dôvod, prečo sme sa do tohto spôsobu cestovania zamilovali.

Ďalším dôležitým faktorom je, že na niektoré cesty sa k nám pridávajú aj naši priatelia a stáva sa, že sa dostávame do rôznych zložitých situácií, keď musíme riešiť náročné terénne prejazdy alebo aj technické problémy a vtedy sa prejavuje sila priateľstva a spolupatričnosti, schopnosti improvizovať a hľadať riešenia, a to nás spája a nabíja pozitívnou energiou.

Motorky ste si obľúbili počas pandémie. Prečo?

K motorkám sme sa posunuli asi počas obdobia, keď sa nedalo voľne cestovať, cez pandémiu, a tak sme rozmýšľali, ako cestovať po miestach na Slovensku spôsobom, ktorý sme dovtedy nevyskúšali. Preto sme si kúpili skútre a tam začala naša vášeň pre jazdu na dvoch kolesách. Je to skutočne úplne iné pozerať sa na svet z auta a z motorky.

No každý spôsob cestovania má svoje výhody aj nevýhody. Motorkári hovoria, že motorka je sloboda a do značnej miery aj je, pretože človek je podstatne viac v priamom kontakte so všetkým okolo seba, no presne to je zároveň aj nevýhodou.

A čo nevýhody cestovania na motorkách?

Keď cestujete na motorke a prší, je to problém, keď je príliš teplo, opäť je to problém, v zime sa na motorke bežne vlastne ani cestovať nedá a, samozrejme, aj bezpečnosť je pri motorkách vážnejšia téma. Ale cestovanie na motorke je zábava, a keďže jazdíme každý na svojej motorke, jazdu si užívame z pohľadu vodiča obaja.

Na druhej strane, keď cestujeme autom, dokážeme v ňom spať, môžeme pohodlne cestovať v akomkoľvek počasí a v ktoromkoľvek ročnom období, zvládneme na ňom aj podstatne náročnejší terén. Z pohľadu dokumentácie je cestovanie autom tiež jednoduchšie, pretože spolujazdec môže fotiť a natáčať video v podstate kedykoľvek, kým na motorke je treba často stáť, dávať dole rukavice, vyťahovať fotoaparát alebo mobil.

No a do auta si, samozrejme, môžeme zbaliť všetko, čo na cestách potrebujeme a niekedy aj nepotrebujeme. Na motorke sa človek musí baliť omnoho úspornejšie.

Naposledy to bola India. Prešli ste štyritisíc kilometrov na motorkách. Bolo to ťažšie, ako ste čakali? Zachytila som, že ste trochu podcenili prípravu. V čom?

Áno, naša posledná dobrodružná cesta bola do Indie. Rozhodli sme sa, že na motorkách prejdeme indické Himaláje. Bol to taký môj zvláštny sen, ktorý som mala v hlave, ani vlastne neviem prečo. My sme totiž nikdy nejazdili na motorkách. Vždy sme cestovali celkom dobrodružným spôsobom, ale vždy to bolo autom, väčšinou 4×4, no toto bolo prvé veľké dobrodružstvo na motorkách.

Ja som veľmi dlho motorky odmietala, ale pred pár rokmi sme začali jazdiť na skútroch, a keď ma manžel prehovoril, aby sme si išli spolu spraviť kurz na vodičský preukaz skupiny A, teda na veľké motorky, tak som súhlasila pod podmienkou, že raz so mnou prejde na motorke Himaláje. A keďže bolo tak veľmi málo pravdepodobné, že by k tomu niekedy mohlo dôjsť, tak mi to manžel bez váhania sľúbil.

Ale treba povedať, že keď som vo februári 2023 prišla s tým, že by sme do tej Indie skutočne mohli vyraziť, nezaváhal ani na chvíľu a súhlasil.

A to plánovanie?

Nuž, prebehlo to veľmi rýchlo – za dva týždne sme mali kúpené letenky, objednané motorky, a keďže som na internete našla mapku podobnej cesty, mali sme aj trasu. Samozrejme, porovnala som si ju s reálnymi mapami a preskúmala som miesta a vzdialenosti, takže sme presne vedeli, čo a kde chceme vidieť a navštíviť, ale nie veľmi som sa venovala tomu, ako vlastne bude vyzerať cesta sama o sebe, čo sa týka povrchu a náročnosti jazdy.

Takže áno, z tohto pohľadu bola naša cesta podstatne náročnejšia, než sme pôvodne čakali, ale úprimne povedané, ak by som sa plánovaniu cesty venovala podrobnejšie a popozerala si aspoň niektoré videá z našej cieľovej oblasti, asi by sme ani nikde nešli, pretože sme s jazdením na motorkách mali len veľmi málo skúseností a podrobnejšie štúdium cesty by ma istotne vystrašilo.

Takže to, že sme prípravu na túto cestu tak trochu podcenili, nás vlastne na tú cestu dostalo. Ale treba povedať, že nie sme úplne nezodpovední, zaplatili sme si kvalifikovaného inštruktora jazdy na motorkách v teréne a absolvovali sme s ním dva tréningy. Dvakrát tri hodiny (úsmev).

Vraj ste len o vlások unikli monzúnovej vlne. Čo sa stalo a ako ste sa zachránili?

Pri plánovaní cesty do indických Himalájí sme vedeli, že v júni už hlboko do Indie zasahuje monzún, no oblasť Himalájí spravidla býva silnými dažďami zasiahnutá až v auguste. Aj firmy, ktoré organizujú výlety do tejto oblasti, mi potvrdili, že júl je výborný mesiac na cestu. Rátali sme s tým, že pri jazde z Dillí na sever nás dažde chytia, ale predpokladali sme, že horské oblasti sa nachádzajú v takzvanom monzúnovom tieni.

Pomerne príjemné počasie sme si užívali asi týždeň, no po príjazde do mesta Manali sa počasie začalo dramaticky zhoršovať. Bohužiaľ sa klimatické zmeny minulý rok prejavili asi aj v tejto oblasti, pretože sme v predpovedi počasia videli, že sa blížia ťažké monzúnové zrážky.

Napriek tomu, že sme boli unavení po mimoriadne náročnom úseku cesty a v Manali sme si chceli dať deň oddych, rozhodli sme sa vyraziť ďalej a prekonať ďalšie vysoké horské sedlá, pretože predpoveď na nasledujúce dni bola veľmi zlá.

Bolo to jednoznačne dobré rozhodnutie. Ráno sme vyrazili už v daždi, ktorému sme unikali. Keď sme následne kontrolovali situáciu v Manali a južne od mesta, pretože sme mali v pláne sa tou trasou o týždeň vracať, zistili sme, že monzúnové prívalové dažde postŕhali cesty, mosty a niekde aj domy, vyžiadali si obete na životoch a tisícky turistov museli z oblasti evakuovať vrtuľníkmi. Unikli sme naozaj na poslednú chvíľu.

Ako ste vyriešili spiatočnú cestu?

Spiatočnú trasu sme museli preplánovať. Mali sme veľké šťastie, pretože o pár hodín neskôr sme sa z Manali už nemuseli dostať.

Nedávno ste spolu s manželom dokončili doplnkové pedagogické štúdium na univerzite. Čo vás motivovalo v tomto veku dorábať si školu? A kde plánujete toto vzdelanie využiť?

Áno, práve sme dokončili toto dvojročné štúdium, aby sme mohli svoje odborné a životné skúsenosti z pozície pedagogických pracovníkov v školstve odovzdávať mladším generáciám. Okrem práce pre našu firmu manžel už takmer rok pracuje ako vychovávateľ na stredoškolskom internáte a ja už roky pracujem ako súkromný jazykový lektor, takže sme si dopĺňali kvalifikačné vzdelanie.

Aké bolo študovať spolu ako manželia?

Bola to veľmi príjemná skúsenosť. Je pravda, že teória sa už v našom veku do pamäte zapisuje ťažšie, ale na druhej strane si veľa teórie vieme oprieť o reálne skúsenosti, takže učenie nebol problém a bol to pre nás vlastne ďalší spoločný koníček, ktorý nás spájal.

Aké rady by si mali vypočuť začínajúci offroad cestovatelia? Na čo vás nikto nepripravil a aká informácia by vám v minulosti pomohla?

Každý pri cestovaní vyhľadáva niečo iné, preferuje iný štýl cestovania a napĺňajú ho iné zážitky, takže dávať všeobecné rady je ťažké. Z nášho pohľadu je dobré sa na cestu pripraviť aj z hľadiska informácií o krajine, aj technicky.

V dnešnej dobe veľa ľudí cestuje na rôznych starých autách v horšom technickom stave, sami sme si to vyskúšali, a áno, aj to sa dá, ale ak si chce človek viac užiť krajinu a menej času stráviť servisovaním vozidla, je fajn mať techniku v dobrom stave.

Ak máte v pláne skutočne skúšať aj offroad a pohybovať sa mimo bežnú civilizáciu, je dobré cestovať aspoň dve posádky spolu, aby si v prípade problémov vedeli vzájomne pomôcť a, samozrejme, mať v aute aspoň nejaké technické prostriedky na vyprosťovanie a základné opravy vozidla.

Ale to väčšinou offroadoví cestovatelia vedia, pretože väčšina tých, ktorí sa rozhodnú cestovať týmto spôsobom, sa spravidla vyvinie podobne ako my od začínajúcich offroad nadšencov absolvujúcich offroadové zrazy na Slovensku k offroad cestovaniu do bližších a možno aj vzdialenejších miest.

Keď nastane problém, môžete požiadať o pomoc miestnych. Ako prebiehala komunikácia s domácimi?

Nám vždy funguje to, že sa naučíme aspoň pár slov a fráz v jazyku krajiny, do ktorej cestujeme. Angličtinou sa dohovoríme takmer všade, ale keď ukážeme, že sa snažíme komunikovať v miestnom jazyku, otvára to srdcia miestnych ľudí a dostávame sa k nim bližšie.

A možno ešte taká drobnosť – každá krajina má veľa pekných miest a poskytuje množstvo príležitostí na príjemné zážitky a stretnutia, no každá krajina má aj svoje problémy a tienistejšie stránky. My sme sa vždy snažili zamerať sa na to pekné a príjemné a nefixovať sa na skutočnosti, ktoré sa nám nie celkom páčili, alebo neboli pre náš spôsob života úplne obvyklé.

Je lepšie napríklad v mnohých častiach južného Balkánu vidieť nádhernú prírodu, krásne hory a milých ľudí, než sa fixovať na to, že majú veľmi svojský prístup k poriadku a hlavne odhadzovaniu a vysýpaniu odpadkov niekde za dedinou.

Zážitkov máte určite neúrekom. Vedeli by ste vybrať dva-tri najvtipnejšie, najnebezpečnejšie či najzaujímavejšie?

Asi najväčšie bláznovstvo na aute sme zrealizovali v roku 2016, keď sme si v Čile požičali auto z autopožičovne a dostali sme sa ním na najvyššej sopke sveta Ojos del Salado do výšky 5 933 metrov nad morom. Bolo to súčasťou našej expedície s názvom 25-tisíc metrov nad morom vertikal, v rámci ktorej sme sa snažili autom dostať na päť čilských sopiek do výšky nad 5-tisíc metrov nad morom.

Treba podotknúť, že na týchto sopkách nie sú žiadne oficiálne spevnené cesty. A keďže toto auto z autopožičovne bolo síce 4×4, ale nemalo žiadne úpravy pre lepšiu jazdu v teréne, bol to skutočne adrenalínový zážitok a domnievame sa, že sme ustanovili neoficiálny svetový rekord v tom, ako vysoko sa dostalo neupravené auto z autopožičovne. (úsmev)

Druhým silným zážitkom bolo, keď sme sa s chalanmi z Lada svetom dohodli, že ich starú 32-ročnú Ladu dopravíme z mongolského hlavného mesta Ulanbátar naspäť na Slovensko. Bola to dlhá, strastiplná jazda, keď sa nám auto doslova rozpadávalo pod zadkami, ale vďaka Romanovým technickým a improvizačným schopnostiam a aj vďaka ochotnej pomoci miestnych ľudí všade po ceste sme sa po troch týždňoch dostali na starej Lade až domov do Trenčína.

No a, samozrejme, naša cesta po indických Himalájach na motorkách Royal Enfield Himalayan nepochybne do skupiny našich top zážitkov patrí tiež.

Kam sa najbližšie chystáte a čo si od výletu sľubujete?

Po tých mnohých adrenalínových cestách a zážitkoch máme v pláne tak trochu „oddychovejšiu“ cestu a radi by sme na motorkách prešli Írsko a Škótsko. Ale nepochybujeme, že aj tam si nás nejaké dobrodružstvo nájde.