To by bolo v poriadku, ak by to neklasifikovala ako terorizmus. Okrem absencie zákonných predpokladov terorizmu, ktoré môžu mať závažné dôsledky pri odsúdení páchateľa, takýmto označením polícia stavia posielanie e-mailov na jednu rovinu so skutočnými teroristickými útokmi.
Prípad vyšetruje Národná kriminálna agentúra ako obzvlášť závažný zločin teroristického útoku, pričom poukazuje na extrémny rozsah hrozieb. Naplnenie pojmových znakov terorizmu pri odoslaných mailoch vidí v koordinácii nahlasovania bombových vyhrážok, ktoré malo prebiehať od skorého rána až do obeda v priebehu jedného dňa. Okrem toho vraj jeden z výhražných e-mailov obsahoval náboženské motívy útoku.
Páchateľ poslal e-mail s náboženským motívom
Daný mail je koncipovaný v duchu vyhrážok islamských teroristov, kde anonym nabáda k pripojeniu sa k tomuto náboženstvu pod hrozbou smrti. V inom e-maile sa zase hovorí o nepriateľoch Alaha, či o práve šaría. Táto správa však podľa televízie Markíza nie je totožná s mailom o bombovej hrozbe, ktorý dostali školy v Bratislavskom kraji.
Terorizmus patrí k najvážnejším formám kriminality, s ktorými ma svet neblahé skúsenosti. Od zrejme najznámejšieho teroristického útoku v Spojených štátoch amerických na Svetové obchodné centrum dňa 11. septembra 2001, až po nedávne udalosti streľby v moskovskej koncertnej sále, či úder teroristickej organizácie Hamas voči Izraelu, verejnosť vníma tieto útoky ako zákerné prejavy extrémneho násilia spojeného s vysokým počtom obetí a masívnymi škodami na majetku a zdraví. Takéto prípady skutočne napĺňajú definičné znaky teroristického útoku.
Práve z dôvodu vysokej spoločenskej nebezpečnosti stavia Trestný zákon ako aj trestný poriadok terorizmus do špecifickej kategórie, pri ktorej hrozia vysoké tresty, a obvinení majú viac oklieštené práva ako páchatelia iných trestných činov. Pri teroristickom útoku je najnižšia trestná sadzba dvadsať rokov, pričom je možné uložiť aj doživotný trest odňatia slobody.
Definícia teroristického útoku
Teroristický útok spácha ten, kto má úmysel poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť štátu, narušiť alebo zničiť základnú politickú, hospodársku alebo spoločenskú štruktúru štátu alebo medzinárodnej organizácie, závažným spôsobom zastrašiť obyvateľstvo alebo donútiť vládu štátu alebo iný orgán verejnej moci alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala, opomenula alebo strpela. Zákon ďalej definuje rozsiahle formy konania páchateľa, pričom v tomto prípade môže polícia pracovať iba s použitím hrozby spáchania útoku.
Na prvý pohľad sa môže javiť, že bombové vyhrážky rozsiahleho charakteru napĺňajú túto definíciu. Páchateľ chcel závažným spôsobom zastrašiť obyvateľstvo tak, že hrozil spáchaním útokov. Problém je v tom, že je potrebné preukázať práve tento úmysel, aby mohol byť stíhaný pre teroristický útok a nie iný trestný čin, čo priamo nadväzuje na druhý problém pri tomto trestnom čine. Ním je skutočnosť, že sa žiadna bomba nikde nenašla, hoci okrem škôl anonym hovoril o bombách aj v bankách či iných prevádzkach.
Vzhľadom na to, že neboli nájdené žiadne výbušné systémy, hoci došlo k zastrašeniu obyvateľstva, je potrebné vychádzať z precíznejšieho definovania konania, ktoré je pri tomto skutku zadokumentované. A teda nahlásenie rozhodne falošných bombových hrozieb, hoci aj na viacerých miestach. Zákon pozná takéto konanie ako trestný čin šírenia poplašnej správy, a dané konanie rovnako definuje aj judikatúra slovenských súdov.
Ide o iný trestný čin
Poplašnú správu šíri ten, kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo. Tento trestný čin špecificky hovorí o situácii, ak páchateľ vie, že hrozba, ktorú šíri, je falošná. Teda presne ako v prípade masívneho nahlasovania bômb na školách.
Z pohľadu práva nezaváži ani extrémy počet preverovaných miest. Súdy mnohokrát pojednávali prípady, keď páchateľ oznámil uloženie bomby na súde, no nepovedal na ktorom. Polícia teda musela evakuovať a prehľadávať všetky súdy na Slovensku. Ani v týchto prípadoch neboli páchatelia súdení pre terorizmus práve z dôvodu, že hoci vyvolali strach a znepokojenie vo veľkej časti obyvateľstva a spôsobili rozsiahle manévre polície, ich vyhrážky boli falošné už od začiatku, a teda ich konanie jednoznačne spadalo pod šírenie poplašnej správy.
Porovnateľný prípad skoro terorizmu z minulosti
Do porovnania zo súdnej praxe možno dať aj prípad takmer prvého slovenského teroristu Ladislava Kuca, ktorý v Košiciach pri prevádzke siete McDonald do smetného koša umiestnil výbušninu. Urobil tak na verejne dostupnom, mieste, kde chodilo množstvo ľudí, a bola iba náhoda, že výbuch nikoho nezranil. Kuc pritom vo svojich listoch hovoril o motíve boja proti usmrcovaniu zvierat, a umiestnením bomby chcel donútiť vládu zmeniť legislatívu, pretože sa hlásil k extrémnym ochrancom zvierat.
Kuc bol spočiatku obvinený, a súdmi odsúdený okrem iných za obzvlášť závažný zločin terorizmu, no po dovolaní Najvyšší súd SR takéto rozhodnutie nižších súdov zrušil s tým, že nešlo o terorizmus. Podľa Najvyššieho súdu bol síce skutkový stav zistený správne, ale bol nesprávne právne posúdený. Nemalo ísť o terorizmus, ale o trestný čin všeobecného ohrozenia, ktorý ma veľmi podobnú skutkovú podstatu. Rozdiel aj v tomto prípade bol práve v úmysle spáchať útok, ktorý svojou vážnosťou nedosahoval charakter teroristického útoku.
Ak by teda polícia vypátrala páchateľa, ktorý masívne nahlasoval fiktívne bomby, a stíhala by ho pre teroristický útok, v závere konania by takáto kvalifikácia zrejme neobstála. Buď by v priebehu trestného konania muselo dôjsť k prekvalifikovaniu trestnej činnosti, alebo by bol páchateľ oslobodený spod obžaloby, pretože by nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný, teda teroristický útok.
Ministerstvo vnútra hovorí o kybernetickom útoku
V kontexte bombových hrozieb Ministerstvo vnútra SR vydalo tlačovú správu, v ktorej hovorí o mailoch ako o pravdepodobnom kybernetickom útoku. Už takéto vyjadrenie podkopáva teórie o teroristických útokoch, ale má oveľa bližšie k objektívnemu zhodnoteniu situácie.
Kybernetický útok nemá zákonnú definíciu, ale v právnej teórii môžeme hovoriť o akejkoľvek trestnej činnosti, v rámci ktorej je počítač či iná informačná alebo komunikačná technológia v postavení nástroja, cieľa alebo prostriedku. Pokiaľ by sme hovorili o trestnosti daného konania v súvislosti s rozposielaním mailov mimo šírenia poplašnej správy, Trestný zákon pozná niektoré formy počítačovej kriminality v podobe trestných činov ako neoprávnený prístup a zásah do počítačového systému či údaja a iné. Tie vo svojich skutkových podstatách však nepokrývajú rozposielanie falošných hrozieb prostredníctvom mailu, a preto by ich rovnako nebolo možné použiť v tomto prípade.
Stanovisko Ministerstva vnútra SR teda jedným dychom vyvracia závažnosť teroristickej hrozby a zároveň stavia konanie páchateľa do roviny kyberzločinu, ktorý však nie je v podmienkach Slovenskej republiky dostatočne definovaný v právnych normách.
Postup polície sa dá pochopiť iba z jedného hľadiska, a to, ak chce pôsobiť odstrašujúcim dojmom na podobných páchateľov. História totiž pozná mnohé falošné bombové oznámenia, ale žiadnemu sa nedostalo toľko mediálnej pozornosti, ako tomu v súčasnosti. Svoju rolu zohráva nielen veľké pokrytie objektov, ale aj zameranie sa na školy. To, môže motivovať iných, podobne choro zmýšľajúcich jedincov, aby toto konanie napodobnili.
Jeden páchateľ už je stíhaný
Rovnakého činu sa už stihol dopustiť mladistvý páchateľ, ktorý zaslal na riaditeľstvo základnej školy v okrese Brezno mail, v ktorom tvrdil, že v škole je bomba. NAKA túto osobu zadržala do 24 hodín od zaslania emailu, a obvinila zo šírenia poplašnej správy.
Trestné stíhanie pre teroristický útok s vysokou trestnou sadzbou síce môže pôsobiť odstrašujúco pre podobných ľudí ako verejný odkaz, ale z hľadiska práva a potreby odsúdenia páchateľa neobstojí.
Je namieste, ak polícia vykonáva protiopatrenia proti takýmto činom, ale tie musia predstavovať realistické možnosti. Znižovanie teroristických útokov do roviny rozposielania mailov vysiela negatívny signál, že polícia nevie reagovať na podobné hrozby dostatočne racionálnym a hlavne účinným spôsobom.
Za tento stav môže aj legislatíva, ktorá núti v prípade takýchto hrozieb preverovať všetky ohrozené objekty. Iná možnosť v súčasnosti neexistuje, a ohlasovatelia falošných hrozieb to dobre vedia. Nakoniec, robia to práve z dôvodu, že daný objekt bude takto prehľadávaný. Kompetentní sa preto musia snažiť o čo najväčšiu prevenciu, no tá nesmie vyznievať ako bezradnosť či nevedomosť zo strany štátu.