BRATISLAVA – Ako prebieha výcvik služobných psov a čo všetko vedia svojím vynikajúcim čuchom vypátrať, som sa bola pozrieť priamo vo výcvikovom stredisku v Devínskej Novej Vsi.
Nachádzam sa v stredisku špecializovaného výcviku služobných psov, kde mám dohodnuté stretnutie s Riaditeľom odboru kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru, pplk. Ladislavom Filipom. Zaujíma ma, čo všetko tieto psy dokážu a na čo sú cvičené.
Pán Ladislav o tejto téme hovorí veľmi rád, kedysi mal totiž aj on psy, ktoré pátrali po výbušninách. „Ide síce o najťažšiu špecializáciu – hľadanie výbušnín, ale mám to veľmi rád. Keďže som sa kedysi tomu venoval, tak je to pre mňa taká ,srdcovka‘.“
Zároveň dodáva, že ku psom by sme sa mali správať ozaj zodpovedne a s úctou. „Pes nie je zbraň, ktorú dáte do skrine a na druhý deň ju vyberiete v takom istom stave. On je živý tvor, parťák a jednoducho si vyžaduje dennodennú pozornosť.” Čiže nielen samotný výcvik, ale aj psychohygiena psa v podobe prechádzok alebo hrania sa s aportom je veľmi dôležitá.
„Na Slovensku je asi 600 služobných zvierat a okolo 330 psovodov a naozaj všetci robia dobrú prácu, záslužnú prácu,” hovorí mi riaditeľ.
„My ich rozdeľujeme na také dve základné skupiny. Jedna sú psy špecialisti, ktorí sa nachádzajú práve tu v tomto stredisku. A títo špecialisti sú zameraní na vyhľadávanie špecifických pachov, to znamená drogy, výbušniny, zbrane, akcelerátory požiarov, mŕtvolné ostatky, bankovky, tabak.”
Ako sa ďalej dozvedám, služobné psy v druhej skupine sú viac všestranné. Zabezpečujú väčšinou hromadné bezpečnostné opatrenia, kde hrozí narušenie verejného poriadku. „Sú to psy obranári, ktorí dokážu aj stopovať (pachové práce) a ovládajú poslušnosť.” Ich výcvikové stredisko sa nachádza v Malých Levároch.
Zaujíma ma výcvik takéhoto zvieraťa od narodenia. Pri malých šteniatkach sa musí urobiť potrebná analýza zdravotnej a povahovej stránky. „Nie každý pes je vhodný na prácu v policajnom zbore. Pri týchto špeciálnych pachových prácach treba také, ktoré sú vyrovnané, priateľské, sociálne, nemajú problém s priestormi, s podlahami, s výškami, s hĺbkami, s nejakými rušivými vplyvmi.”
Riaditeľ Ladislav Filip mi spomína ich vlastnú chovateľskú stanicu Polícia-Slovakia v Moravskom svätom Jáne, v ktorej sa rodia šteniatka. Tie potom vo veku zhruba ôsmich týždňov zaraďujú na základné útvary. „Tam sa o ne psovodi starajú, trénujú s nimi. A keď dosiahnu vek 18 mesiacov, tak prídu sem do tohto základného kurzu alebo už potom na samotné odborné previerky, certifikácie.”
Podľa slov pána Ladislava, sem prichádzajú „veselé, hravé psy, ktoré sú výbornými aportérmi alebo sú extrémne ‚žravé’”. Pán riaditeľ mi s úsmevom vysvetľuje, že tieto ‚žravé‘ psy pracujú za odmenu v podobe jedla. „Spôsob odmeňovania riešime tak, že použijeme chuťovo-dráždivú metódu. Dostanú teda nejaké pochúťky.”
„U iných zvierat zase rozvíjame koristnícky pud a odmeňujeme ich loptičkami. Motiváciou pre tieto psy sú hra, aportík, lopta alebo pešek.”
Na vnútorné cvičisko prichádzajú traja príslušníci polície so svojimi psami. Majú už za sebou rannú zoohygienu aj venčenie. Aj keď mám pred cudzími psami občas mierny strach, u týchto cítim istotu. Nie je z nich cítiť žiadnu agresivitu a na slovo počúvajú svojich psovodov špecialistov.
Práporčík Erik (psovod) a belgický ovčiak, dvojročná Goja, idú prví. Ukazujú nácvik vyhľadania vzorky výbušniny v batožinách. Keďže sú tieto psy v základnom kurze, majú zatiaľ výzorovo rovnaké batožiny, aby im neodpútaval pozornosť rozdielny výzor.
Goja vzorku strelného prachu rýchlo nachádza a ja rozmýšľam, akým spôsobom dala svojmu psovodovi Erikovi vedieť, že ho zacítila. Pýtam sa teda Ladislava Filipa, ako pes upozorní psovoda, že ukrytú nelegálnu vec našiel.
„Volá sa to značenie alebo označovanie pachu. Každý psovod si toho svojho psa pozná, jeho správanie a keď napríklad zašteká, čo bežne nerobí, znamená to, že už mu daný pach niečo hovorí a je na šikovnosti psovoda, aby sa s tým vysporiadal, pretože musia pracovať ako tím.”
Pán riaditeľ ešte dopĺňa: „Samozrejme, pri niektorých špecializáciách ako je vyhľadávanie výbušnín, to musí byť pasívne značenie. Čiže nemôže nejakým spôsobom kontaktovať uvedené miesto, kde sa konkrétny pach nachádza, ani nemôže pri tom štekať, pretože by mohol pri nejakom hlasovom spínači iniciovať a spustiť výbušninu.”
Pri ďalšom psovi, nemeckom ovčiakovi, tomu už začínam rozumieť. Na vnútorné cvičisko, ktoré je pri základnom výcviku psov potrebné, aby neodpútavalo ich pozornosť vonkajšími vzruchmi, prichádza nadstrážmajsterka Barbora (psovod) s dvojročnou fenkou Elou.
„Tu môžete pozorovať zmenu správania tohto ovčiaka, keď zacíti daný pach. Evidentne zmení správanie. Vidíte, že ,zamrzne‘ pri tej vzorke a nepokračuje ďalej,” vysvetľuje mi Ladislav pasívne značenie.
Psovod teda musí byť v takýchto prípadoch veľmi vnímavý a musí dokonale poznať svojho psa, aby aj bez zvuku vedel, čo mu zviera signalizuje a mohol ďalej správne vyhodnotiť situáciu a konať.
Psy majú vo všeobecnosti vynikajúci čuch. Riadia sa v prvom rade ním. Tieto vycvičené služobné psy cítia dokonca viac, než som si myslela. Aj ukryté obyčajné ceniny a papierové peniaze dokážu vyňuchať a nájsť.
„Každý predmet má nejaký pach. My sa snažíme zamerať na tie, ktoré sú špecifické a zakázané, napríklad drogy.” Ladislav mi spomína aj špeciálne odvetvie. „Máme oddelenie pachovej identifikácie. Psy majú za úlohu porovnávať ľudskú vôňu. To znamená, že keď získame pach na mieste činu, vieme ho zaistiť a následne, keď máme nejaké podozrivé osoby, dokážeme tento pach odňať z týchto ľudí. Psy nám slúžia na porovnanie konkrétnych pachov.”
Pes musí v každej situácii vedieť povely ako sadnúť, ľahnúť alebo zostať stáť. Barbore to s Elou ide prirodzene. Ako mi neskôr spomenie, okrem Ely má pridelených ešte ďalších dvoch psov a doma ďalších troch.
„Každý psovod má svojho psa a zodpovedá za neho, stará sa o neho, o jeho výživový stav, aby bol pripravený a taktiež aj o vizuálny stav, aby bol pekný, vyčesaný.” Zapamätala som si slová Ladislava a vidím, že má opäť pravdu.
Do tretice prichádza psovod Silvia s nemeckým ovčiakom fenkou Valdou (2,5 r.), o ktorú sa patrične stará. „Ja som nastupovala k polícii už s tým, že chcem byť psovod. Po skončení školy si v tej dobe, keď som končila aj ja, určitý počet najlepších študentov vyberal svoje pracovné miesta. Bohužiaľ, vtedy tam kynológia nebola, takže som si musela istú dobu počkať, aby som sa na toto miesto dostala. Ale oplatilo sa počkať.”
Ako sa neskôr dozvedám, svoju fenku má Silvia doma, aby s ňou bola stále v kontakte. Je to hneď vidno, že si nie sú cudzie. Majú spolu ozaj pekný vzťah. Fenka Valda čierny strelný prach v batožine s istotou nachádza a my sa môžeme spokojne presunúť na vonkajšie cvičisko.
Medzitým od riaditeľa Ladislava vyzvedám, či je to náhoda, že sem prišli samé fenky. „Psí samci sú väčšinou takí dominantnejší. Keď ideme napríklad na domovú prehliadku a je tam nejaká fena, čo sa hára, tak potom s tým môže byť u toho psa problém, pretože predsa len, je to príroda a je to silnejšie častokrát ako on. Sučky dokážu lepšie diferencovať pachy, lepšie reagovať a koncentrovať sa.”
A ja som si myslela, že samci sú takí agresívnejší. Ladislav mi dáva sčasti za pravdu. „Agresívnejších psov využívame na druhom stredisku na výcvik psov obranárov.”
Takéto psy, vycvičené na špecifické pachy, dokážu vyhľadávať aj mŕtve ostatky ľudí pod vodou. „Keď vo vode dochádza k hnilobným procesom, tak sa vytvárajú plyny a tie potom vychádzajú na hladinu. Pes to zacíti a zareaguje, že sa tam nachádza tento špecifický pach.”
Sme vonku, kde mi popod nohy behá malé šteniatko. „Je to Ariel. Nemecký ovčiak. Má osem týždňov.” Zoznamuje ma s ňou Silvia. Malého tmavého psíka vystrieda veľký čierny pes.
Psovod Erik privádza na vonkajšie cvičisko Blacka (papierovo Perzeus Polícia-Slovakia). Má tri roky a ide mi ukázať perfektné prevedenie základných cvikov poslušnosti. Black mi okrem toho predvedie aj krásny skok cez prekážku.
V stredisku špecializovaného výcviku služobných psov v Devínskej Novej Vsi majú aj svoju veterinárnu ambulanciu, v prípade zranenia alebo bežných zdravotných kontrol. „Máme hlavného veterinára ministerstva vnútra a tiež ďalšieho veterinára, ktorý je v stredisku chovu služobných psov, lebo predsa tam sú šteniatka a sučky, ktoré rodia.”
Na záver sa ešte pýtam, či psy pri výcviku svojho psovoda niekedy aj uhryznú? Psovod Barbora si hneď na svojich rukách, s úsmevom na tvári, naráta sedem uhryznutí. „Stane sa tak hlavne pri aportovaní alebo, keď človek dráždi psa, neodhadne vzdialenosť. Vlastný pes sa však proti mne nikdy neotočil.”
Ladislav ešte doplní. „Častokrát sa stáva aj to, že nie naschvál, ale náhodou pes pohryzie. To znamená, že pri tých veľkých aportéroch a pri väčšom vzruchu, keď sa hrá s loptičkou, sa môže stať, že sa do tej loptičky netrafí.”
Všetko je to tiež o šikovnosti psovoda. „Policajné psy nie sú hračky. Nemajú byť hračkárske psy.” Spomína mi Ladislav a dáva mi jasnejší príklad na zlý výcvik psov. „Keď nám napríklad uniká páchateľ, tak pes sa nemôže tešiť len z toho, že ho dobehol a odtrhol mu kúsok vetrovky. My potrebujeme toho páchateľa chytiť. Čiže všestranný pes sa potrebuje naučiť, že nie tá pomôcka je odmena, ale ten človek.”