Maďarič: Čo sa deje v Smere? Niektorí majú strach, cítia, že je to útok aj na nich

Akú správu vydala streľba na premiéra Roberta Fica o Slovensku a aj o politikoch a spôsobe ich zápasu o moc?

Myslím si, že tá hlavná správa je neželané varovanie, ale veľmi dôrazné. Ak by som to mal vztiahnuť na Slovensko, treba povedať, že takéto veci sa dejú vo svete, aj v tom najbližšom okolí. Nedávno to bol atentát na primátora veľkého poľského mesta, ktorý aj zomrel. Je to pár rokov dozadu, čo airsoftovou zbraňou zaútočil nejaký človek na prezidenta Václava Klausa v Česku. Nedá sa to porovnať, ale nedávno bola streľba na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Česku. Takže Slovensko sa, žiaľ, v súčasnosti zaradilo do neželanej modernity, kedy sa na frustráciu alebo normálny názorový súboj hľadajú odpovede násilím.

Koho je to vina, čo sa teraz stalo a aké môžu byť dôsledky?

Musíme tento čin stráviť a mali by sme sa pokúsiť uťať reťaz, ktorá k nemu viedla. Takže vyvaroval by som sa toho, aby sme hneď pod vplyvom emócií ukazovali na nejakého vinníka. Samozrejme, je jeden primárny, atentátnik.  Myslím si, že potom je celý rad príčin. Nemali by sme podľahnúť nutkaniu ukazovať hneď prstom.

Ak by som mal hovoriť skôr o príčinách ako o vine, tak takéto veci sú pravdepodobnejšie v spoločnosti, kde sú veľmi vyhrotené postoje verejnosti, ale aj v politike, kde sú vypäté emócie. Nemusí to byť len nenávisť, môže to byť aj frustrácia a kde proti sebe stoja nezmieriteľné tábory. Či už nezmieriteľné tábory voličov, tábory politických strán. V tomto je asi ložisko, z ktorého môžu vyrastať aj takéto šialené činy.

Čo bude teraz najdôležitejšia úloha pre politikov, aby sa napätie v spoločnosti ďalej nestupňovalo?

S chladnou hlavou veci posúdiť. Sú tie na technickej úrovni, to znamená pozrieť sa, do akej miery bol premiér dostatočne chránený, do akej miery sú chránení ústavní činitelia. To je asi najjednoduchšia vec. Ale naozaj aj z pozície politikov, ktorí nesú najväčšiu zodpovednosť za to, čo sa v spoločnosti deje, tak je potrebné, aby sa každý zamyslel aj sám nad sebou. Myslím, že v stredu to celkom dobre povedal Robert Kaliňák, že každý by si mal nastaviť zrkadlo a až potom sa vyjadrovať aj k tomu, či je niekto vinný alebo nevinný. Táto vec veľmi zasiahla ľudí. Určite u mnohých vyvolala hnev, u mnohých aj strach. Takže primárne by sa mali politici snažiť situáciu upokojiť.

Dokážu to vládni aj opoziční politici?

Sme veľmi krátko po tom čine. V stredu boli určité vyjadrenia politikov, bolo v nich ešte veľa emócií. Či to zvládnu, asi uvidíme v najbližších dňoch. Mali by mať tú ambíciu a aby útok na premiéra nezačali nejakým spôsobom zneužívať.

Poslanec Smeru Ľuboš Blaha obvinil liberálne médiá a progresívcov z politiky, ktorej výsledkom bol útok na premiéra a Andrej Danko hovoril o politickej vojne. Boli pod silným vplyvom emócií, ale bolo to podľa vás múdre, ak práve politici majú ísť príkladom, že aj spor v politike sa dá viesť spôsobom, ktorý spoločnosť neženie až do takých konfliktov, ktoré sa môžu končiť tragicky?

Asi by sme nemali opakovať tú chybu, aká sa stala po vražde Jána Kuciaka. Vtedy to boli niektorí opoziční politici a aj niektoré médiá, ktoré tak veľmi rýchlo a skoro priamo ukazovali prstom, kto je vinníkom vraždy. Samozrejme, ukazovali na Smer, konkrétne na Roberta Fica, Roberta Kaliňáka. Bola to chyba. Aj tam určite tie príčiny boli rôzne, širokospektrálne. Z tohto by sme sa mali poučiť a ani dnes to nezužovať, akokoľvek by sa to niekomu ponúkalo do jeho predstavy politického súboja. Toto určite spoločnosti neprospeje a nebolo by ani pravdivé nájsť jedného vinníka v osobe opozičného politika alebo opozičnej strany. Situáciu treba posúdiť celkovo. Každý by si asi našiel na tom svoj podiel. Za príčinu považujem, že spoločnosť je príkro a neznášanlivo rozdelená.

Poslanec Blaha je reprezentant sugestívnych a emotívnych prejavov. Mali by práve politici tohto štýlu vedenia politiky dať „nohu z plynu dole“? Čo sa teraz deje v mysliach politikov Smeru?

Je to veľmi ťažká situácia čisto ľudsky. Veď Robert Fico je na čele Smeru roky-rokúce. Znamená to, že tie vzťahy sú veľmi silné, nielen kolegiálne, ale aj ľudské. Takže určite osobitne túto vec prežívajú. Úplne chápem, že to môžu čiastočne vnímať aj ako útok na seba. Lebo je to útok na politika, na predsedu Smeru, nielen na premiéra. Takže môžu sa cítiť zasiahnutí. Myslím si, že niektorí z nich môžu pociťovať aj istú formu strachu v pochopení, že toto sú schopní niektorí ľudia urobiť. A keď to urobili jednému politikovi Smeru, môžu to urobiť aj ďalšiemu. Ale takýto pocit strachu môžu mať aj niektorí opoziční politici. Osobitne tí, ktorí si snáď uvedomujú, že svojimi výrazmi aj na adresu Roberta Fica, veľmi príkrymi, ostrými a dehonestujúcimi, tiež často prestrelili.

Robert Fico je na nemocničnom lôžku. Kto má teraz najväčšiu autoritu v Smere?

Môžem sa to len domnievať. Myslím si, že z hľadiska postavenia, aj celkovej histórie Smeru, kto pri kom stál, tak asi Robert Kaliňák. On má najväčšiu autoritu.

Dotkli ste sa vraždy novinára Jána Kuciaka. Po jeho vražde a vražde jeho snúbenice opozícia vinila vtedajšiu Ficovu vládu z politickej zodpovednosti za tento čin. Ako to vtedy prežívali politici Smeru z vášho pohľadu?

Tie priame obvinenia a tú emóciu, ktorú aj vtedajšia opozícia nasmerovala na vládu, sme vnímali ako jednostrannosť a nespravodlivosť. Preto som to aj teraz spomenul. Súčasná opozícia a aj médiá si to musia uvedomiť a poučiť sa z toho, ale nakoniec aj koalícia. Možno práve na základe tejto skúsenosti by sa nemala uchýliť k niečomu podobnému, že pristúpi k zjednodušeniu a hneď nájsť nejakého vinníka. Nepovažujem to za správne ani za objektívne.

Teraz sa udial útok na predsedu vlády, čo u nás nemá obdoby. Smer zažíva niečo, z čoho by mohol obviňovať opozičný progresívny tábor, a napokon poslanec Blaha to aj urobil. Ako by mali vyhodnotiť v Smere to, čo sa stalo Robertovi Ficovi a akú politiku teraz očakávate od Smeru?

Je to kľúčová otázka. Podľa doterajších informácií sa zdá, že Robert Fico atentát prežije, čo je, samozrejme, veľmi dobrá správa. Držím mu palce, aby nielen prežil, ale bolo to bez následkov. To kľúčové je, akým spôsobom on sám ako výrazná politická osobnosť atentát na svoju osobu strávi a ako sa to premietne do jeho politiky.

Vôbec sa neviem vcítiť do politika, na ktorého bol spáchaný atentát. Nedá sa ani vylúčiť, že taký človek si povie, lebo tá politika ho svojim spôsobom priviedla do tejto situácie, že sa môže rozhodnúť, že skončí s politikou. Teraz teoretizujem, ale pokiaľ bude Robert Fico pokračovať, tak on je ten rozhodujúci človek, ktorý môže túto nešťastnú tragickú udalosť uchopiť aj ako príležitosť.

Obrazne by som povedal, že tú prestrelenú ruku možno symbolicky podať opozícii. Pristúpiť k tomu štátnicky a pokúsiť sa, aj na základe tohto strašného činu, spoločnosť zmieriť. Bude to v jeho možnostiach. Podľa mňa by to bolo mimoriadne silné a užitočné gesto. Sú to možno moje idealistické predstavy. Už dnes počujeme a čítame také militantnejšie vyjadrenia niektorých predstaviteľov koalície. Bude záležať od Roberta Fica ako ovplyvní celoslovenskú politiku.

Po vražde Jána Kuciaka ste ako jediný člen vlády za stranu Smer odstúpili z postu ministra kultúry. Vy ste vtedy reagovali politicky a ľudsky... Ako sa na to pozeráte v kontexte dnešných udalostí?

Určite som nebol priaznivcom toho, po čom volala ulica a opozícia, že táto vražda mala mať za dôsledok pád vlády v zmysle nových volieb. Na druhej strane si myslím, že nejaká forma politickej zodpovednosti po takýchto činoch sa má vyvodiť. V tej chvíli som to urobil. Možno aj dnes sú určité rozmery tejto veci, ktorá sa udiala v stredu, kde by možno niektoré persóny na politickej scéne mohli v tomto zmysle sebakriticky uvažovať.

Jeden pohľad hovorí o tom, že opozičná strana vedie spravodlivý boj o spoločenské dobro, kým koalícia má byť na strane zla. Má sa takto „servírovať“ politika občanom? Sme jedni dobrí a druhí sú ti zlí?

Sme pri koreni tohto atentátu. Viackrát som písal o tom, že je veľmi zlé a nezdravé, ak sa spoločnosti vnucuje čiernobiely pohľad a jednoznačné nálepkovanie, že jedni sú zlí a druhí dobrí, jedni sú mesiáši a druhí nás privedú do pekla. Demokratické vnímanie sveta by malo byť farebnejšie a empatickejšie navzájom. Takže toto je jeden z priestorov, kde by sme mali vyvodzovať poučenie z toho, čo sa stalo.

Je pravdou, že politický spor sa nikde na svete nevedie láskavo a v rukavičkách. Dá sa však potom násilným činom predísť a nenájde sa vždy niekto medzi ľuďmi, kto politického súpera ohrozí na živote?

Bohužiaľ, nedá. Takéto veci sa stávajú. Spomínal som to vyššie. Zachytil som, že niekto vypočítal, ako by sa tieto činy stávali v nedemokratických spoločnostiach. Ale deje sa to aj v tých kvázi najdemokratickejších štátoch. Tragicky bol zavŕšený atentát na prezidenta Kennedyho, bol pokus o atentát na Ronalda Reagana. Bolo viacero atentátov na rôznych úrovniach v tých najvyspelejších štátoch. Takže ono sa tomu predísť nedá. Je ale veľký rozdiel, či takú vec spácha osamelý vlk, do istej miery človek so psychickými problémami, alebo horšia vec, keby to bolo dielom organizovanej teroristickej skupiny. Bolo by to veľmi vážne.

Čo spoločnosť zažíva teraz v porovnaní s 90. rokmi, kedy sme sa na Slovensku učili demokratickej politike a vtedy zavraždili Roberta Remiáša, tajná služba uniesla prezidentovho syna do Rakúska, udiali sa násilnosti a šírila sa hrubosť?

Zhodou okolností sa o 90. rokoch veľa píše, vznikajú rôzne seriály. Tá doba sa prezentuje, kedy niekto hovorí o nej ako o divokých rokoch, niekto o slobodných rokoch. Ja by som ich so súčasnosťou úplne neporovnával. Od 90. rokov, kedy sme začali zavádzať a uskutočňovať demokraciu, tak tá sa nejako vyvíja. Z hľadiska názorov sa mi dokonca javí, že 90. roky neboli také čiernobiele. Bola väčšia akceptácia politickej plurality, kedy bol ešte veľmi blízko zlom, ktorý nastal po roku 1989. Taký ten pocit, keď bol kedysi dovolený len jeden názor a v 90. rokoch sme si užívali možnosť rozmýšľať veľmi rôznorodo bez toho, aby sme človeka s iným názorom považovali za zlého.

Skúste pomenovať, kedy a k akej zmene došlo odvtedy.

Čo sa týka atentátu a zosurovenia spoločnosti až do polohy, že sa riešia spory násilím, myslím si, že v politike došlo k zlomu niekedy v druhej dekáde tohto storočia. Vtedy vstúpili do slovenskej politiky určité osoby, ktoré začali používať hrubý slovník, začali robiť politiku síce veľmi efektívne z hľadiska nejakej komunikácie, ale predsa používať veľmi hrubé nálepky, paušálne obvinenia. Nastúpila generácia politikov pevne zrastená so sociálnymi sieťami, s Facebookom a ďalšími, čo je také špeciálne politické publikum, ktoré ako keby bolo otvorené takejto drsnej populistickej komunikácii. Tam sa začína niekde aj vznik táborov a vznik či už frustrácie alebo nenávisti, ktorá sa odohráva na sociálnych sieťach v pomerne veľkej anonymite. Toto sa zmenilo. Bohužiaľ, je to trend, ktorý neviem, či sa dá celkom zastaviť.