O slovenských medveďoch spoza rieky Moravy

Medveď hnedý. Ilustračné foto: archív Jaroslava Slašťana Medveď hnedý. Ilustračné foto: archív Jaroslava Slašťana

„Zdravému medveďovi človek smrdí. Považuje ho za chodiacu zdochlinu a radšej sa mu vyhne. Zaútočí len zmätený alebo chorý medveď, prípadne rozzúrená medvedica. A to je výnimočné. Nie je teda nič, čoho sa báť.“

Toto som si kedysi prečítal v knihách od Jaromíra Tomečka o divočine v Karpatoch, čo boli bestsellermi môjho detstva a mladosti. Tomeček, čoby taký český Richard Attenborough, lovec bez zbraní, zasvätiteľ do prírody, ktorá ani nemusela byť exotická.

Ale tiež písal, že medveď predbehne kone a jedným pohybom laby zvalí kravu a stádo oviec pred ním nemá šancu. A tiež, že keď už sa s medveďom stretnete, nikdy sa mu nesmiete pozerať do očí, nerobiť žiadne rýchle pohyby, ale pomaly, akoby nič, sa vzďaľovať a nikdy sa po ňom neotáčať.

To trochu znepokojovalo, lebo predsa sa mal ten medveď vyhnúť sám a k žiadnemu pohľadu z očí do očí vôbec nemalo dôjsť… Ale v podstate a teoreticky človek vedel, ako na to.

Medvede na Slovensku sú živé, väčšinou neviditeľné klenoty tamojšej krajiny. Avšak sú to klenoty, ktoré občas v kontakte s človekom explodujú.


Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami