Toto som si kedysi prečítal v knihách od Jaromíra Tomečka o divočine v Karpatoch, čo boli bestsellermi môjho detstva a mladosti. Tomeček, čoby taký český Richard Attenborough, lovec bez zbraní, zasvätiteľ do prírody, ktorá ani nemusela byť exotická.
Ale tiež písal, že medveď predbehne kone a jedným pohybom laby zvalí kravu a stádo oviec pred ním nemá šancu. A tiež, že keď už sa s medveďom stretnete, nikdy sa mu nesmiete pozerať do očí, nerobiť žiadne rýchle pohyby, ale pomaly, akoby nič, sa vzďaľovať a nikdy sa po ňom neotáčať.
To trochu znepokojovalo, lebo predsa sa mal ten medveď vyhnúť sám a k žiadnemu pohľadu z očí do očí vôbec nemalo dôjsť... Ale v podstate a teoreticky človek vedel, ako na to.
Medvede na Slovensku sú živé, väčšinou neviditeľné klenoty tamojšej krajiny. Avšak sú to klenoty, ktoré občas v kontakte s človekom explodujú.
V posledných týždňoch prichádzali správy o niekoľkých incidentoch, dokonca aj smrteľných: jedna turistka zahynula, keď utekala pred medveďom.
Píše sa a hovorí o premnožení medveďov v niektorých lokalitách, pričom sa odhaduje, že by na Slovensku malo žiť viac ako tisíc medveďov, čo však podľa zoológov nie je viac, než je bežný stav posledných rokov.
Skutočnosťou je, že počty medveďov, na Slovensku v 20. storočí už takmer vyhubených, za posledných dvadsať-tridsať rokov stúpli, čo má rôzne príčiny. Predovšetkým vyľudňovanie horských oblastí a, samozrejme, zákaz lovu.
Má to svoje problematické stránky: pribúda medveďov, ktorí si všimli, že človek im ponúka ľahkú potravu, nie však seba samého, ale odpadky a smetisko, jednoducho neporiadok, ktorý produkuje a zanecháva okolo seba. To sú potom takzvané kontajnerové medvede, ktoré si zvykli liezť do košov okolo osád, penziónov a hotelov. Práve tí sa s človekom stretávajú najčastejšie – a teda od nich hrozí nejaká nežiaduca „interakcia“.
Populárne video, na ktorom sa medveď preháňa ulicami mesta, ide o Liptovský Mikuláš, tiež neznamená, že ide o normálny výjav zo slovenského všedného dňa: skôr ide o to, že dnes má každý telefón, na ktorý je možné príslušnú scénu nahrať. Šírenie po sociálnych sieťach však efekt zosilňuje a vzniká dojem, že slovenské ulice sú plné chlpáčov.
Pred zhruba pätnástimi rokmi spisovateľ Jáchym Topol preliezal slovenské hory, aby napísal reportáž o miestnych medveďoch, a potom popisoval, ako silne pôsobí sugescia, že človek stretne medveďa – a čo to urobí s predstavivosťou.
Stretol sa navyše s vtedy najznámejšou medveďou obeťou, s poľovníkom Jánom Gajdošom, ktorý pracoval v lese, už z neho odchádzal, keď sa na neho s revom vyrútila šelma, udrela ho do hlavy, zrazila k zemi a zahryzla sa mu do tváre.
Keď sa Gajdoš prebral, nemal ústa ani nos, zviera mu zlomilo lebečnú kosť. Tak ho našli drevorubači a odviezli k lekárovi. Pán Gajdoš prežil a podobal sa kapitánovi Achabovi z Bielej veľryby. Žil jedinou túžbou – aby bol ten jeho medveď mŕtvy. Aby ho mohol zastreliť. Ale on žil a behal po lese. Jáchym sa potom už radšej do lesov osamote veľmi nevydával. Uviedol to v reportáži Tesáky, pazúry a guľovnice, ktorá potom vyšla v knihe Výstup Južnou vežou.
Niečo podobné som v miernejšej podobe zažil ja v Beskydoch. Práve sa tam objavili správy, že tam azda videli nejakého medveďa, keď prešiel zo Slovenska. Išiel som po lesnej ceste smerom na Kněhyňu, čo je už z názvu mystický kopec. V jednej chvíli som narazil na trus, ktorý vyzeral presne, ako som si predstavoval, že by mohol vyzerať medvedí. To som, pane, utekal! Ani raz som sa neobzrel.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.