Generálova úspešná misia alebo čím môže dnešné Slovensko inšpirovať De Gaulle?

Slovensko je dnes krajina podobná zrkadlu rozbitému viacero kusov. Aký je dnes Slovenská republika štát? Záleží, do ktorého kusu zrkadla sa pozriete. V každom kuse zrkadla sa odrážajú iné emócie, iné očakávania, iné predstavy o riešení akútnych problémov a dokonca úplne iné rebríčky problémov, ktoré treba riešiť ako prvé. Slovensko dnes nie je jedna spolucítiaca spoločnosť a jeden súdržný štát, ale niekoľko vedľa seba existujúcich paralelných svetov.

Nie sme v tomto výnimoční, veľa krajinám sa to už v minulosti stalo. Napríklad Nemecku koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia. Pri moci boli sociálni demokrati spolu s stredopravými demokratickými stranami. V opozícii boli komunisti a nacisti, ktorí sa navzájom nenávideli a bojovali proti sebe nielen politicky, ale aj doslovne. O fyzické násilie nebola v uliciach vtedajších nemeckých miest žiadna núdza. Nacistov a komunistov spájala iba nenávisť voči sociálnym demokratom.

Začiatkom tridsiatych rokov bolo Nemecko hlboko rozdelené medzi sociálnych demokratov, komunistov, nacistov, liberálov a konzervatívcov. Žiaden z nich nevedel vyhrať voľby, tie sa opakovali aj viackrát za rok a ľuďom nakoniec došla trpezlivosť. Voľby vyhral ten najbrutálnejší vďaka únave ľudí, ktorí uverili, že konečne bude poriadok. Hitler po nástupe k moci poriadok naozaj urobil, len iný a s inými dôsledkami, aké si jeho voliči predstavovali.

Francúzsko bolo na tom koncom tridsiatych rokov veľmi podobne. Spoločnosť bola rozdelená na komunistov, socialistov, liberálov, konzervatívcov a fašistov. Vlády boli slabé, ustupovali Nemecku – ako napríklad v Mníchove. Ale vojne sa Francúzsko aj tak nevyhlo a po prvých porážkach podpísalo kapituláciu. Lenže oproti Nemecku malo Francúzsko jeden veľký rozdiel. A tým bol čerstvý generál De Gaulle, ktorý kapitulovať odmietol – ako jediný generál francúzskej armády.

De Gaulleova vzbura

Charles De Gaulle sa narodil presne pred 130 rokmi, 22. novembra 1890 v Lille. Stal sa vojakom z povolania, vyštudoval na prestížnej vojenskej akadémii v Saint-Cyr. V prvej svetovej vojne bojoval pod jej hrdinom, generálom Petainom. Aký to paradox, že práve Petain podpísal kapituláciu s Nemeckom počas druhej svetovej vojny a jeho obľúbenec De Gaulle bol jediný, ktorý sa voči tomu vzbúril.

De Gaulle bojoval v prvej svetovej vojne, bol ťažko zranený pri Verdune, kde bol v bezvedomí zajatý. Hneď po skončení vojny bol vyslaný do Poľska, kde v lete 1920 bojoval vo víťaznej bitke proti Sovietskemu Rusku, ktorá sa stala známou ako zázrak na Visle. Neskôr stúpal v rebríčku francúzskej armády a do druhej svetovej vojny vstúpil v hodnosti plukovníka. Po napadnutí Francúzska wehrmachtom bol veliteľom jedinej francúzskej jednotky – velil 200 tankom, ktorá dokázala nemeckej armáde vzdorovať a dokonca ju na nejaký čas zastaviť. Za to bol povýšený na generála a stal sa súčasťou francúzskej vlády. Chcel pokračovať v boji proti Nemecku spolu s Anglickom. Ale po výmene vlády sa stal novým predsedom vlády Petain, ktorý kapituloval. De Gaulle odišiel do exilu v Londýne.

Po jeho rozhlasovej výzve časť francúzskej armády v kolóniách pokračovala v boji, postupne sa k nemu pridávali ďalšie a ďalšie jednotky a v lete 1944 vstúpil De Gaulle ako prvý na čele francúzskej tankovej divízie do oslobodeného Paríža. Stal sa predsedom vlády, ktorej súčasťou boli konzervatívci, liberáli, socialisti aj komunisti. Zjednotil krajinu, z porazeného štátu urobil opäť veľmoc, Francúzsko sa stalo jedným z piatich stálych členov bezpečnostnej rady OSN s právom veta. V januári 1946 odstúpil z funkcie premiéra na protest proti novej ústave, ktorá opätovne rozdrobila politický systém Francúzska.

Referendum a ústava

V najbližších 12 rokoch sa vo Francúzsku vystriedalo 20 vlád, Francúzsko prehralo vojnu v Indočíne a prehrávalo vojnu v Alžírsku. V máji 1958 urobila armáda prevrat v Alžírsku, komunisti a socialisti stavali barikády v Paríži. Politické sily, ktoré neboli ani na strane armády, ani na strane revolucionárov v Paríži, boli marginalizované a demoralizovanou. Začiatok občianskej vojny podobnej tej španielskej spred 20 rokov sa očakával každým dňom. A v tejto bezvýchodiskovej situácii sa k moci opäť vrátil v tom čase už 67-ročný De Gaulle.

Generál dal parlamentu ultimátum: bol ochotný prevziať moc iba pod podmienkou, že parlament jeho vláde udelí právomoc vládnuť dekrétmi, splnomocní ho na prípravu novej ústavy a rozpustí sa. Parlament kapituloval a v celej Európe médiá uverejňovali články o tom, že Francúzsko prestalo byť demokraciou a de Gaulle sa stal diktátorom po vzore Franca alebo Hitlera. Lenže práve vtedy sa ukázala generálova veľkosť.

V priebehu niekoľkých mesiacov pripravil a nechal schváliť v referende demokratickú ústavu 5. francúzskej republiky, ktorá platí dodnes. Dvakrát potlačil pokus armády o prevrat, ukončil vojnu v Alžírsku a zmodernizoval francúzsku ekonomiku. Vo svojej vláde mal vždy zastúpených konzervatívcov, ekonomických liberálov aj socialistov. Ako prezident vládol Francúzsku desať úspešných rokov. Z krajiny rozbitej na x kusov urobil znovu silný a sebavedomý štát. Aj preto ho Francúzi opakovane označujú za najpozitívnejšiu osobnosť svojich dejín.

Zjednotenie opozít

Generál De Gaulle si počas svojho zápasu o obnovu a pozdvihnutie svojho milovaného Francúzska neraz povzdychol: Ako sa dá zjednotiť krajina, ktorá má tristo druhov syra? Slovensko sa dnes nachádza v podobnej situácii. Asi by sme si mohli povzdychnúť: Ako sa dá zjednotiť 5 miliónová krajina, ktorej ľudia hovoria 28 slovenskými nárečiami a okrem toho ešte tromi rómskymi nárečiami, maďarsky a rusínsky? Ako sa dá zjednotiť krajina, ktorá má konzervatívcov, liberálov aj progresívcov
vo vláde, ale takisto výsledkom volieb urazených a frustrovaných konzervatívcov, liberálov a progresívcov síce v mimoparlamentnej opozícii, ale za to s výraznou podporou konzervatívnych, liberálnych aj progresívnych médií?

Ako sa dá zjednotiť štát, ktorého časť elít nemá rada aktuálneho obyvateľa prezidentského paláca, ale namiesto hľadania vlastného kandidáta lajkuje stránku Putin náš prezident? Ako sa dá zjednotiť štát, ktorý si získal v boji s pandémiou koronavírusu rešpekt v celej Európe, ale my sami na seba kydáme, akoby sme boli Belgickom (Belgicko má v prepočte na milión obyvateľov 547 mŕtvych v zariadeniach sociálnych služieb, Slovensko je najlepšie v Európe, k 16.11.2020 iba 11 mŕtvych na milión obyvateľov). Ako sa dá zjednotiť štát, v ktorom 90 percent elít trpí poddanskou mentalitou a namiesto sebavedomého presadzovania našich národných záujmov je ich najväčšou obavou, čo si o nás v Bruseli, Berlíne alebo Moskve pomyslia? Odpoveď je jednoduchá: Ťažko. Štát v takomto stave rozbitia na paralelné svety sa zjednocuje veľmi ťažko.

A viete prečo? Lebo tie paralelné slovenské svety nemajú v srdciach lásku k Slovensku ako štátu. Chcú iba vyhrať každý nad tými ostatnými. Hoci aj s pomocou niekoho zvonku, Ruska, EÚ… Ak by tieto paralelné slovenské svety mali naozaj v srdciach lásku k Slovensku, museli by ho milovať aj s jeho chybami a nedostatkami. Teda aj s tými ostatnými, ktorí s nami nesúhlasia. Skúsme to. Skúsme rešpektovať, že na Slovensku majú právo na existenciu aj ľudia, s ktorými hlboko nesúhlasíme. Skúsme predpokladať, že človek s iným názorom nie je automaticky fašista, sorosovec, americký alebo ruský riťolez. Inak nám zostáva iba s nenávisťou v srdci bojovať jeden proti druhému až dovtedy, kým sa navzájom “nevykilujeme” politicky alebo doslovne…

Príklad aj pre nás

Generál De Gaulle je príkladom, že aj krajina politicky a ideologicky rozdelená na cimpr-campr, navyše krajina po kapitulácii alebo tesne pred začiatkom občianskej vojny, sa dá vyviesť z krízy, zjednotiť a dá sa obnoviť jej sila a rešpekt. Nosil totiž v sebe svoju vlastnú predstavu o štáte, ktorý miloval. Hľadal vo Francúzoch to najlepšie, čo v sebe mali a pomohol im to prejaviť. Hľadal to najlepšie nielen vo Francúzoch, ktorí ho podporovali, ale aj v tých, ktorý mu spočiatku nedôverovali. Dával príležitosti a šancu aj tým, ktorí s ním nesúhlasili. Aby prejavili to najlepšie v nich v prospech Francúzska. A tým si postupne získal rešpekt a dôveru veľkej väčšiny Francúzska.

Skúsme to aj na Slovensku. Bude to ťažké.
Ale mne osobne za to Slovensko ako štát stojí. Slovensko mi stojí za to, aby som vo verejnom priestore dával šancu aj tým, ktorí so mnou nesúhlasia, ale majú Slovensku čo ponúknuť a poskytnúť. Vo vedúcich funkciách na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny pôsobia konzervatívci, liberáli aj socialisti, prívrženci vládnych, opozičných aj mimoparlamentných strán. Pokiaľ majú Slovensku čo ponúknuť, budú na ministerstve ďalej pôsobiť a je mi jedno, že ma budú všetci kritizovať za tých, ktorí nie sú na 100 percent podľa ich gusta. Ak chcem dať signál, že v záujme Slovenska ako štátu je využiť potenciál každého, kto Slovensku môže pomôcť, budem to robiť bez ohľadu na kritiku z rôznych paralelných slovenských svetov. Pretože ja stále nosím v srdci vlastnú predstavu o Slovensku, ako spoločného štátu pre všetkých, ktorí ho majú úprimne radi a chcú ho budovať a zveľaďovať.

Na záver, aby to bolo úplne jasné: Slovensko nie je Francúzsko a ja nie som generál De Gaulle. Ale tým, ako De Gaulle dvakrát vyviedol svoj štát z úplného marazmu a vrátil mu silu a rešpekt, tým by sme sa inšpirovať mohli a mali.

Článok vyjadruje osobný názor autora.