Možno aj preto mnohí zabudli, že sa Idy vyskytujú nielen v marci. Sú aj v máji a pripadajú presne na 15. deň v mesiaci. Slovensko dostalo vlastne Idy – májové. Zlá povesť tohto dňa sa naplno potvrdila. Nápadná je temná symbolika: aj Fico predpokladal, že na neho zaútočia. No zdá sa, že na Caesara si v tomto smere nikto ešte nespomenul. Jeho príbeh je však veľmi poučný.

Čitateľ nech nemá obavu, že by som chcel dať Fica a Caesara na jednu úroveň. Nie, nemám to v pláne. Vážim si nášho premiéra a volil som ho, ale Caesar tak prispel k rozvoju našej civilizácie, že je ťažké ho čo i len porovnávať s niektorým zo žijúcich politikov, a nielen slovenských. Avšak porovnanie okolností vedúcich k udalostiam marcových a májových Íd je celkom užitočne.

Zobmikovaný alebo posadnutý?

Mnoho ľudí sa v týchto dňoch pýta: ako sa to u nás mohlo stať? A vysvetlenia nachádzajú v konšpiračných teóriách. Viac ako raz alebo dvakrát som počul návrhy, že spisovateľ, zaútočivší na premiéra, bol zombíkovaný špeciálnymi službami. To vraj vysvetľuje skutočnosť, prečo na otázky o dôvodoch svojho činu ten umelec, tvorivá osobnosť odpovedal propagandistickými klišé a sloganmi z mítingov.

Takéto technológie naozaj existujú. Kombinácia hypnózy, sugescie a farmakológie dokáže z človeka urobiť živého robota. Sú však aj ľudia, ktorí to nepotrebujú a dostávajú sa do podobného stavu sami od seba. Kto zombifikoval Bruta? Ktoré špeciálne služby presvedčili ruských revolucionárov, aby zabili cára-osloboditeľa Alexandra II.? Kto prinútil Gavrilo Principa zastreliť arcivojvodu Františka Ferdinanda? Nikto. Rozhodli sa sami.

Vplyv však na nich mali iné okolnosti, z ktorých hlavnou je vysoký stupeň napätia v spoločnosti (alebo v jej elitách). Typická je aj prítomnosť skupiny ľudí, ktorí sa navzájom usvedčujú, že napätie môže zmierniť iba vražda. Je mimoriadne zriedkavé, aby bol takýto zločinec absolútnym samotárom – musí niekde živiť svoju nenávisť, s niekým diskutovať svoje nápady a získať od niekoho istotu, že jeho činy budú všeobecne schválené.

Nemal by byť zombie; ale takýto človek môže byť nazývaný posadnutým. Až do takej miery, že zabudne na svoje morálne zásady, stratí pud sebazáchovy a schopnosť triezvo posúdiť situáciu a úplne rozplynie svoju osobnosť v jedinom akte darebáctva.

Vynikajúci americky spisovateľ Thornton Wilder popísal tento stav v románe z roku 1948 Ides of March (v češtine Březnové Idy, 1972 a 1997). Elegantnou epištolárnou formou ukázal, ako sa krok za krokom zvyšovalo napätie v rímskom sociume, ako sa niektorí jeho členovia presvedčili, že z tejto situácie niet iného východiska okrem fyzickej likvidácie Caesara a ako sa Brutus z jeho priateľa stal jeho vrahom. Samozrejme, je to len beletria napísaná dvetisíc rokov po udalostiach, no autor neskúmal históriu, ale ľudí, ktorí sa v niektorých veciach, žiaľ, veľmi nemenia.

Richard Westall: Brutus a Caesarov duch (1802). Foto: wikimedia

Márnosť atentátov

Pri pohľade do minulosti možno vidieť, ako takéto vedomé pokusy o zvrat dejín nepriniesli očakávané výsledky. Zvlášť to platí pre zločiny, akými sú politické vraždy. Len veľmi zriedka naplnili nádeje tých, ktorí ich spáchali (pokiaľ nešlo o pomstu alebo iné osobné motívy).

Na moju žiadosť umelá inteligencia ChatGPT 4 spočítala vraždy, ktoré boli spáchané na politické účely od čias Caesara až po Fica. V historických prameňoch, ktoré mala k dispozícii, ich našla viac ako 200. Ale len necelých 10 percent z nich v tej či onej miere realizovalo ciele, ktoré chceli páchatelia dosiahnuť.

Brutus a jeho druhovia sa teda medzi sebou presvedčili, že Caesar chce zničiť republiku a uchopiť absolútnu moc a zabili ho, aby tomu zabránili. Čo dostali ako výsledok? Caesarovi dediči zrušili republiku a nastolili cisárstvo. Rímski občania, ktorí boli pobúrení vraždou populárneho politika, ich podporili...

Náš súčasník Cintula cítil potrebu brániť demokraciu a slobodu slova. Čo dosiahol? Už teraz je jasné, že sloboda prejavu bude do určitej miery obmedzená zákazmi nenávistných vyhlásení, všade sa posilnia bezpečnostné opatrenia a vládni úradníci sa stanú menej dostupnými pre bežných ľudí. Nikto a nikde ešte nevie riešiť bezpečnostné problémy, nekomplikujúc život slušným obyvateľom. 

Ďalší pokus o násilnú zmenu chodu dejín sa skončí úplným fiaskom. A nie je to náhoda. Dôvod je jasný: tok udalostí má obrovskú zotrvačnosť. Ak z neho odoberiete jednu čo i len dôležitú a mocnú postavu, môže sa v niečom zmeniť, no naďalej bude prúdiť rovnakým smerom. Takže tento spôsob riešenia sociálnych problémov možno len ťažko nazvať efektívnym.

To, čo vždy vyplýva z politických vrážd, je destabilizácia spoločnosti. A v takejto situácii nastávajú nepredvídané okolnosti, následky, ktoré nikto nechcel, ale ktoré sa nedajú predpovedať. Je to veľmi nebezpečné, počas takejto turbulencie sa môže stať čokoľvek. Preto po Shakespearovi zopakujem: Bojte sa marcových (ako aj májových a všetkých ostatných) Íd!

Chápem, že by žiadne racionálne argumenty nezastavili ani Bruta, ani jeho súčasného domáceho imitátora, posadnutého spisovateľa. Často hovoríme: História učí... Áno, učí, ale zatiaľ nikoho nič nenaučila.

Musíme byť zlí žiaci, ak neustále opakujeme tie isté tragické chyby.