Problémy niekoľkých vedcov, ktorí publikujú v predátorských časopisoch, sú dobrou príležitosťou poodhaliť svet akademického publikovania. Napokon, najzaujímavejšie nie je to, že niekto publikuje v predátorskom časopise. Na tom sa určite dá pohoršiť. Zaujímavé je, že problémy s predátorským publikovaním majú práve krajiny, ktoré nepatria medzi špičku vo výskume, a rovnako otázka, prečo najviac predátorských časopisov vzniká práve v rozvojových krajinách.
Na čo tieto podvodné časopisy reagujú? Vedci z rozvojových krajín môžu pracovať v rádovo horších podmienkach ako ich kolegovia v západných krajinách, ale stále súťažia s tými istými výskumníkmi v tej istej globálnej akademickej obci.
Napríklad v Indonézii mnohé univerzity vyžadujú, aby ich profesori publikovali aspoň desať percent svojich publikácií v angličtine, ale len päť percent akademikov vie písať po anglicky na profesionálnej úrovni. Inými slovami, predátorské časopisy umožňujú splniť kritériá, ktoré inštitúcie vyžadujú od svojich zamestnancov bez toho, aby im často poskytli primerané podmienky. Indonézia je popri Indii, Pakistane a Číne jednou z krajín, kde sa predátorským časopisom darí.
Odsúdiť prax predátorských časopisov, ktoré akademické štandardy len simulujú a za poplatok vytlačia neúspešné texty, je bežné. Pozoruhodnejšie je však pozadie toho, ako tieto periodiká vyrastajú. Ich rozmach v rokoch 2013 a 2014 spadá do obdobia, keď akademici začali bežne platiť za publikovanie svojich textov, a to aj v prestížnych časopisoch – čo je samo o sebe problematická prax.
Publikuj a plať
Ako sme už spomenuli, akademické publikovanie je mimoriadne výnosný biznis. Polovicu trhu má pod kontrolou päť vydavateľstiev: Elsevier, Black & Wiley, Taylor & Francis, Springer Nature a SAGE. Elsevier je najväčšie vydavateľstvo, zastrešuje tri tisícky akademických časopisov, čo mu zabezpečuje šestnásťpercentný podiel na trhu.
V čom spočíva čaro tohto biznisu? Časopisy neplatia svojim autorom, ktorí sú platení vlastnými inštitúciami. Vydavatelia však od tých istých inštitúcií vyberajú predplatné. To sa samo osebe môže zdať niekomu prinajmenšom zarážajúce: inštitúcie si platia za články, ktoré vytvorili ich zamestnanci. Ďalšou zvláštnosťou tohto systému je, že z verejných zdrojov sa často platí za vedu dvakrát: najprv sa vedcovi platí za výskum, potom sa z verejných zdrojov „kupujú" aj jeho výsledky.
Vydavateľstvá navyše nemajú veľké náklady. Korektúry si platia samotní autori. Text, ktorý je jazykovo zlý, môže v recenznom konaní stratiť dôležité body, autor si platí za korektúry skôr, ako sa dozvie, či bude článok vôbec publikovaný. Náklady na tlač často odpadajú, keďže časopisy sa čoraz častejšie vydávajú výlučne online. Recenzenti, autori recenzií na články, zvyčajne pracujú zadarmo.
Rok 2003 mal byť prelomový a v istom zmysle aj bol
Na scéne sa objavil princíp otvoreného prístupu (open access). Jeho história siaha do 90. rokov minulého storočia, ale v roku 2003 sa k nemu prihlásili medzinárodné inštitúcie a s nimi aj veľkí vydavatelia. Systém predplatného sa považoval za nezlučiteľný s étosom osvietenstva. Mnohí už dávno poukazovali na to, že veda je z veľkej časti financovaná z verejných zdrojov, ale verejnosť k nej nemá prístup. Nikto si nemôže zaplatiť drahé predplatné a ani novinári zvyčajne nemajú možnosť články čítať.
To, že štát financuje jednotlivé fázy výskumu, ale za prístup k výsledkom opäť platí, a nie málo, bolo rovnako neúnosné. Z údajov za rok 2018 vyplýva, že európske inštitúcie investujú do predplatného až 420 miliónov eur ročne, a zatiaľ sa na tom veľa nezmenilo. Ešte v roku 2023 bolo približne sedemdesiat percent všetkých výskumných článkov uzamknutých.
Vďaka režimu open access, otvorenému prístupu, si vedecký článok môže prečítať ktokoľvek – je voľne dostupný na internete.
Vydavateľstvá si však vyčíslili finančné straty v súvislosti so stratou predplatného. Výsledkom je, že kým v minulosti mohol akademik publikovať v špičkových medzinárodných časopisoch zadarmo, dnes si za to vydavatelia účtujú tisíce eur, napríklad článok s otvoreným prístupom v časopise Nature stojí akademika 10 290 eur.
Autor takúto obrovskú sumu neplatí z vlastného vrecka. Vzhľadom na to, že akademik musí publikovať jednak v dobrých časopisoch a aj veľa, stále platí heslo „publish or perish" (publikuj, inak zahynieš), je nemysliteľné, aby si vedci platili takéto sumy sami. Na ich financovanie sa teda opäť používajú verejné peniaze, väčšinou grantové a projektové. Výsledok? Akademické vydavateľstvá vykazujú najvyššie zisky v histórii, majú zanedbateľné náklady, patria medzi najbohatšie spoločnosti a bohatnú z verejných peňazí.
Analogické pravidlá platia aj pre vedecké monografie. Tu si musí autor zvyčajne získať peniaze, aj keď ku knihe nie je otvorený prístup. U vedeckých kníh sa predpokladá, že sú stratové. Inými slovami, nepredávajú sa. Napríklad v Nemecku sa tlačia len desiatky výtlačkov pre knižnice a náklady na tlač hradí autor.
Je potrebné rozlišovať niekoľko problémov. Jedným z nich je, že daňoví poplatníci financujú zisky súkromných spoločností. Ďalším je cynizmus takéhoto konania. V prípade zahraničných vydavateľstiev si autor sám zháňa peniaze a posiela ich firme, ktorá na samotnom texte nevykoná takmer žiadnu prácu.
Dokonca aj v prestížnych vydavateľstvách si autor sám hľadá a platí korektora. Sadzbu často vykonávajú pracovníci v rozvojových krajinách, v sídle predátorských vydavateľstiev, často v Indii. Akademický pracovník môže mať rôzne pocity aj z toho, že na jeho texte pracuje lacná pracovná sila, ktorá navyše často neovláda jazyk, v ktorom je text písaný. Ak sa potom text uverejňuje len online, grafika je často jediným skutočným nákladom spojeným s uverejnením článku alebo knihy.
Strata publika?
Vydavatelia aj samotní akademici rezignovali na širšie čitateľské publikum. Je pozoruhodné, že tento jav, ktorý sa niekedy označuje ako „strata publika", narastá. Najmä akademici v humanitných vedách počítajú s tým, že ich články často čítajú len recenzenti. Ocitáme sa tak v paradoxnej situácii. Na internet sa chrlí nebývalé množstvo článkov s nárokom na originalitu. Točia sa v tom veľké peniaze, ktoré pochádzajú z verejných zdrojov, ale čitatelia sa vytrácajú.
Nejde však len o to, že by záujem verejnosti o humanitné vedy upadal. Vedci si napríklad všímajú, že existuje nápadne vysoký podiel najmä humanitne zameraných článkov, ktoré nie sú citované ani v akademickej obci. Je zvyčajne ťažké zistiť, aké percento článkov nie je vôbec citované, a tieto údaje treba brať s rezervou.
Inside Higher Ed však vo svojej bilancii za rok 2018 uvádza, že viac ako päťdesiat percent filozofických článkov nie je nikdy citovaných, pričom literárna veda dosahuje až sedemdesiatpäť percent necitovaných článkov. To samo o sebe nemusí znamenať, že tieto články nikto nečíta, ale ani to nenaznačuje, že sú súčasťou živej výmeny.
V roku 2010 bol sformulovaný ďalší problém, ktorý sa často spája so zásadou „publikuj alebo zahynieš". Tento jav sa nazýva kríza replikácie a opakovateľnosti. Replikácia sa vzťahuje na proces opakovania experimentu s cieľom overiť účinky alebo zovšeobecniť zistenia pre nové modely alebo skupiny. Reprodukovateľnosť sa týka posúdenia presnosti výskumných tvrdení založených na pôvodných metódach alebo údajoch. Obe sú kľúčové pre posúdenie toho, či sú závery štúdie platné a či sa dajú ďalej použiť.
Problém obmedzenej reprodukovateľnosti bol prvýkrát sformulovaný v kontexte psychológie, ale následne ho opísali aj ekonómovia, biológovia a lekári. Časopis Nature v roku 2016 upozornil na rozsah tohto problému prieskumom medzi 1 500 vedcami. Sedemdesiat percent respondentov uviedlo, že sa im nepodarilo reprodukovať výsledky ani jednej štúdie svojich kolegov. Tento problém uviedlo 87 percent chemikov, 77 percent biológov a 67 percent lekárskych výskumníkov. V 50 percentách prípadov sa im nepodarilo reprodukovať žiadny z ich vlastných experimentov.
Publikačný proces pritom replikačné štúdie, ktoré testujú prácu iných tímov, dávajú do pozadia. Takéto štúdie sú neoriginálne, a preto sú pre vydavateľov menej zaujímavé, a samotní autori sa radšej zameriavajú na realizáciu vlastných originálnych prác, ktoré majú väčšiu perspektívu na publikovanie. Na prvý pohľad sa zdá, že minimálne humanitní vedci s tým nebudú mať problém. Väčšina týchto vedcov nepracuje s experimentami, ale interpretuje napríklad klasické texty alebo analyzuje koncepty. Napriek tomu tu možno nájsť analógiu.
Publikuje sa veľa, ale chýbajú recenzie
Nepovažujú sa za dostatočne originálne, a preto nie sú užitočné, ale sú kľúčové pre život akademickej obce. Práve recenzie vytvárajú diskusiu a často aj živosť a príťažlivosť akademického prostredia. To sa postupne mení na monokultúru, v ktorej sa počíta len s jediným výstupom, recenzovaným akademickým článkom napísaným v angličtine a publikovaným v jednom z piatich vydavateľských gigantov. Najmä humanitní vedci sa kedysi prezentovali množstvom iných výstupov: listov, esejí, verejných prednášok, pestrou zmesou časopisov, ktoré sa riadili rôznymi princípmi a sledovali rôzne ciele, a tým vťahovali do hry aj verejnosť.
Počas môjho pôsobenia v akademickom prostredí, čo bolo vrátane doktorátu približne desať rokov, som sa nestretla s nikým, kto by si myslel, že vydavateľský biznis funguje dobre. Miera absurdnosti sa však môže – najmä vzhľadom na mechanizmus financovania – zdať taká vysoká, že je zarážajúce, ako málo sa o tejto problematike verejne diskutuje. Ak je otvorený prístup, open access, osvietenou cestou k poznaniu a prostredníctvom poznania k slobode, potom by verejnosť mala byť informovaná aj o tom, ako sa veda financuje. O to viac, ak sa považuje za základ toho, čo dnes hrdo nazývame znalostnou spoločnosťou.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.