Tému pokusu o úkladnú vraždu predsedu vlády Roberta Fica rozoberá verejnosť z každej strany. V médiách zaznieva množstvo názorov na to, ako mali konať ochrankári pri danom incidente, no veľmi zriedka sa hovorí o tom, či bolo vôbec možné zo strany štátu predísť celej tragédii.
Pri tejto úvahe je možné vychádzať z medializovaných informácií a právnych prostriedkov, ktorými bezpečnostné zložky disponujú. Práve konflikt práv aj samotné počínanie páchateľa má veľký vplyv na to, či polícia dokáže zabrániť podobným konaniam.
V prípade strelca Juraja Cintulu bolo zarážajúce to, ako ľahko dokázal svoj čin vykonať. Dostal sa do tesnej blízkosti svojej obete, jedného z najvyšších ústavných činiteľov, a niekoľkokrát z blízkosti vystrelil. Podľa vlastných slov sa na tento čin mal pripravovať minimálne mesiac a prvotné vyšetrovacie verzie hovorili o tom, že konal ako vlk samotár.
Pri útočníkoch tohto typu je skutočne mimoriadne ťažké zo strany bezpečnostných zložiek predísť ich útokom. Práve ich samotárske konanie a vystupovanie je dôvodom, prečo polícia nemá veľa možností, ako útok predvídať alebo ho prekaziť. Hoci policajný zbor v zmysle zákona o policajnom zbore disponuje rôznymi oprávneniami na monitorovanie podozrivých osôb, problém je v intenzite konania páchateľa.
Odhliadnuc od klasických oznámení, polícia vyhľadáva informácie o možných trestných činoch prostredníctvom operatívno-pátracej činnosti, ľudovo nazývanej operatíva. Ide o systém spravidla utajených spravodajských opatrení vykonávaných policajným zborom, ktorý sa v zásade člení na operatívne odhaľovanie a následné preverovanie.
V praxi ide o policajtov, ktorí pôsobia v rôznych formách utajenia v kriminálnom prostredí, a získavajú tak informácie o pripravovaných zločinoch. Tieto informácie nemajú dôkazný charakter, ale ide o možný základ pre budúce trestné stíhanie.