Petr Drulák

Pre širokú skupinu krajín, ktoré dnes vystupujú proti globálnej hegemónii USA a za multipolárne usporiadanie, má vzťah vojenskej sily Ruska a ekonomickej váhy Číny podobný význam, ako mal v európskej integrácii vzťah nemeckej ekonomiky a francúzskych vojenských schopností.

Rusko-čínske vzťahy boli historicky podobne zaťažené ako francúzsko-nemecké. Rovnako ako európske mocnosti, USA a Japonsko, aj cárske Rusko v 19. storočí prenikalo do čínskeho cisárstva a zaberalo čínske územia. V 20. storočí bol vzťah medzi čínskymi a sovietskymi komunistami konfliktný. Najprv bol zaťažený tým, že Moskva dlhý čas podporovala Čankajška skôr ako Mao Ce-tunga; neskôr ich rozdeľovali doktrinálne spory, hraničný konflikt a odlišné stratégie reforiem centrálneho plánovania.

V súčasnom Rusku panujú obavy z čínskej ekonomickej expanzie, v Číne sa stretáva s nevôľou ruská vojenská agresivita, obe veľmoci sa stretávajú v Strednej Ázii. Nijaká prirodzená harmónia záujmov medzi oboma krajinami nepanuje.

Americká politika stmeľuje jej odporcov

Naopak, významným tmelom rusko-čínskeho partnerstva je politika USA: americká vojenská prítomnosť v ich susedstve, podnecovanie vnútornej opozície, zneužívanie dolára. Pre Čínu je posilňovanie amerických pozícií na Ďalekom východe (Japonsko, Južná Kórea, Taiwan) rovnako neprijateľné, ako je pre Rusko americká vojenská prítomnosť na Ukrajine a na Kaukaze.

Preto si v Moskve a Pekingu vychádzajú v ústrety. Koordinujú sa v Rade bezpečnosti a už dvadsať rokov usporadúvajú pravidelné vojenské cvičenia. Americká politika na Ukrajine ich partnerstvo len upevnila, a to aj napriek tomu, že Čína ruskú inváziu rozhodne neprivítala, keďže vojna na Ukrajine jej skomplikovala obchody a dopravné spojenia. Na druhej strane, protiruské sankcie Západu otvorili Číne obchodné príležitosti, o ktorých sa jej predtým ani nesnívalo.

Obom veľmociam tiež prekážala podpora, ktorú od západných nadácií dostávali najrôznejšie opozičné skupiny na domácej scéne, kým Moskva a Peking pritiahli skrutky. Napríklad spoločnosť Člověk v tísni, český exportér demokracie napojený na americké nadácie, v Moskve pôsobila až do roku 2019.

Neokonzervatívne projekty farebných revolúcií pochopili v oboch centrách ako vážnu hrozbu. Moskva si vzala ponaučenie z kyjevského Majdanu, Peking opakovane varujú protesty v Hongkongu i pozornosť, ktorú National Endowment for Democracy a podobní hráči venujú Sin-ťiangu a Tibetu.

Čína a Rusko tiež odmietajú extrateritoriálne sankcie, ktorými si USA vynucujú svoje geopolitické záujmy kontrolou nad dolárovými transakciami. Chápu, že držba dolárových aktív predstavuje obrovské riziko pre každý štát, ktorý sa dostane do rozporu s americkými záujmami. Môže o aktíva prísť ako ruská centrálna banka po útoku na Ukrajinu.

Odpor voči americkej hegemónii nepociťujú len Rusi a Číňania. Oslovuje širšiu skupinu štátov globálneho Juhu, kde žije drvivá väčšina obyvateľov našej planéty. Tieto štáty sa snažia udržať si suverenitu, prekonať závislosť od dolára a nájsť inštitúcie na hľadanie dohody v multipolárnych pomeroch. Dnes sú najvýznamnejšie z nich združené v spoločenstve BRICS, ku ktorého hlavným hýbateľom patria práve Rusko a Čína.

Výhodná spolupráca, osobitne v tieni sankcií

Rusko-čínske partnerstvo sa však nezakladá len na odmietaní USA. Má svoju vnútornú dynamiku, ktorá sa rozvíja od prvých rokov Putinovho prezidentovania. V roku 2001 dávajú svojmu vzťahu právny rámec v podobe zmluvy o dobrom susedstve, o tri roky neskôr uzatvárajú otázku spornej hranice, pre ktorú v 60. rokoch aj krátko viedli vojnu. Predovšetkým však raketovo narastá vzájomný obchod. Jeho obrat sa v priebehu prvej dekády tohto storočia zosemnásobí na 55 miliárd dolárov, v nasledujúcej dekáde narástol dvaapolkrát na 147 miliárd dolárov v roku 2021.

Obrovský impulz dostane s protiruskými sankciami, keď v minulom roku dosiahne rekordných 240 miliárd dolárov. Rusi exportujú predovšetkým ropu a zemný plyn, ale dôležité sú aj dodávky zbraní. Pred vojnou na Ukrajine pochádzali dve tretiny čínskych zbrojných dovozov práve z Ruska. Na pozadí embarga na vývoz zbraní, ktoré Západ na Čínu uvalil po násilnom potlačení študentských protestov v roku 1989, sa modernizácia čínskej armády opierala predovšetkým o dovozy od veľkého suseda.    

Vo vojenskej oblasti spolupracujú na vývoji protiraketovej obrany a integrácii satelitných navigačných systémov. Vojenská spolupráca má, samozrejme, svoje limity. Obe krajiny chápu, že sa v budúcnosti môžu opäť stať rivalmi, nebudú preto zdieľať to, čo by ich mohlo ohroziť. Rusko má navyše oprávnené obavy, že ak Číne dodá technologicky vyspelé zbrane, Čína si ich ako v minulosti odkopíruje a pripraví Rusko o trh.

V ukrajinskom konflikte sa Čína snaží vystupovať neutrálne, čo znamená, že nedodáva do Ruska muníciu a iný vojenský materiál. Z týchto dôvodov obmedzuje aj vývozy niektorých typov dronov, ktoré možno použiť na vojenské účely. Na druhej strane by nebolo prekvapujúce, keby Čína svoj vlastný zákaz vojenských vývozov do Ruska obchádzala, ako tvrdí napríklad tvrdí britská rozviedka. Čína rozhodne nemá záujem na tom, aby Američania na Ukrajine slávili úspech.

Zhoda záujmov na Ďalekom východe

Podobný súlad záujmov ich spája voči Japonsku. S týmto najväčším americkým spojencom na Ďalekom východe majú otvorené územné otázky. Japonsko odmieta uznať ruskú zvrchovanosť nad Kurilskými ostrovmi, Čína, naopak, neuznáva japonský nárok na ostrovy Senkaku (po čínsky Dioayu).    

Obe veľmoci sa snažia zosúladiť svoje záujmy v oblastiach možného konfliktu. Ide najmä o bývalú sovietsku Strednú Áziu, kam Čína ekonomicky expanduje a kde sa Moskva stále snaží udržiavať si strategické pozície. S miestnymi predstaviteľmi sa zhodujú na ekonomickom rozvoji bez ľudskoprávneho poručníkovania a na boji proti islamistickému terorizmu a farebným revolúciám.

Najvýznamnejším inštitucionálnym výrazom vzájomnej koordinácie je Organizácia šanghajskej spolupráce, ktorú pôvodne obe veľmoci zakladajú so stredoázijskými štátmi a ktorá dnes zahŕňa aj Indiu a Pakistan. Najmä v Strednej Ázii sa tiež otvárajú otázky na nekonfliktné skĺbenie ekonomickej expanzie oboch veľmocí: čínskeho projektu Pás a cesta a ruského projektu Eurázijského ekonomického zväzu.

Reálpolitické myslenie vs. ideologické táraniny

Podstatným katalyzátorom vzájomnej spolupráce je reálpolitické myslenie. Obe krajiny prešli v dvadsiatom storočí obdobiami, keď rôzne odnože marxistického dogmatizmu zatemňovali ich elitám chápanie sveta. Často tým sami seba v zahraničnej politike izolovali a za ideologické chyby draho zaplatili. Ale do 21. storočia vstupujú so schopnosťou triezvej analýzy mocenských pomerov, ktorá nie je nijako ideologicky zaťažená.

Do ideologických utópií sa, paradoxne, prepadol Západ. Čína a Rusko sú preto dnes lepšie pripravené pôsobiť vo svete ako Západ, ktorý sa dnes utápa v táraninách o globálnom boji demokracie s autoritárstvom.

Pre strednú Európu, ktorá pred tridsiatimi piatimi rokmi uniká z ideologického zatemnenia práve na Západ, to nie je dobrá správa.