V rozhovore sa dozviete, čomu deti veria a či ich Boh vôbec zaujíma, či sa modlia a za čo, aj aké metódy výučby Jarmila Krajčíová používa, aby deti zaujala a ako sa jej to darí.
Náboženstvo ako také, nielen ako učebný predmet, sa často považuje za zastarané, že už nepatrí do modernej doby 21. storočia. Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že morálne hodnoty sú v podstate Božie hodnoty. A hoci sa môžu niekomu zdať zastarané, som presvedčená, že každý človek podvedome túži žiť v morálnom svete. Sme radi, keď sme obklopení láskavými ľuďmi, keď máme niekoho, kto je ochotný pomôcť, keď je niekto tolerantný k našim zlyhaniam a dokáže nám odpustiť.
Asi nie je ľahké v čase, keď veľká časť spoločnosti označuje veriacich ľudí dehonestujúcimi prívlastkami, učiť takýto predmet. Čo vás k tomu viedlo?
Vyrastala som v kresťanskej rodine a svoju vieru som vždy brala vážne, chcela som žiť tak, aby sa to páčilo Bohu. Vedela som, že Boh ma miluje a život s ním je pre mňa ten najlepší život. V tínedžerskom veku sme sa podporovali so sestrou, čítali sme Bibliu, zúčastňovali sa na rôznych stretnutiach veriacich ľudí, išli sme spolu aj na kurz pre kresťanských pracovníkov s deťmi. Vtedy mi ani nenapadlo, že niekedy budem učiť deti náboženstvo, nič také som neplánovala. Študovala som niečo úplne iné, ale keď som sa vydala a narodili sa nám deti (dvojčatá a potom ešte ďalšie dve), ostala som s nimi 15 rokov doma.
Svoje deti som chcela dobre a múdro vychovávať a hlavne som túžila po tom, aby sa aj oni sami rozhodli žiť ako veriaci. Vedela som, že to je pre ne to najlepšie. Preto som sa prihlásila na dvojročnú biblickú školu pre pracovníkov s deťmi a toto prostredie a ľudia, ktorí nás vyučovali, ma pre to nadchli.
Nasledovalo obdobie aktívnej práce v našom cirkevnom zbore. Učila som najmenšie deti v besiedke, na doraste, venovala sa deťom na kresťanských letných táboroch a neskôr som začala pripravovať tábory pre kresťanské rodiny. Bola to tvorivá práca a z môjho pohľadu veľmi zmysluplná. Keď potom prišla ponuka učiť náboženstvo, bol to ten najvhodnejší čas. Potrebovala som zmenu a zároveň to bola práca, v ktorej som sa cítila ,,doma” . Videla som v nej obrovský zmysel a príležitosť hovoriť deťom v škole o Ježišovi.
Aké deti učíte, v akom veku? Majú o náboženstvo záujem, alebo je to pre ne povinnosť, či dokonca nuda?
Učím na cirkevnej základnej škole druhákov, tretiakov a štvrtákov. Deti v triede sú rôzne. Niektoré sú z kresťanských rodín, no pre niektoré je náboženstvo téma, s ktorou sa ešte nestretli a už od začiatku to bola pre mňa veľká výzva zohľadniť tento fakt aj pri príprave tém a spôsobe, ako k tomu pristúpim. Deti však väčšinou vnímajú naše hodiny veľmi dobre a tešia sa na ne. Niekedy sa nájde dieťa, ktoré odmieta pracovať a otvorene vyjadrí nesúhlas slovami, že nie je veriace. Na hodinách však nie je podmienka byť kresťan. Rozprávame si príbehy z Biblie a keďže je to najčítanejšia kniha na svete, dovolím si povedať, že vedieť niečo o nej patrí aj k všeobecnému vzdelaniu. Deti sa tak môžu niečo zaujímavé dozvedieť.
Hovoríme tiež o hodnotách a charaktere človeka, na ktorom by mal každý na sebe pracovať a to môže byť prínosom aj pre neveriace deti. Osobne však verím, že Biblia – Božie slovo môže zmeniť život človeka, a teda mám nádej, že sa bude dotýkať životov všetkých detí, ktoré učím.
V priebehu rokov sa vyučovanie rôznych predmetov vyvíja – menia sa osnovy, prepisuje sa história, vyvíja sa gramatika, rôzne vedné odbory sa dopĺňajú o nové objavy a poznatky. Ako je to s vyučovaním náboženstva? Prešlo tiež nejakou revíziou po obsahovej stránke, zistilo sa, že niečo bolo inak?
Viem, že vo svete sú rôzne snahy revidovať a prepisovať Bibliu, ale ja verím, že jej obsah sa nemení, tak, ako sa nemení ani Boh. Môže sa však meniť človek a jeho vnímanie, pretože Boh je taký neobsiahnuteľný, že ho môžeme spoznávať a objavovať celý život a vždy nás bude niečo prekvapovať a nadchýnať.
Ako som povedala, obsahom našich hodín sú biblické príbehy. Pomocou nich si vysvetľujeme témy, ktoré sa nás týkajú – ako napríklad čo je to byť čestný, či je dôležité odpúšťať, dodržiavať pravidlá, počúvať rodičov, ako môžem reagovať, keď mi niekto robí zle… Postavy z príbehov používame ako pozitívne alebo negatívne vzory, spoznávame, aký je Boh, aký je človek, aké sú dôsledky ľudského konania – čo sa stane, keď niečo robím alebo nerobím. Čiže, aj keď sú príbehy staré, ich obsah je nemenný a stále aktuálny.
O Biblii sa hovorí, že je to ,,živé Božie slovo”, a teda príbehy (alebo aj iné biblické verše) v rôznej dobe môžu človeku dať rôzny odkaz. V nejakej situácii mi príbeh nemusí nič povedať, inokedy ma ten istý príbeh môže osloviť, zasiahnuť. Niekedy objavím v príbehu, ktorý veľmi dobre poznám a už som ho niekoľkokrát čítala, niečo nové. Stáva sa mi aj to, že na hodine náboženstva niečo deťom vysvetľujem a zrazu si uvedomím, že to hovorím sama sebe, že presne toto by som mala robiť ja. Boh môže k človeku prehovoriť cez svoje slovo, ktoré sa s dobou nemení, a ukázať mu to, čo v danej chvíli potrebuje vidieť.
Ako prebieha taká hodina náboženstva?
Väčšinou začíname krátkou aktivitou, ktorá nás má uviesť do témy, o ktorej sa ideme rozprávať. Môže to byť krátka hra, alebo ,,Zvedavcova otázka“, napríklad Stalo sa ti niekedy, že si urobil niečo, čo ti neskôr bolo ľúto? Je niečo, na čo si musel dlho čakať? Aké úlohy dostávaš od svojich rodičov?, alebo nechám deti hádať slovo, ktoré bude naša hlavná téma (odpustenie, modlitba či učeník) Takáto krátka aktivita deti zaujme a pripraví na biblický príbeh.
Biblický príbeh si rozprávame rôznymi spôsobmi – niekedy si premietame obrázky počas toho, ako rozprávam, niekedy hráme príbeh ako divadlo – ja som režisér a deti sú herci. So staršími deťmi aj hľadáme a čítame v Biblii. Po príbehu sa rozprávame o tom, čo sa z neho môžeme naučiť, čo môžeme zmeniť, robiť inak. Niekedy dám deťom aj malú výzvu, napríklad – keď ti niekto urobí niečo zlé, skús mu urobiť niečo dobré.
Pomerne často na hodinách spomeniem evanjelium – to, že Ježiš zomrel, aby nám mohli byť odpustené hriechy a každý, kto v neho uverí, bude môcť navždy žiť s ním v Božom kráľovstve. Mojím cieľom je, aby deti počuli o Božej láske a preto sa v príbehoch a diskusiách k tomu vraciame. Na záver spolu vyrábame, učíme sa biblický verš naspamäť, niekedy spievame, niekedy sa ešte hráme.
Učiteľ fyziky môže používať pri výučbe svojho predmetu rôzne pokusy, biológ vie priniesť na hodinu kostru, aby veci názornejšie vysvetlil. Aké pomôcky používate pri vyučovaní náboženstva, aby ste deti zaujali?
Snažím sa o tvorivé vyučovanie náboženstva, a ako pri iných predmetoch, aj tu platí, že ak má dieťa príležitosť niečo zažiť svojimi zmyslami (nielen počuť, ale aj vidieť, ochutnať, chytiť, urobiť), lepšie si zapamätá, čo sa učí a lepšie to pochopí. Preto na vysvetlenie určitej biblickej pravdy používam rôzne pomôcky a predmety.
Niekedy robím pokusy, často sú to práve fyzikálne pokusy, na ktorých sa dá biblická pravda dobre vysvetliť – napríklad na poslednej hodine sme si hovorili o tom, ako prišiel Duch Svätý na zem. Nafúkala som dva balóny, do jedného z nich som naliala vodu. Zapálila som sviečku, ktorej oheň predstavoval životné ťažkosti. Prázdny balón bol človek, ktorý nemá Ducha Svätého. Keď prídu ťažkosti, tento človek ľahko zlyhá – balón po dotyku s plamienkom praskol. Človek, ktorý má Ducha Svätého, v skúške vydrží – balón plný vody nad plamienkom nepraskol. Bolo úsmevné pozorovať deti, ktoré čakali, že balón s vodou praskne a všetkých obleje.
To je milé, uveďte ešte zopár príkladov.
V triede, voláme ju kaplnka, mám prikrytú archu zmluvy, ktorá je vyrobená podľa biblického návodu, okrem pravého zlata. (úsmev) Túto archu odkrývame až v treťom ročníku, na polrok. Deti rok a pol nevedia, čo je pod plachtou, a keď ju konečne odkryjeme, sú nadšené. Mám v nej uložené veľké kamenné dosky s Božími prikázaniami. Archu zmluvy potom vo štvrtom ročníku používame, keď hráme divadlo – nosíme ju a obliehame Jericho.
Zaujímavý je aj Ježišov prvý zázrak, pri ktorom premenil vodu na víno. Do nepriehľadného krčahu nalejem červený sirup – to deti nevedia. Potom počas rozprávania príbehu lejem doňho čistú vodu. Keď potom z krčaha vylievam ,,víno”, sú veľmi prekvapené a nadšené. A ja keď vidím ich tváričky, tiež. Premenené víno ochutná ,,starejší” a potom ho nalievam všetkým.
Deti sú obzvlášť nadšené, keď je súčasťou príbehu nejaké jedlo. Keď sa Izák žení, máme v kaplnke pripravenú svadbu – prestretý stôl, ženícha a nevestu (z kartóna) a jeme spolu koláčiky. Keď izraeliti utekajú z Egypta, chutnáme nekvasený chlieb. Každý rok robíme poslednú večeru, ktorú mal Ježiš s učeníkmi predtým, ako ho zajali. Spolu si sadneme za veľký stôl, poumývam deťom nohy v lavóri a potom jeme chlieb a pijeme ,,víno”.
Umývanie nôh? Tak to ma zaujíma.
Snažíme sa zažiť si spolu niektoré momenty, ktoré zažili učeníci. Najskôr deťom vysvetlím, prečo si vlastne mali učeníci umývať nohy, a spýtam sa ich, kto by to mal podľa nich urobiť. Potom im prezradím, že to urobil ten najdôležitejší medzi učeníkmi, ich učiteľ Ježiš. A potom ponúknem deťom, ktoré chcú, že im umyjem nohy. Tie mladšie ročníky sú nadšené, tí chcú takmer všetci, a staršie deti sa viac zdráhaju, z nich len asi polovica chce, samozrejme to rešpektujem, nikoho nenútim.
A počas toho, ako im umývam nohy im vysvetľujem, že pán Ježiš to urobil preto, aby nám dal príklad – aby sme si aj my navzájom slúžili, aby sme boli ochotní sa ponížiť, pokoriť jeden pred druhým, nemyslieť si o sebe, že ja som ten dôležitejší. Niekedy sa potom ešte s deťmi rozprávam, či doma robia niektoré možno nepríjemné práce a ponúknem im, že môžu nasledovať príklad Pána Ježiša a urobiť niečo pre druhého, aj keď sa im do toho možno nechce. Umývanie nôh v Biblii malo hlbší význam, ale pre malé deti to stačí takto, aby rozumeli aj si z toho niečo odniesli.
Ktoré z tém sú pre deti najzaujímavejšie, na čo sa najviac pýtajú?
Najčastejšie otázky dostávam o Bohu – napríklad, ako nás Boh môže všetkých naraz počuť? Ďalšie otázky sa týkajú neba a večnosti – Aké je to v nebi, čo tam budeme robiť? Sú v nebi aj zvieratká? Boh je pre nás nevystihnuteľný a deti si ho predstavujú ako nejakého super človeka. Hovorím im, že Boha nemusíme a ani nedokážeme dokonale pochopiť rozumom, ale môžeme mu veriť srdcom.
A čomu majú deti problém veriť?
Ak majú problém veriť, tak je to v existenciu Boha. Alebo aj v nadprirodzené veci a zázraky, ktorých sú biblické príbehy plné. V dnešnom svete plnom sci-fi môžu byť tieto príbehy pre niektorých len ďalšia rozprávka. Myslím, že to, či veria, veľmi súvisí aj s tým, čo deťom hovoria doma rodičia. Je rozdiel, či je dieťa doma vo viere utvrdené, alebo naopak, či mu doma povedia, že sú to len výmysly. Verím, že takýchto rodičov je málo, vo všeobecnosti rodičia spolupracujú a zaujímajú sa, aj keď nie sú veriaci.
Hovorí sa, že malé deti ľahšie veria a u starších je to už iné. Aká je vaša skúsenosť so staršími ročníkmi?
Staršie ročníky neučím, ale rozdiel vidím aj medzi druhákmi a štvrtákmi. Čím sú deti staršie, začínajú sa viac pýtať, prípadne spochybňovať to, čo počujú. Majú viac vlastný názor a vidím, že nie všetko prijímajú. Myslím, že takto to pokračuje aj vo vyšších ročníkoch.
Náboženstvo je svojím duchovným zameraním predmet, počas ktorého sa deti možno aj viac otvoria emocionálne, že sa dozviete čo prežívajú a za čo sa – možno ak sú veriace – modlia. Aké sú témy detských modlitieb? Mení sa to s vekom?
Spoločná modlitba na hodine väčšinou nadväzuje na tému, ktorú sme preberali a teda naše modlitby s ňou súvisia. Okrem toho sa deti modlia napríklad za uzdravenie niekoho blízkeho, za odpustenie hriechov, niekedy sa modlia aj za svoje zvieratká, veľa v modlitbe aj ďakujú napríklad za školu, za prírodu. Často riešime súrodenecké vzťahy, prípadne vzťah s rodičmi, za to sa potom tiež modlíme. Druháci sa modlia radi a modlia sa skoro všetci. So staršími deťmi sa už modlíme menej, začínajú sa hanbiť a už sa nechcú modliť nahlas pred spolužiakmi. Štvrtákom hovorím, aby si našli tichý čas (napríklad večer v posteli) a modlili sa sami.
Keď sa modlíme na hodinách, hovorím im, že Bohu môžeme povedať všetko, čo nás trápi a všetko, čo nás teší. Vysvetľujem im, že žiadna naša starosť nie je pre Boha bezvýznamná, ale ani príliš veľká na to, aby nám s ňou nemohol pomôcť. Vediem ich tiež k vďačnosti.
Niektoré deti majú aj veľmi osobné zážitky. Stáva sa, že mi dieťa povie, že sa za niečo modlilo a Boh mu pomohol, napríklad ho prestalo niečo bolieť. Jedno dieťa mi raz povedalo, že počas modlitby prežilo, že nemá kričať na mamu. Niektoré deti skúšajú reagovať na moje výzvy – urobiť niekomu niečo dobré, nájsť dôvod na vďačnosť, aj keď je práve nespokojné alebo nahnevané, byť čestný, aj keď sa nikto nepozerá… A potom sa rozprávame, ako sa nám to darilo.
Podľa Biblie máme byť ako deti. Čo vnímate, že je na deťoch to špecifické, čo by sme mali napodobňovať a zároveň chrániť, aby to deti nestratili? Lebo asi zjavne v nejakom období dochádza k zlomu, keď to „niečo“ čo majú iba deti, my dospelí strácame.
Myslím, že jedna dôležitá vec, ktorú deti majú a u nás dospelých sa stráca, je úprimnosť. Deti sa na nič nehrajú, nepretvarujú sa, nesnažia sa byť tým, kým nie sú. Keď niečo chcú, tak to povedia, keď sa im niečo páči alebo nepáči, dajú to najavo. Aj v modlitbe vedia smelo povedať, po čom túžia. Vedia sa pohádať, ale aj veľmi rýchlo zmieriť a odpustiť si.
Aj to je možno niečo, čo sa nám dospelým robí ťažšie – držíme v sebe hnev a na krivdy nezabúdame tak ľahko ako deti. Keď poviete dieťaťu, že ste mu ublížili nechtiac a nemysleli ste to tak, verí vám a hneď vám odpustí.
Možno tým Ježiš myslel aj toto – aby sme k nemu prichádzali smelo ako deti, takí, akí sme, aby sme boli pravdiví a pomenovávali veci úprimne a v pravde aj pred sebou aj pred druhými, a aby sme vedeli rýchlo odpúšťať.
Každý predmet, ktorý sa deti v škole učia, má svoje uplatnenie. Aké je využitie náboženstva? Nachádzajú v tom deti praktický význam pre ich životy?
Praktické uplatnenie by malo byť v každodennom živote – v našich reakciách, skutkoch, slovách, vzťahoch. Nedá sa to však nikomu zaručiť, ani nanútiť, závisí to od toho, do akej miery dieťa otvorí svoje srdce tomu, čo počuje. Či je ochotné žiť a aplikovať kresťanské hodnoty, o ktorých si rozprávame. Môže to závisieť aj od jeho osobnej viery a to je práve veľmi rôzne.
Niekedy by som rada vedela, či si na to niekedy v budúcnosti spomenú, čo si hovoríme, či s Bohom počítajú v každodennom živote. V každom prípade verím, že zasievam semienko, ktoré jedného dňa môže vyrásť a priniesť úrodu. Mám nádej, že sa im raz v nejakých konkrétnych situáciách môže vynoriť niečo z toho, čo počuli, že sa im to pripomenie a môže im to pomôcť.