Múzeum slovenskej dediny je klenotom Turca. Starší tu spomínajú na detstvo, hovorí riaditeľ

Múzeum slovenskej dediny (MSD) je najväčšia národopisná expozícia v prírode, akú Slovensko ponúka. Jej začiatky sa datujú do roku 1964, keď návrh na jeho výstavbu schválila Slovenská národná rada.

Návštevníkom neponúka iba historické exponáty Turca. Práve naopak. Do areálu postupne prenášali objekty zo všetkých etnografických častí múzea. O histórii, fungovaní a víziách sme sa porozprávali s riaditeľom Slovenského národného múzea, pod ktoré MSD patrí, Radovanom Sýkorom.

Na úvod sme načrtli nejaké základné body súvisiace so vznikom MSD. Viete nám bližšie opísať atmosféru a proces vzniku expozície?

Ako ste spomínali, prvý výber objektov, ktoré mali byť do múzea prenesené, sa uskutočnil v roku 1965. Išlo o 218 objektov, vrátane usadlostí zo 140 obcí na území Slovenska. V tom istom roku bolo rozhodnuté aj to, že múzeum bude situované do lokality Jahodnícke háje na okraji Martina.

Stavba prvých objektov sa začala o 2 roky neskôr, v roku 1967. Našu expozíciu ako prvú zdobili objekty z regiónu Orava. V máji 1967 už bolo sedem dokončených usadlostí a šesť solitérov z tohto regiónu exteriérovo sprístupnených verejnosti.

Neskôr sa uskutočnil terénny výskum v 460 lokalitách na Slovensku, na základe ktorého sa spresňovali výklady a scenáre jednotlivých regiónov. Po Orave nám v rokoch 1972 až 1986 začali pribúdať Kysuce – Podjavorníky, respektíve v týchto rokoch prebiehala výstavba objektov z tohto regiónu. V rokoch 1974 až 1990 prebiehala aj výstavba objektov z Liptova.

Takže múzeum v Martine pridalo ako posledné objekty práve exponáty z Turca?

Realizácia objektov regiónu Turiec sa začala až v roku 1979. Pôvodne však bolo v MSD regiónov 13, tie však boli začiatkom 80. rokov zjednotené do piatich kultúrno-územných celkov. Tie tvorili skupiny a podskupiny na základe geografického, kultúrneho a administratívneho hľadiska.

Postupne sme sa prepracovali ku komplexnosti tvorbe expozície, urbanistickému spresneniu a pravdivejšiemu obrazu historického sídelného prostredia. Ľudia mohli dokonca navštíviť už aj interiérové expozície.

Nestalo sa počas histórie múzea, že by jeho zriaďovateľom došli finančné prostriedky? Napríklad počas búrlivých 90. rokov?

Práve na začiatku 90. rokov došlo v dôsledku celospoločenských zmien v oblasti kultúry k úsporným opatreniam, ktoré viedli na určitý čas k zastaveniu investičnej činnosti pri ďalšom budovaní MSD. Výrazne sa obmedzili aj opravy a údržby už postavených objektov.

V turčianskom regióne ostali po odchode stavebných skupín nedokončené projekty a k realizácii niektorých stavieb podľa výberu vôbec nedošlo. Aj napriek nedostatku financií sa od 90. rokov podarilo viacero objektov vybaviť interiérovými expozíciami, ktoré sme pre návštevníkov neskôr sprístupnili.

Ktoré to boli?

V regióne Kysuce – Podjavorníky išlo o školu z Petrovíc a sezónne obydlia z Papradna, k starším expozíciám v rámci Oravy pribudla olejáreň a zvonkárska dielňa. V regióne Liptov zas malorošnícka usadlosť z Východnej a usadlosť murárskeho majstra z Vavrišova. Turiec sa obohatil o kostol z Rudna, filagóriu zo Slovenského Pravna či obchod so zmiešaným tovarom v dome z Moškovca.

Mnohých návštevníkov pri prechádzke expozíciou určite zaujíma, ako múzeum zabezpečuje autentickosť a historickú presnosť vystavených objektov, o ktorých sme sa rozprávali. Vedeli by ste im to stručne vysvetliť?

Každé múzeum v prírode má vo svojej objektovej skladbe aj kópie a rekonštrukcie stavieb. Pri stavebnej realizácii našich objektov platia určité zásady. Z originálnych objektov treba často odstrániť niektoré novšie stavebné úpravy, vymeniť poškodené konštrukčné prvky a podobne.

V minulosti sa totiž poškodené konštrukčné prvky skôr vymenili, než opravili. Čiže musíme dávať pozor aj na to. Taktiež v zásade platí, že stavebný materiál a stavebné technológie musia zodpovedať časovému obdobiu, do ktorého je objekt zaradený.

Tu nastáva často problém, pretože podniky špecializované na obnovu kultúrnych pamiatok zväčša v 90. rokoch zanikli pre nedostatok financií. Väčšina súčasných firiem v stavebníctve tradičné technológie nepozná a neovláda. S týmto má problém viacero múzeí. Jedným z riešení je vytvorenie vlastných stavebných skupín, ide však o dlhodobú a drahú záležitosť.

Aký je najnovší objekt, ktorý sa v MSD podarilo postaviť?

Posledným postaveným objektom je usadlosť z Horného Turčeka zložená z poschodového domu, stodoly a maštale. Dom je typickým reprezentantom nemeckého obydlia z kremnickej oblasti. Na pôvodnom mieste bol postavený koncom 18. storočia.

Pri stavbe železnice Vrútky – Zvolen v rokoch 1870 až 1872 bol spolu s niekoľkými ďalšími domami rozobraný a znovu postavený o niekoľko desiatok metrov ďalej od násypu trate. Dom od svojho vzniku až do prenesenia do Múzea vlastnila rodina Rusnákovcov.

Po stavebnom dokončení bol dom zariadený, jeho interiérové vybavenie predstavuje spôsob bývania tejto rodiny v druhej polovici 30. rokov 20. storočia. Okrem manželov Rusnákovcov tu vtedy žilo ich šesť detí (ďalšie tri sa narodili neskôr), majiteľova mama a jeho slobodná sestra.

Rodina žila z výnosu gazdovstva, chovala zvyčajne dve kravy, dve jalovice, prasa a pár koní. Okrem toho majiteľ domu pracoval v tomto období aj ako povozník na miestnej píle.

Z hľadiska interiérového zaradenia už postaveného objektu poslednými sprístupnenými sú zvonkárska dielňa, ktorá je súčasťou usadlosti zo Zázrivej a sýpka v rámci usadlosti z Vyšného Kubína, v ktorej okrem zásobníc na obilie sú inštalované aj predmety používané v tradičnom včelárstve.

Viackrát som MSD vo voľnom čase osobne navštívil. Okrem toho, že som nasával historickú atmosféru starej dediny, mi v hlave vírila otázka, ktorý z týchto exponátov je najcennejší. Viete mi na takúto otázku odpovedať?

Každý objekt v múzeu v prírode má svoj význam a hodnotu. Môžeme sa však rozprávať o tom, ktorý z objektov je najstarší. Z hľadiska obdobia vzniku je zatiaľ najstarším transferovaným objektom dom drobného zemana z Vyšného Kubína, postavený na pôvodnom mieste v roku 1748.

Cenným dokladom stavebnej kultúry je zrubový rímskokatolícky filiálny kostol Sv. Štefana Kráľa z Rudna z obdobia rokov 1790 až 1792, ktorého strop a doskové obloženie stien pokrýva unikátne iluzívna výmaľba Liboria Lazara.

Z konca 18. storočia pochádza aj prístavba doskovej rámovej konštrukcie so stanovou strechou nad pôvodnou zrubovou sýpkou, ktorá slúžila ako filagória vo farskej záhrade v Slovenskom Pravne – teda ako oddychové miesto v letnom období. Steny a strop sú zdobené maľbami už spomínaného Liboria Lazara.

Ktorý objekt či exponát je najväčším lákadlom pre návštevníkov?

Každého návštevníka Múzea slovenskej dediny zaujíma niečo iné. Starší často nostalgicky spomínajú na svoje školské roky v objekte dedinskej školy z Petrovíc, mnohých zaujmú výrobné objekty – olejáreň, kováčska vyhňa, dielňa klobučníka, súkenníka a výrobcu plechových zvoncov s príslušným vybavením.

Všeobecne k návštevnícky najatraktívnejším patria už spomínaný zrubový kostol z Rudna, filagória zo Slovenského Pravna a objekt známy z dnes už kultového filmu Juraja Jakubiska Perinbaba – zemianska usadlosť z Vyšného Kubína, ktorú sme tiež spomínali.

A čo mladí? Zaujímajú sa podľa vás dostatočne o slovenskú históriu a kultúru?

Z našich skúseností môžeme potvrdiť, že aj medzi príslušníkmi mladej generácie sa nájdu takí, ktorých kultúra a história zaujíma a niektorí z nich dokonca majú o týchto oblastiach celkom dobrý prehľad.

Prešiel by som pomaly k otázkam technického charakteru. S akými najväčšími výzvami sa MSD potýka? Či už po technickej stránke alebo finančnej.

Vzhľadom na nie práve priaznivú situáciu, v ktorej sa dlhodobo nachádzame, je prioritou udržanie už postavených objektov vo vyhovujúcom technickom stave. Pri počte 154 stavieb nachádzajúcich sa v areáli Múzea slovenskej dediny, zväčša zrubovej konštrukcie a so šindľovou krytinou, to určite nie jednoduché.

V septembri roku 2020 spracovalo Slovenské národné múzeum v Martine materiál Projekt záchrany, obnovy a rozvoja Múzea slovenskej dediny na roky 2021 až 2030, ktorý v prvej časti obsahuje najnevyhnutnejšie úlohy smerujúce k naplneniu tohto cieľa spolu s časovým harmonogramom a predpokladanými nákladmi.

V druhej časti materiálu boli definované ďalšie úlohy potrebné v procese ochrany objektov a zbierkových predmetov a v oblasti skvalitnenia služieb pre návštevníkov. Tretia časť materiálu zahŕňala dobudovanie expozičného regiónu Turiec – teda realizáciu chýbajúcich objektov podľa výberu.

Materiál adresovaný riaditeľstvu Slovenského národného múzea a Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky definoval najakútnejšie problémy, ktoré vznikli a nahromadili sa v dôsledku dlhodobého podfinancovania.

Na záver by ma zaujímala možno trošku osobná otázka na riaditeľa múzea. Existuje niečo z týchto „starších dôb„, čo vy osobne považujete dnes za nedostatkové? Napríklad viac živej hudby či život bez internetu.

Snáď pocit väčšej spolupatričnosti, ktorou sa v minulosti vyznačovali najmä dedinské spoločenstvá.