Ivan Hoffman

Pre prebiehajúce hokejové majstrovstvá sa ujal bonmot, ktorý už kvituje aj prorežimový mainstream, že ide o majstrovstvá NATO v ľadovom hokeji. Či už to niekomu vadí alebo nevadí, čísla hovoria jasne: zo šestnástich účastníkov, trinásť je členmi Severoatlantickej aliancie, formálne neutrálni Švajčiari a Rakúšania sa v praxi k aliancii pridali podporou protiruských sankcií. A keby v Kazachstane Rusko neprekazilo Američanom farebnú revolúciu, mohol by dnes platiť bonmot v plnom rozsahu.

Šport a politika si k sebe už pred nejakým časom našli cestu a zdá sa, že to tak zostane. Ide o osvedčené partnerstvo, z ktorého majú obe strany výhody. Politici vnímajú športovú reprezentáciu ako propagáciu krajiny, režimu i ako šancu osobne sa priživiť na popularite športovcov. Športová reprezentácia má v politikoch významného sponzora, a tak má dôvod im vychádzať v ústrety, alebo aspoň neškodiť. S kým si majú športovci merať sily a s kým z politických dôvodov nemajú súťažiť, rozhodujú politici. A športovci to spravidla rešpektujú, a to podľa hesla: "Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!"

Rusko a Bielorusko na majstrovstvách NATO v ľadovom hokeji zdá sa nikomu nechýbajú. Politikom a tým divákom, ktorým sa Rusko protiví, nechýbajú preto, že zástupne poraziť Rusko na športovom poli už nie je zaujímavá výzva. Naskytla sa príležitosť viesť s Rusom vojnu skutočnú, aj keď zatiaľ len sprostredkovane, vyzbrojovaním Ukrajincov. Pokiaľ ide o hokejistov, tým ubudol ťažký súper, čo iste nie je niečo, na čo by sa ako profesionáli sťažovali. Šport ich živí a absencia nebezpečného konkurenta zvyšuje šance na výhru, a teda aj vyššie prémie.

Zatiaľ čo hokejistom NATO nechýbajú Rusi, Rusom nechýbajú naše majstrovstvá. Zo športovej udalosti sa stali udalosťou politickou. Kto vyhrá, už nie je to najdôležitejšie. V každom prípade totiž na ľade vyhrá NATO, o to sa politici postarali. Kolektívny Západ sa voči Rusku vymedzuje ako ich spoločný nepriateľ a Rusi to takto berú. Majstrovstvá bez svojej reprezentácie celkovo ignorujú.