Majstrovstvá NATO v ľadovom hokeji

Pre prebiehajúce hokejové majstrovstvá sa ujal bonmot, ktorý už kvituje aj prorežimový mainstream, že ide o majstrovstvá NATO v ľadovom hokeji. Či už to niekomu vadí alebo nevadí, čísla hovoria jasne: zo šestnástich účastníkov, trinásť je členmi Severoatlantickej aliancie, formálne neutrálni Švajčiari a Rakúšania sa v praxi k aliancii pridali podporou protiruských sankcií. A keby v Kazachstane Rusko neprekazilo Američanom farebnú revolúciu, mohol by dnes platiť bonmot v plnom rozsahu.

Šport a politika si k sebe už pred nejakým časom našli cestu a zdá sa, že to tak zostane. Ide o osvedčené partnerstvo, z ktorého majú obe strany výhody. Politici vnímajú športovú reprezentáciu ako propagáciu krajiny, režimu i ako šancu osobne sa priživiť na popularite športovcov. Športová reprezentácia má v politikoch významného sponzora, a tak má dôvod im vychádzať v ústrety, alebo aspoň neškodiť. S kým si majú športovci merať sily a s kým z politických dôvodov nemajú súťažiť, rozhodujú politici. A športovci to spravidla rešpektujú, a to podľa hesla: "Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!"

Rusko a Bielorusko na majstrovstvách NATO v ľadovom hokeji zdá sa nikomu nechýbajú. Politikom a tým divákom, ktorým sa Rusko protiví, nechýbajú preto, že zástupne poraziť Rusko na športovom poli už nie je zaujímavá výzva. Naskytla sa príležitosť viesť s Rusom vojnu skutočnú, aj keď zatiaľ len sprostredkovane, vyzbrojovaním Ukrajincov. Pokiaľ ide o hokejistov, tým ubudol ťažký súper, čo iste nie je niečo, na čo by sa ako profesionáli sťažovali. Šport ich živí a absencia nebezpečného konkurenta zvyšuje šance na výhru, a teda aj vyššie prémie.

Zatiaľ čo hokejistom NATO nechýbajú Rusi, Rusom nechýbajú naše majstrovstvá. Zo športovej udalosti sa stali udalosťou politickou. Kto vyhrá, už nie je to najdôležitejšie. V každom prípade totiž na ľade vyhrá NATO, o to sa politici postarali. Kolektívny Západ sa voči Rusku vymedzuje ako ich spoločný nepriateľ a Rusi to takto berú. Majstrovstvá bez svojej reprezentácie celkovo ignorujú.

Keď chýbajú Rusi, musia sa bratia v zbrani pobiť o víťazstvo medzi sebou. Deje sa tak v športovom duchu, politicky korektne. Ak dôjde na pästný súboj, spravidla ide o šou pre divákov, nebýva v tom nič osobného. Taktiež pri tomto šibalstve, keď sa hráči teatrálne škrtia, nehrozí obvinenie z rasizmu, pretože okrem nejakej čiernej bielej vrany, sú majstrovstvá NATO v ľadovom hokeji párty belochov.

O dva roky sa uskutoční v Taliansku olympijský hokejový turnaj. S tým bola v minulosti tradične spojená hádanka, či naň nedostanú zákaz hviezdy NHL. Teraz sa čaká, či sa olympijský výbor bude inšpirovať Parížom, kde si neškrtnú ruskí reprezentanti. Svet si postupne zvyká, že ľadový hokej je exkluzívna politická disciplína, v ktorej nestačí, že hráči to vedia s hokejkou. Pozývaní sú tí, ktorí na správnej strane bojujú za svetový mier.

Či sa z majstrovstiev NATO stanú opätovne majstrovstvá sveta, nerozhodnú športovci. Rozhodne sa na bojisku. Aby si s nami Rusi mohli zahrať hokej, museli by ich Ukrajinci vyhnať z Krymu. NATO robí všetko, čo je v jeho silách, aby sme si s Rusmi opäť hokej zahrali, ale nejako sa to komplikuje. Chýbajú granáty a teraz už vraj aj Ukrajinci.

Príspevok pôvodne odznel v Rádiu Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.