Krajniak ma požiadal o príhovor na uvedení knihy, ktoré sa konalo nedávno. Ponúkam čitateľom Štandardu približný prepis prejavu, ktorý som tam povedal.
Najskôr si povedzme, o čom kniha je. Potom pridám moje spontánne poznámky.
Krajniak vyzval na súboj Vladimíra Mináča
Milan Krajniak síce meno Vladimíra Mináča nespomína, ale považujem jeho knihu za protipól Mináčovho Dúchania do pahrieb, konkrétne jeho tézy, že my, Slováci, sme národom pastierov, roľníkov, remeselníkov – skrátka ľudí práce.
Krajniak na príbehoch ukazuje, že Slováci mali štátnikov ako Rastislav či Svätopluk na úsvite svojich dejín, a že mali i moderných štátnikov ako Milan Hodža.
Že sme mali gigantov, ktorí nás sformovali ako moderný politický národ, ako Ľudovít Štúr a Andrej Hlinka. Že sme mali romantických hrdinov, ktorí sa vedeli presadiť v salónoch mocnosti, ako Štefánik.
Že sme mali úspešných správcov krajiny ako palatín Juraj Thurzo či magister Dônč. Tragických hrdinov, ktorí sa obetovali, ako generál Ján Golian.
Elitných akčných hrdinov ako Jozef Gabčík. Politikov vzdorujúcich Hitlerovi ako Karol Sidor. Úspešných dvoranov na cisárskom dvore ako Adam F. Kollár. Úspešných cisárskych vojvodcov ako maršal Andrej Hadík.
Že sme boli v stredovekom Uhorsku menšinou, ktorá sa dokázala zasadiť za svoje etnické či jazykové práva. A tak podobne.
Nepoznám žiadnu knihu, ktorá by sa v takom rozsahu pustila za pasy s Mináčovým prístupom, ako to robí Krajniakova kniha. Pritom to robí štýlom populárnym, vhodným pre najširšiu čitateľskú obec.
Takže palec hore a blahoželáme autorovi.
Príbehy o menovaných a ďalších osobnostiach zaberajú asi tri štvrtiny knihy. Posledná štvrtina je venovaná všeobecnejším autorovým úvahám.
Slovensko ako pacient s dobrou prognózou
Krajniak žartovne hovorí o Slovensku ako o pacientovi, ale je to dobromyseľné, inšpirované tým, že Slováci sa radi sťažujú ako nejakí pacienti, ako im je nedobre. Tak hovorí o anamnéze, diagnóze a prognóze Slovenska. A čo je dôležité, autor je nadovšetko optimistický. Prognóza je dobrá.
Zlé a dobré slovenské obdobia
Zaujímavé je Krajniakovo delenie slovenských dejín na dobré a zlé obdobia. Nechceme vypočítavať všetky, uveďme príklady.
Za dobré považuje napríklad vládu Rastislava a Svätopluka, vládu Bela IV po mongolskom vpáde, vládu Karola Róberta (nazýva ju „zlatým vekom“), obdobie Márie Terézie, obdobie po roku 1918 a obdobie po roku 1989.
Za zlé obdobia považuje napríklad zánik Veľkej Moravy, začiatok 14. storočia kvôli mocibažnosti veľmožov ako Matúš Čák Trenčiansky (nazýva ich oligarchami, za kladné postavy ich naozaj nepovažuje) a zlé bolo i 17. storočie kvôli bojom medzi prohabskurskou a protihabsburskou šľachtou. A, samozrejme, zlý bol i jazykový útlak zo strany Maďarov v 19. storočí.
Krajniak si tiež všíma to, čo viacerí pred ním, a síce, že Slovensko za ostatných sto rokov v porovnaní s okolitými krajinami vychádza ako krajina s relatívne najrýchlejším rastom.
Kto nás týral a ako
So zlými obdobiami súvisí i to, kto nám ako robil v dejinách zle. Krajniak spomína napríklad pražské elity, maďarských politikov 19. storočia či dnešných progresívcov. Všetci sa na nás dopúšťali neznesiteľného poučovania a vzbudzovania politickej viny a hanby.
Mýty a neduhy Slovenska
Krajniak sa kriticky pozerá na niekoľko slovenských mýtov. Asi najviac sa venuje mýtu o tisícročnom útlaku zo strany Maďarov. Ani netreba zdôrazňovať, že boju proti tomuto mýtu je venovaná takmer celá kniha. Onen mýtus je v podstate Mináčovo videnie dejín Slovenska ako rurálneho národa.
Ďaším je mýtus o slovanskej vzájomnosti a mýtus o slovenskej malosti.
Čo sa neduhov týka, Kajniak hlása, že máme odmietnuť bírešskú mentalitu a trápi ho absencia zmyslu pre spoločné dobro a záujem štátu.
Tri odporúčané zásady pre Slovensko
Milan Krajniak odporúča Slovensku držať sa troch zásad.
Prvou je tá, že vo voľbe medzi západnou a východnou politickou orientáciou treba vždy voliť tú západnú. Napríklad vo viacerých príbehoch z raného novoveku Krajniak vždy viac uprednostňuje politickú orientáciu smerom k habsburskej moci pred politickou orientáciou uhorskej šľachty na Osmanskú ríšu. Chcelo by to však viac podporujúcich príkladov.
Druhá téza hovorí, že od silnejších si máme v každom čase vyvzdorovať to, na čom nám najviac záleží. Tak ako Štúr či Hviezdoslav budovali slovenskú identitu a vzdorovali maďarizácii, Gabčík a Golian vzdorovali nacizmu, aby uchránili česť Slovenska, a Silvester Krčméry a Vladimír Jukl vzdorovali komunizmu.
Pri tretej zásade si Krajniak pomáha výrokom poslanca Uhorského snemu a slovenského národovca Ferdiša Jurigu, ktorý dával takúto radu pre časy, keď nás naši odporcovia dlávia: „Musíme byť tvrdí. Musíme byť takí tvrdí, že keď nás prehltnú, nebudú nás môcť stráviť." Proste, máme trvať na svojom.
Potiaľto len popisujeme obsah Krajniakovej knihy. Teraz si dovolím pár vlastných komentárov, možno len anekdotických, bez nároku na systematickosť či úplnosť.
All inclusive prístup
Teší ma Krajniakov „all inclusive“ prístup, keď zahŕňa do slovenských dejín i dejiny nášho teritória z obdobia, keď tu ešte Slovanov nebolo. Robia to i iné národy, len my sa tak akosi toho štítime.
Spomeňme napríklad taký nápis na Trenčianskej skale a Marca Aurelia, ktorému je venovaný hneď druhý z 27 príbehov.
Náš rímsky cisár o sexualizácii mladistvých
Bitka z úvodu slávneho filmu Gladiátor, píše Krajniak, sa predsa musela odohrávať na Slovensku. Súhlasím. Škoda, že si to neuvedomoval Ridley Scott, lebo v úvode filmu, tesne pred bitkou, sa na obrazovke objaví nápis Germania. Keby tam tak bolo Slovakia...
Inak, napadá mi, čo by tak iné národy dali za to, keby mohli povedať, že slávne literárne dielo antiky bolo napísané na ich území. A Marcus Aurelius naozaj písal Rozhovory so sebou samým na našom území. A čo by tie národy vedeli s tým politicky urobiť.
Keď toto píšem, cisárove Rozhovory mám na polici na dosah ruky. Keď som si v nich nedávno čítal, napadlo mi, že niektoré pasáže by sa dali použiť v polemike s progresívcami, keď títo presadzujú skorú sexualizáciu mládeže. Cisár ďakuje dobrotivosti božej za to, že sa predčasne neoddal sexuálnemu životu a že sa nedotkol otrokýň.
Keďže progresívci a priori odmietajú kresťanskú argumentáciu, možno by na nich platila tá cisárova stoická. Ale asi ani tá nie.
No nič, podstatné je, že rímsky cisár je aj náš.
Slováci ako ľudia na kraji, teda „krajniaci“
Milan Krajniak charakterizuje Slovákov a ich predchodcov ako národy, ktoré žili na okraji našej veľkej civilizácie, v susedstve s civilizáciou inou. Tak to bolo za Rimanov, za Turkov i za Sovietov. Preto si dovolí zahrať sa i so svojím priezviskom a povie, že Slováci sú vlastne „krajniaci“.
Inak, Slovákov ako ľudí na hranici, teda na kraji, spomínal už pred desaťročiami podobne vtipne František Mikloško ako predseda parlamentu. Pred významnými západnými hosťami, ktorí vtedy navštevovali Bratislavu, si zažartoval asi takto: „Rimania došli až po Slovensko a potom zanikli. Prišli sem Avari a potom tiež zanikli. Až po Slovensko prišli osmanskí Turci. No a potom zanikli. Praje si ešte niekto zaniknúť?“
Údajne sa ctení hostia netvárili nadšene.
Za „krajniactvom“, presnejšie povedané „hraničiarstvom“, je však potenciálne aj vážna politická agenda. Nám Slovákom nenapadlo s ňou pracovať. Zato s ňou dokázal pracovať Viktor Orbán. Ten dokázal svoju politiku vzdoru proti neriadenej migrácii v roku 2015 vydávať za pokračovanie historickej maďarskej tradície obrany kresťanskej Európy pred tureckými nájazdmi.
Ale veď to skôr platí o nás Slovákoch. Od polovice 16. storočia takmer do konca 17. storočia bolo predsa dnešné Maďarsko Turkami obsadené. Boli sme to my, Slováci, ktorí 150 rokov strážili hranicu toho, čo z Uhorska vtedy zostalo.
Poznámka ku zmyslu pre štát
Dve kapitoly Krajniak venoval dvom velikánom predvojnovej slovenskej politiky. Andrejovi Hlinkovi a Milanovi Hodžovi. Hlinka bol významným opozičným politikom. S výnimkou jedného parlamentného obdobia, kedy bola jeho HSĽS súčasťou československej vlády, ale svoj autonomistický program vtedy nevedela presadiť.
Zato Milan Hodža sa dokázal stať československým premiérom.
Napriek tomu sa do sŕdc Slovákov zapísal neporovnateľne viac Andrej Hlinka. My Slováci máme radšej tých, ktorí nás bránia pred pánmi. Viac ako tých, ktorí sa dostali medzi pánov.
Lenže my musíme chcieť aj dobre spravovať svoje. Alebo ak chcete, dobre panovať na svojom.
Toto mi pri zmienke o absencii zmyslu pre štát vŕtalo v hlave.
K zásade „radšej Západ ako Východ“
S Krajniakom odporúčanou zásadou „radšej Západ ako Východ“ v podstate súhlasím. Aj keď treba povedať, že diskusia o tomto je predmetom mnohých nedorozumení.
Jednak je tu spor, či sme i my Západom. Domnievam sa, že áno, i keď sme iný Západ ako ten Západ západne od nás. A jednak Západ západne od nás je už skôr Antizápadom.
Inak, v tejto súvislosti i Krajniak píše, že jeho zásada neplatí absolútne. Hovorí napríklad o výnimke, ak by Západ prestal byť Západom, povedzme, kvôli islamizácii.
Ja si dovolím uviesť inú, naliehavejšiu výnimku. Ňou je prípad, kedy nás Západ (ten západne od nás) svojou politikou približuje k vojne s Ruskom. Takej politike treba vzdorovať.
K zásade „vydobyť si od silných to najdôležitejšie“
Toto je tiež dobrá zásada. Učil nás jej už Ján Čarnogurský. Napríklad pred štvrťstoročím sme sa zhodovali v tom, že v EÚ si treba vydobyť suverenitu v kultúrno-etických otázkach.
Domnievam sa, že dnes je naplnením tejto zásady to, že silní nás nesmú zavliecť do vojny.
K mýtu o slovanskej vzájomnosti a náš proruský vektor
Či je slovanská vzájomnosť priamo mýtus? Nuž, rusko-ukrajinské vzťahy asi nie sú ukážkou vzájomnosti. V každom prípade je slovanská vzájomnosť slabšou väzbou ako sú vzájomné väzby vo vnútri jedného civilizačného okruhu.
Chcem však upozorniť na jednu otázku. Akokoľvek hovorím, že súhlasím so zásadou „radšej Západ ako Východ", zároveň vidím, že existuje čosi ako náš proruský vektor. Prieskumy hovoria, že v mnohých otázkach je Slovensko relatívne viac naklonené Rusku v porovnaním s inými okolitými národmi.
Naši velikáni Silvester Krčméry a Vladimír Jukl, rímskokatolícki disidenti z obdobia komunizmu, ktorým Krajniak tiež venuje kapitolu, sa živo zaujímali o východnú, teda ruskú, kresťanskú spiritualitu.
Neviem, s čím tento vektor súvisí. Či s cyrilometodskou tradíciou, či s tým, že v rokoch 1848 – 49 Rusi bojovali proti Maďarom na strane Habsburgovcov, kde stáli aj Slováci. Alebo s čím ešte.
Naše vektory, ktoré ukazujú na Západ, sú silnejšie ako onen proruský, a tak to i zostane. Otázka však je, ako onen proruský vektor, keď už tu je, využiť k nášmu prospechu.
Ešte k Slovákom ako ku „krajniakom“ medzi Západom a Východom
Na tému Slovákov ako „krajniakov“. V kapitole o Krčmérym a Juklovi Krajniak oceňuje, že dokázali odmietnuť ako komunizmus, tak i nacizmus. Zatiaľ čo Tiso sa s Hitlerom zaplietol.
Žiada sa dodať, že Tiso bol v ťažšej situácii ako Krčméry s Juklom. Tí dvaja boli za vojny jednotlivcami. Dôsledky svojho rozhodovania niesli iba oni sami.
Tiso bol však prezident. Dôsledky jeho rozhodovania niesli dva milióny ľudí.
Inak, počas vojny riešili dilemu zovretia medzi Hitlerom a Stalinom aj iné národy. Týkalo sa to napríklad Maďarov aj západných Ukrajincov.
I Slovensko zlyhalo v súvislosti s deportáciami Židov. Neskĺzlo však napríklad do takého radikalizmu, ako sa to stalo Maďarsku po nástupe vlády Ferenca Szálasiho v roku 1944. Ani do radikalizmu Banderovej OUN, ktorá sa dopustila Volyňského masakru.
Relatívne sme v porovnaní s inými nedopadli najhoršie.
Aby Mináč neostal celkom na lopatkách
Po tom, čo Krajniak úspešne zaľudnil establišment tisícročného Uhorska aj Slovákmi, mám ešte jednu poznámku. Aby ten Mináč neostal úplne na lopatkách.
Zoberme si kľúčové obdobie okolo rokov 1848/49. Obdobie štúrovcov, povstania slovenských dobrovoľníkov. Natíska sa otázka: Ktorý Slovák bol v tom čase príslušníkom uhorského establišmentu?
Nuž, nenapadá mi nikto. Budúci kardinál, ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Ján Černoch sa mal narodiť až v roku 1852. Iný, vskutku roduverný, Slovák, tiež kardinál a uhorský prímas Alexander Rudnay bol zase vtedy už viac ako desať rokov mŕtvy.
Teda tí, ktorým v 40. rokoch 19. storočia ležala na srdci slovenská vec, boli disidenti, nie slovenskí ľudia z eštablišentu. Sám Ľudovít Štúr bol síce poslancom Uhorského snemu, ale napokon na neho bol vydaný zatykač.
Štúrovci sa teda nemohli oprieť o žiadneho Slováka, ktorý by bol z uhorského establišmentu. Lebo, zdá sa, žiaden sa vtedy ani nevyskytoval. A tak sme sa tešili, koľko vysokopostavených Slovákov sa točilo na dvore Márie Terézie sedemdesiat rokov predtým.
Čože sa to udialo na prelome 18. a 19. storočia so Slovákmi? No, tisícročný útlak to fakt nebol. Ale občas sa Slováci akosi z establišmentu vysťahovali. Táto otázka by si zaslúžila odpoveď. Predstavujem si, ako sa Mináč trochu usmieva.
Moja posledná poznámka sa týka obrany
V Krajniakovej knihe je veľa kapitol o postavách, aj slovenských, aj tých adoptovaných, ktoré boli statočnými bojovníkmi, vojakmi, generálmi, vojvodcami. Rímski legionári, Samo, Svätopluk, Žigmund Luxemburský, Karol Róbert, Koháry, ktorý bránil Fiľakovo, Adam Forgáč a Esterházyovci, ktorí bojovali pri Veľkých Vozokanoch, Štefánik, Golian, Gabčík. Vojak vedľa vojaka.
Človeku napadne, ako je to dnes s pripravenosťou slovenských mužov bojovať za svoju krajinu. A ako je to s pripravenosťou slovenskej armády?
Bol by som oveľa spokojnejší, keby som vedel, že všetci sú pripravení dobre.
Dobre, že Krajniak knihu napísal
Dobre, že Milan Krajniak túto knihu napísal. Je informačne bohatá, ale najmä núti premýšľať, komentovať a klásť si veľa otázok.
Mňa motivovala ku komentárom a otázkam v tomto článku.
A myslím si, že Krajniak má pravdu v tom, že prognóza je dobrá.