Farizeji

Achtung, ľudia, Nemecko chce byť morálnym hegemónom Európy! Martin Leidenfrost štartuje s novou rubrikou o nemeckom svete s názvom Hodina nemčiny.

Nemecko dominuje Európe čoraz viac. V rozhodovaní Európskej únie už roky nič nejde proti vôli nemeckej kancelárky, napríklad za 750-miliardový fond obnovy na prekonanie koronakrízy vďačíme hlavne jej. V nasledujúcich rokoch sa stane Nemecko ešte silnejším. Je to prirodzený vývoj, keďže Spojené kráľovstvo, druhá najväčšia európska ekonomika, vypadlo z EÚ a Nemecko zvládne koronakrízu lepšie než iné krajiny.

Musíme si preto zvyknúť, že sa nás dianie v Berlíne bezprostredne týka. A z toho vyplýva, že sa musíme zaoberať národom, ktorý sa po historickej hanbe nacizmu znovu narodil ako postnárodné spoločenstvo, ktoré sa zo všetkého najviac pýši svojou ústavou: politicko-médialna elita tohto nového Nemecka si osvojila Verfassungspatriotismus, ústavný patriotizmus. A musíme si zvyknúť, že tá prevychovaná nemecká elita chce prevychovať aj nás.

Achtung, ľudia, Nemecko chce byť aj morálnym hegemónom Európy!

Ako príklad uvediem aktuálnu otázku štátnych hraníc. Je nevídané, ako sa desaťročia budovaný Schengen počas jedného marcového týždňa rozpadol. Od júna, keď sa priblížilo nemecké predsedníctvo Rady Európskej únie, sa začali nemeckí politici profilovať ako zástancovia slobody cestovania. Autor tejto rubriky počúval tie krásne reči s nádejou, veď cestujem ako reportér po Európe a od marca nemôžem vykonať svoju prácu. Alebo len s veľkými prekážkami. Navyše pre zavretú slovenskú hranicu nemohli moje deti počas celého štvrťroka vidieť svoju babičku.

Túto svoju mantru opakovali tak pravidelne a strojovo, ako to dokážu len nemeckí funkcionári. Minister zahraničných vecí Heiko Maas v júni: „Naša Európa je Európou otvorených hraníc.“ Kancelárka Merkelová len minulý týždeň: „Obzvlášť pre Nemecko ako krajinu v strede Európy je dôležité, aby hranice zostali otvorené, aby tu bol fungujúci hospodársky cyklus a aby sme proti pandémii bojovali spoločne.“

Je to taká merkelovská veta, trošku zložitá, ale obsahovo to povedala pekne, však?

No a teraz sa pozrime na skutočnosť

Ako vyzerá pohraničná politika Nemecka? Nemyslím politiku spred piatich rokov, keď kancelárka presviedčala, že sa hranice v návale blízkovýchodných migrantov nedajú zavrieť. („Ako to ma fungovať? Nemôžete hranicu zavrieť.“) Nie, hovorím o jej pohraničnej politike posledných týždňov. Aká je skutočnosť?

To sa človeku chce – podľa povahy, pravda – trpko zasmiať alebo rozplakať. Tu u nás, kde všetci žijeme „v strede Európy“, neexistuje totiž (s výnimkou vždy trošku svojského Maďarska) štát, ktorý sa tak uzavrel ako Nemecko. Práve v období, keď Merkelová povedala tú krásnu vetu o otvorených hraniciach, uvalilo Nemecko 14-dňovú povinnú karanténu na všetky susedné krajiny. Do Nemecka sa dostanete už len s negatívnym PCR testom, ktorý nemôže byť starší ako 48 hodín. Pendleri, čo pracujú v Bavorsku, si musia každý týždeň zaobstarať test – za mesačné náklady približne 750 eur.

Skutočnosť je teda taká: Predsedajúca krajina EÚ má fakticky zavreté hranice s 1. Českom, 2. Rakúskom, 3. Švajčiarskom, 4. Francúzskom, 5. Luxemburskom, 6. Belgickom, 7. Holandskom, 8. Poľskom a 9. –  polovica obyvateľstva maličkého Dánska môže zatiaľ ešte slobodne cestovať do Nemecka.

Niekto možno namietne, že chápe konanie nemeckej vlády, veď u nich druhá vlna nabrala pomalšie na obrátkach ako u susedov. Je to však omyl. Letná sezóna sa dávno skončila, vírus sa šíri uprostred jednotlivých krajín a regiónov, z epidemiologického pohľadu cestovanie už nehrá veľkú rolu. Prírodná vedkyňa Angela Merkelová by to mala vedieť. Zavretie hraníc môže mať zmysel pre krajiny, ktoré sú odľahlé a dosť bohaté na to, aby prežili izoláciu aj počas celého roka, pre taký Nový Zéland alebo Nórske kráľovstvo, čo sedí so svojím ropným fondom na poklade jedného bilióna eur.

No tu u nás v strede Európy nikto nemá toľko našetrené. Zavretie nemeckých hraníc je preto nezmyselne nevraživé gesto. Slovensko a Rakúsko dali zo susedných krajín na červený zoznam len Česko, pritom Rakúsko až ostatnú sobotu, a Švajčiarsko práve do veľkej miery uvoľnilo svoj hraničný režim. Švajčiari, ktorí zaznamenajú obzvlášť vysoké prírastky nových infekcií, pochopili: keďže čísla všade lietajú hore, je to už jedno.

Nemecká koronapolitika patrí inač v tejto šialenej dobe k rozumnejším. Nefungovala tam síce verejná debata o opatreniach, zväčša dosť okrajoví koronaskeptici (ich neformálny vodca je vegánsky kuchár!) boli od začiatku ostrakizovaní, politicko-mediálny komplex Nemeckej spolkovej republiky využil mor na skoncovanie s kritikmi. Ukázala sa však cnosť nemeckých sudcov, ktorí zrušili zákazy demonštrácií proti opatreniam, alebo aj typický nemecky nápad „zákazov ubytovania“ (Beherbungsverbote), ktoré diskriminovali krajanov z „červených“ okresov.

Nemecko vyhlásilo druhý lockdown skôr ako iné krajiny. Jednotlivé opatrenia sú prísne, ale majú hlavu a pätu, somariny ako rúška v lese nebudú, omše budú. Dá sa očakávať, že Nemecko aj druhú vlnu zvládne s menšími stratami ako také Francúzsko. Keď sa na konci všetkých vĺn zložia účty, bude Nemecko Európe ešte viac dominovať.

Nemci nám vládnu, na to si musíme zvyknúť. Ale urobíme dobre, ak ich krásne proeurópske reči budeme počúvať s chladnou hlavou. Oni totiž sledujú svoje záujmy. Prezentujú sa 70 rokov ako veľmoc mieru, ale sú štvrtým najväčším vývozcom zbraní na svete. Chodia poúčať Rusov o ľudských právach, ale zároveň s plynovodom Nord Stream zvýšia európsku závislosť od ruského plynu. Vodu kážu, víno pijú. Nemci, ktorí nám vládnu, už nie sú tí, čo pochodujú s oceľovou prilbou. Sú to kšeftárski farizeji.