Práca je predsa len o niečo menej nudná ako zábava
„Ak nevydržím pracovať do jednej v noci, nemôžem byť profesorom,“ lamentoval dvadsaťročný Max Weber (1864 – 1920), neskôr slávny sociológ, svojej manželke Marianne. Nakoniec získal profesúru. Od roku 1894 pôsobil najprv na univerzite vo Freiburgu a čoskoro prešiel na univerzitu v Heidelbergu. V roku 1898, vo veku tridsaťštyri rokov, sa však prvýkrát psychicky zrútil a po niekoľkých ďalších kolapsoch ukončil svoju akademickú kariéru.
Carpenter using laptop in workshop
Ilustračné foto: Profimedia.sk
Weber sám spájal svoju chorobu s pracovným preťažením.
Životopisci bývajú z tohto hodnotenia rozpačití. Nie je zrejmé, že Webera vyčerpávala jeho práca, a to k nevôli jeho nadriadených a manželky. Napriek tomu je Weberova vlastná diagnóza výrečná. Práca je totiž jeho základným a celoživotným teoretickým záujmom, navyše kľúčovou témou doby, a neurasténia, nervová slabosť, ktorú Weber diagnostikoval, bola dobovým ekvivalentom vyhorenia.