Práca je predsa len o niečo menej nudná ako zábava

Weber sám spájal svoju chorobu s pracovným preťažením.

Životopisci bývajú z tohto hodnotenia rozpačití. Nie je zrejmé, že Webera vyčerpávala jeho práca, a to k nevôli jeho nadriadených a manželky. Napriek tomu je Weberova vlastná diagnóza výrečná. Práca je totiž jeho základným a celoživotným teoretickým záujmom, navyše kľúčovou témou doby, a neurasténia, nervová slabosť, ktorú Weber diagnostikoval, bola dobovým ekvivalentom vyhorenia.

Vtedy, rovnako ako dnes, sa hovorilo, že moderné tempo je pre človeka neprirodzené, a preto tí normálni ochorejú. Čo nás stavia doprostred súčasnej diskusie. Preceňujeme prácu? Mali by sme prejsť na štvordňový pracovný týždeň?

Filozofi a psychológovia sú často za, ale ekonómovia nevedia vypočítať, ako udržať prosperitu, na ktorú sme si zvykli. Napríklad Ulrike Malmendierová z Kalifornskej univerzity v Berkeley predpovedá západným ekonomikám, ktoré sa chcú vydať cestou štvordňového pracovného týždňa, hlboký hospodársky prepad.

Možno je teda vhodný čas prečítať si Protestantskú etiku a ducha kapitalizmu, ktorú v kompletnom preklade po prvý raz vydalo vydavateľstvo Argo. Nemecký ekonóm, sociológ a neurastenik tu skúma, čo bolo kedysi základom prosperity západného sveta. Čo pôvodne nie je kapitalizmus, ale náboženstvo.

V kresťanstve Max Weber vidí náboženstvo, ktoré odmieta samé seba v prospech jednotlivca. Inými slovami, dôraz na to, že každý má dušu a sám sa vyspovedá Bohu, posilňuje sebavedomie človeka. Spoločnosť sa tým individualizuje, čo následne vedie k sekularizácii. Okrem toho, ako zdôrazňuje Weber, jednotlivec prostredníctvom práce priamo vytvára sám seba. Človek je človekom, ktorý sa vytvoril sám. Pracovný étos nahrádza vieru. Bol však Weber vyzývateľom alebo kritikom? To vôbec nie je ľahké povedať.

Pozor na tých, ktorí nepracujú!

Hovorí sa, že rozhodnutie Martina Luthera opustiť augustiniánsky kláštor znamenalo prelom v západnej spoločnosti. Možno ho však nechcel opustiť, ale skôr chcel celý svet premeniť na kláštor. Je falošné, tvrdil Luther, myslieť si, že sme blízko Bohu, keď sa stiahneme za múry kláštora. Svoju zbožnosť musíme žiť vo svete. Vo svojich spisoch z roku 1521 vyzýval mníchov aj mníšky, aby všetci opustili múry kláštora. Práca či skôr rehoľné „povolanie“, nie je trestom za hriech, ale spôsobom účasti na Božom stvorení.

Weber sa opieral najmä o Lutherovu interpretáciu Pavlových listov, ale pozornosť upútalo nielen známe heslo "Kto nechce pracovať, nech neje" (2 Sol 3, 10). Veršov je viac, napríklad: „Prikazujeme vám, bratia, v mene Pána Ježiša Krista, aby ste sa vyhýbali každému bratovi, ktorý vedie záhaľčivý život a nežije podľa učenia, ktoré ste od nás prijali“ (2 Tes 3, 6).

Ďalším kúskom do skladačky bol Ján Kalvín a jeho učenie o dvojitom predurčení. Človek je vraj už pred narodením predurčený na spasenie alebo zatratenie. Sám s tým nemôže nič urobiť. Aké opovážlivé je myslieť si, že naše činy zapôsobia na Boha! Ani sviatosti nám nemôžu zabezpečiť Božiu priazeň. Slúžia len na oslavu Boha. Človek je tak sám uprostred sveta zbaveného všetkej útechy a pôvabu.

Jedna z najznámejších viet tejto knihy teraz zaznieva: „Vo svojej patetickej neľudskosti muselo toto učenie znamenať pre duševný rámec generácie, ktorá sa podriadila jeho veľkolepým dôsledkom, predovšetkým jedno: pocit neslýchanej vnútornej osamelosti jednotlivého človeka.“ Človek však neupadá do zúfalstva tak ľahko. Našiel na to liek. Nebola to však priamo práca, ale svetský úspech. Bol by mi Boh takto prial, keby som nebol vyvolený? V bohatstve, ku ktorému sa dopracoval, našiel veriaci božské znamenie, že je spasený.

Bolo by preto smiešne považovať Luthera alebo Kalvína za vynálezcov kapitalizmu. Obaja zastávali to, čo Weber nazval tradicionalizmom. Najmä Luther, opäť s odvolaním sa na svätého Pavla, zdôrazňoval, že prácou človek oslavuje Božiu veľkosť, nie svoju vlastnú. „Nech nikto neopúšťa miesto, do ktorého ho Boh povolal,“ čítame v Prvom liste Korinťanom (7, 20).

Inými slovami, posledná vec, ktorú by Luther obhajoval, bola sociálna mobilita. Pôvodne nezamýšľaným dôsledkom tvrdej práce však bola práve ona. Človek, ktorý vykonáva prácu s posvätnou horlivosťou, môže napriek všetkému začať bohatnúť a nakoniec prerásť svoje postavenie. Ak viac ľudí prerastie samých seba, vzniká veľmi nenáboženská vec: pokrok.

To je Weberova pointa. Premeniť prácu na modlitbu znamená uviesť do pohybu dynamiku, ktorá neodstraňuje modlitbu – pre mnohých ľudí je dnes práca zmyslom života –, ale pôvodného Boha. Víťazí jednotlivec, ktorý sa oslobodí od pút náboženstva. V istom ohľade vyhráva aj spoločnosť, ktorá sa stáva bohatšou a je schopná poskytnúť svojmu obyvateľstvu, dokonca aj najslabšej vrstve, služby, aké nikdy predtým nevidelo.

A bez toho, aby Weber popieral, že ide o úspech, nenecháva nikoho na pochybách, aká silná pasca to môže byť. V rámci kapitalizmu silnie niekoľko nepriateľov. Po prvé, je tu mentalita samotných ľudí. Prvý z dvoch článkov, ktoré napokon spojil do Protestantskej etiky, napísal v roku 1897 v Taliansku, ktorého katolicizmus a s ním spojenú roztopašnosť obdivoval. Po hriechu nasleduje odpustenie a po práci nenasleduje reinvestícia, ale hodovanie.

Okrem toho sa mýli každý, kto si myslí, že kapitalizmus je nejako racionálnejší. Weber dokonca hovorí o neprirodzenosti. Čo je racionálne na tom, že človek, ktorý je dobre platený, bude reagovať tým, že bude viac pracovať? Nie je to skôr znak toho, že práca sa stala závislosťou? Nie je prirodzenejšie znížiť svoje pracovné úsilie, ak sa mzda zvyšuje?

Weber si inými slovami všíma, do akej miery sa človek stáva otrokom práce. Navyše sám pociťoval, ako veľmi si spoločnosť cení ťažko pracujúcich – a možno len ťažko pracujúcich. Weberov najvýznamnejší životopisec Dirk Kaesler skutočne pripomína, že Weber začal písať tento traktát v čase, keď si uvedomoval, že on sám možno nikdy nebude schopný prijať revolučné záväzky. Slová o „žalostnej neľudskosti“ a „pocite neslýchanej vnútornej osamelosti“ poukazujú na to, že sa tu osobná skúsenosť stretla s osudom doby.

Ďalším nepriateľom, ktorým sa Weber zaoberal vo svojich ďalších esejach, je masívna byrokracia, ktorá je kľúčová pre počiatočný úspech a ďalšie fungovanie kapitalizmu. Práve ona vytvára predvídateľnosť a nezaujatosť, v ktorej sa darí podnikaniu. Ale rovnako ako sa kapitalizmus odpútava od svojich pôvodných presvedčení, aj byrokracia sa stáva samoúčelným strojom, ktorý rozkladá svoj hostiteľský systém zvnútra.

Nebojte sa!

Je to víťazstvo? Je to deštrukcia? Zdá sa, akoby sme aj my žili vo weberovskej otázke. Je odpoveďou na naše potreby ešte viac práce, alebo by sme sa mali radšej od práce odpútať, možno dokonca zaviesť štvordňový pracovný týždeň?

Napriek svojmu hodnoteniu Weber nehľadal alternatívu k práci. Možno bol príliš veľkým žiakom svojho obľúbenca Friedricha Nietzscheho, ktorý tvrdil, že človek musí pracovať. Prečo? Musíme pracovať, možno „nie z túžby, ale určite zo zúfalstva, pretože, keď sa to tak vezme, práca je predsa len o niečo menej nudná ako zábava“.

Dnes by sa Weber mohol čudovať. Mnohí sa domnievajú, že Japonsko, kedysi raj pracujúcich, je obrazom postrastovej ekonomiky, kam možno smerujú aj európske krajiny. V prieskume japonského Inštitútu pre politiku trhu práce z roku 2022 sa dočítame, že šesťdesiat percent ľudí mladších ako tridsaťpäť rokov sa hlási k téze: „Keby som mohol, nepracoval by som vôbec.“

Odhliadnuc od toho, že stále žijeme uprostred takého blahobytu, že ešte máme kam klesať, zostáva otázka, či je štvordňový pracovný týždeň správnou odpoveďou na otázku. Napríklad nemecký sociológ Hartmut Rosa varuje, že práve vtedy by sa práca stala peklom. Človek by sa snažil vtesnať päť dní do štyroch a vnímaný stres by sa zvýšil.

Pozoruhodná je však ešte jedna vec. Možno častejšie ako nárek nad prácou sa paradoxne vyskytuje sťažnosť, že sa nám nechce pracovať. Od učiteľov počúvame, že svoju prácu milujú, ale že väčšinu pracovného času trávia vypĺňaním formulárov. Na to isté sa sťažujú lekári, na to isté vedci a nedávno sme to počuli aj od poľnohospodárov počas protestov.

A predsa je to presne tá dynamika, ktorú tak dobre opísal Weber: ak vec funguje, stáva sa z hlavného vedľajšie a z vedľajšieho sa stáva hlavné. Viera sa mení na pracovný étos a práca na byrokraciu. Iste, odstránenie byrokracie je evergreenom medzi politickými heslami. Možno však politikov preceňujeme a potrebujeme to, čo vyvolalo kapitalizmus: poriadny duchovný trik.

Pozrime sa teda na to takto. Vieme, že značnú byrokratickú záťaž vytvára implementácia európskych smerníc, ktorá požiadavky často ešte zhoršuje: často z obavy, aby štát splnil svoje záväzky, je na svojich obyvateľov prísnejší, než je potrebné. Existuje na to názov gold-plating. Ak ste sa niekedy podieľali na nejakom európskom projekte, gold-plating vás možno ešte prebudí zo sna.

Byrokracia je zákerná, pretože sa bez nej nezaobídeme: je jedným zo základných kľúčov k úspechu. Ale ak kapitalizmus poháňala viera, možno sa byrokratickej rozbujnenosti zbavíme aj odkazom na Bibliu. Výzva „nebojte sa“ sa v Starom a Novom zákone opakuje stodvadsaťštyrikrát a treba povedať, že je to najracionálnejšie odporúčanie, aké môže človek dostať. Môžu ho uplatňovať naši byrokrati tvárou v tvár smerniciam EÚ, ale rovnako sa vzťahuje aj na občanov tvárou v tvár byrokracii a jej autokratickým prvkom. Občas sa môžete dostať do problémov, ale ani vtedy sa nemusíte obávať.

Text upravený pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.