Práca je predsa len o niečo menej nudná ako zábava

„Ak nevydržím pracovať do jednej v noci, nemôžem byť profesorom,“ lamentoval dvadsaťročný Max Weber (1864 – 1920), neskôr slávny sociológ, svojej manželke Marianne. Nakoniec získal profesúru. Od roku 1894 pôsobil najprv na univerzite vo Freiburgu a čoskoro prešiel na univerzitu v Heidelbergu. V roku 1898, vo veku tridsaťštyri rokov, sa však prvýkrát psychicky zrútil a po niekoľkých ďalších kolapsoch ukončil svoju akademickú kariéru.

Weber sám spájal svoju chorobu s pracovným preťažením.

Životopisci bývajú z tohto hodnotenia rozpačití. Nie je zrejmé, že Webera vyčerpávala jeho práca, a to k nevôli jeho nadriadených a manželky. Napriek tomu je Weberova vlastná diagnóza výrečná. Práca je totiž jeho základným a celoživotným teoretickým záujmom, navyše kľúčovou témou doby, a neurasténia, nervová slabosť, ktorú Weber diagnostikoval, bola dobovým ekvivalentom vyhorenia.

Vtedy, rovnako ako dnes, sa hovorilo, že moderné tempo je pre človeka neprirodzené, a preto tí normálni ochorejú. Čo nás stavia doprostred súčasnej diskusie. Preceňujeme prácu? Mali by sme prejsť na štvordňový pracovný týždeň?

Filozofi a psychológovia sú často za, ale ekonómovia nevedia vypočítať, ako udržať prosperitu, na ktorú sme si zvykli. Napríklad Ulrike Malmendierová z Kalifornskej univerzity v Berkeley predpovedá západným ekonomikám, ktoré sa chcú vydať cestou štvordňového pracovného týždňa, hlboký hospodársky prepad.

Možno je teda vhodný čas prečítať si Protestantskú etiku a ducha kapitalizmu, ktorú v kompletnom preklade po prvý raz vydalo vydavateľstvo Argo. Nemecký ekonóm, sociológ a neurastenik tu skúma, čo bolo kedysi základom prosperity západného sveta. Čo pôvodne nie je kapitalizmus, ale náboženstvo.

V kresťanstve Max Weber vidí náboženstvo, ktoré odmieta samé seba v prospech jednotlivca. Inými slovami, dôraz na to, že každý má dušu a sám sa vyspovedá Bohu, posilňuje sebavedomie človeka. Spoločnosť sa tým individualizuje, čo následne vedie k sekularizácii. Okrem toho, ako zdôrazňuje Weber, jednotlivec prostredníctvom práce priamo vytvára sám seba. Človek je človekom, ktorý sa vytvoril sám. Pracovný étos nahrádza vieru. Bol však Weber vyzývateľom alebo kritikom? To vôbec nie je ľahké povedať.

Pozor na tých, ktorí nepracujú!