Výmena v paláci. Desaťročná kiskovská tradícia sa končí

Zmena v Prezidentskom paláci si zaslúži pár poznámok. Tentoraz sa nekončí len päť rokov jednej hlavy štátu, ale dlhšia desaťročná politická tradícia, ktorá sa začala prezidentom Kiskom. A mala pokračovať Korčokom. Lenže – nepokračuje. Hru na kontinuitu pokazili Pellegrini s Ficom.

Porazený tábor vnímal zmenu katastroficky. V apríli, po volebnej porážke Korčoka, bola nálada v časti spoločnosti na hrane hystérie a paniky. Dôvod: Pellegriniho spolu s Ficom vnímali nielen ako problém, ale tak, ako ich vyfarbili aktivistické médiá. Ako „bezpečnostnú hrozbu“ či „agentov Putina“, ktorí vraj radikálne otočia západný kurz smerom k Rusku.

Tieto obavy boli extrémne prehnané. Hovorili málo o realite a veľa o predsudkoch v progresívnom prostredí.

Nie, s Ficom a Pellegrinim nikdy nehrozil tvrdý obrat od prozápadnej politiky k opačnej, protizápadnej a otvorene proruskej. Nevideli sme to po parlamentných voľbách – Slovensko aj za Ficovej vlády pokračuje v dodávkach munície na Ukrajinu (platia to spojenci z EÚ). A neuvidíme to ani po prezidentských voľbách.

Ak s Ficom a Pellegrinim niečo hrozilo, tak len to, že budú v rámci EÚ a NATO mierne tlmiť „atlantický bojový zápal“. A že v plnení domácich úloh nebudú takí poslušní, ako bývalé vlády. Alebo ako bývalé hlavy štátu.

Fico s Pellegrinim na to majú dobrý dôvod. Tento postoj – zmenu rétoriky z vojnovej na umiernenú či mierovú – podporuje väčšina slovenskej spoločnosti.

A podporujú ju aj skúsenosť a racionalita. Tvrdá línia, zameraná na zákaz rokovaní s Ruskom a zbrojenie, neviedla k deklarovaným cieľom. Teda k víťazstvu Ukrajiny a porážke Ruska. Viedla len k vysokým stratám na životoch a k rozsiahlym stratám ukrajinských území.

Naopak, politika vojnových jastrabov – Naďa, Hegera, Matoviča, Korčoka – má veľmi nízku podporu spoločnosti. A odporujú jej skúsenosti a analýze reálneho stavu na bojisku.

V spoločnosti, ktorá si ctí slobodu a demokraciu, by mal byť názor, ktorý reprezentuje napríklad nový prezident Pellegrini, rešpektovaný. Ak je namiesto toho v tábore Korčoka či Čaputovej odsudzovaný ako zradný, nebezpečný a neprijateľný, v slovenskej politike čosi nie je v poriadku. Čosi fundamentálne.

Postarala sa o to (okrem iného) aj zvláštna prezidentská tradícia, ktorú by sme mohli pomenovať ako kiskovskú.

Bola to tradícia bezvýhradnej lojality a poslušnosti pri plnení úloh, ktoré prichádzajú z Washingtonu a Londýna. Z dvoch kľúčových centier vojenskej a finančnej moci. Vyžadoval sa absolútny súhlas. Ak bol súhlas len čiastočný, s pripomienkami alebo korigovaním zadaní tak, aby nenarážali na národné záujmy Slovenska, považovalo sa to za neprijateľnú trúfalosť a radikalizáciu.

Takto fungoval prezident Kiska. Takto fungovala prezidentka Čaputová. A takto mal fungovať aj ich nástupca Korčok. Vzorne, aktívne. A hlavne bez zbytočných otázok, či požadované rozhodnutia sú alebo nie sú v súlade s bezpečnostnými záujmami Slovenska.

Mimochodom, Kiska, Čaputová aj Korčok majú spoločnú jednu vlastnosť – ani jeden z nich nie je homo politicus. Nemali skúsenosti so straníckou politikou, s voľbami, s vyvažovaním tlakov, protitlakov a rôznych záujmov… Ich poslaním bolo s mohutnou podporou médií vyhrať voľby proti „Zlu“, teda proti Ficovi. A slúžiť takzvaným atlantickým záujmom. Dokonca aj v prípadoch, keď boli v rozpore so záujmami Európy alebo Slovenska.

Prezidenta Kisku zjavne nebavila ani politika, ani práca v paláci. Tvrdilo sa o ňom, že je pomerne lenivý. Malo to však výnimky. Vždy, keď prišla úloha vycestovať na Ukrajinu za prezidentom Porošenkom, letel…

Kiska po roku 2014 vzorne a nadmieru aktívne podporoval vojenskú politiku ukrajinskej vlády. Aktívnejšie, než ostatní európski lídri, ktorí preferovali zdržanlivosť. A preferovali ju oprávnene. Keď ukrajinská vláda poslala armádu proti rebelom na Donbase, mnohí varovali, že by to mohlo viesť k porušovaniu práv menšinových Rusov, k utečeneckej kríze či dokonca k vojne v Európe.

Obavy sa naplnili. Po roku 2014 v bojoch zomreli tisíce ukrajinských Rusov. Viac ako milión občanov Ukrajiny pred bojmi ušlo do Ruska. A po ôsmich rokoch občianska vojna na Donbase prerástla do vojny Ukrajiny a Ruska, respektíve do zástupnej vojny Západ – Rusko, kde Západ dodáva šeky a zbrane a Ukrajina dodáva životy. Za cenu územných strát.

Prezident Kiska však vtedy nijaké obavy nemal. Mal len úlohy. Väčšinou tie, ktoré priamo súviseli s hybridnou vojnou. Alebo s bojom proti slovenským stranám, ktoré nezapadali do programu.

Jednou z úloh prezidenta Kisku mala byť ratifikácia vojenskej dohody Slovenska so Spojenými štátmi. Nakoniec však došlo k meškaniu. Dankova SNS to vo Ficovej vláde blokovala.

V roku 2018 prezident Kiska využil vraždu novinára a domáce nepokoje na to, aby si spolu s Mostom vynútil výmenu vlády.

V roku 2019 mal Kisku nahradiť Mistrík. Taký bol plán.

Nakoniec ho nahradila Čaputová. Nešlo však o „chybu v programe“. Mistrík a Čaputová boli z rovnakého politického (a geopolitického) klubu.

Čaputovej úlohou bolo pokračovať v kiskovskej tradícii. Teda v plnení úloh na fronte hybridnej vojny. Bleskovo ratifikovala vojenskú dohodu so Spojenými štátmi, hoci v kampani sa o téme zdráhala otvorene hovoriť.

Keď sa Matovič popri miliónoch britských a amerických vakcín opovážil objednať aj zopár ruských Sputnikov V, nasledovala okamžitá politická intervencia hlavy štátu. A radikálna. Prezidentka Čaputová urobila bezprecedentný krok – verejne vyzvala predsedu vlády na demisiu. Keď neposlúchol, vynútila si zmenu vlády s asistenciou SaS a skupiny poslancov okolo Kolíkovej. Nevyspytateľného Matoviča nahradil krotký Heger. Sekretár Jaroslava Naďa.

V januári 2022 prezidentka Čaputová vyhlásila, že povinné očkovanie proti covidu bude zrejme nevyhnutné.

Po pandémii, počas vojny na Ukrajine, Čaputová presadzovala plné členstvo Ukrajiny v NATO. Z pohľadu Európy a Slovenska boli takéto vyhlásenia nezodpovedné – rozširovanie NATO bolo jedným z faktorov, ktoré viedli k vojne v Európe. Z pohľadu Spojených štátov a Británie však išlo o dôležité heslá, ktoré pomáhali mobilizovať nasadenie Ukrajiny vo vojne.

Keď Čaputová končila, bojovú štafetu mal prevziať ďalší z dobre pripravených kádrov – Korčok.

Nevyšlo to. Väčšinu už nemá protificovský tábor, ale skôr ten protivojnový. A protiprogresívny.

Nový prezident Pellegrini, samozrejme, neurobí nič z toho, čím strašili Korčok, Naď, Heger, Matovič, Šimečka, médiá… Nevyvedie Slovensko z EÚ a NATO, neotočí zahraničnú politiku z prozápadnej na protizápadnú a proruskú. Pri Pellegrinim dokonca môžeme očakávať, že bude robiť podobné rozhodnutia, aké by robil Korčok. Akurát pri nich nebude hyperaktívny a stopercentne spoľahlivý.

Nový prezident zrejme mierne (veľmi mierne) naruší tradíciu vzornej kiskovskej politiky. Možno len tým, že medzi požiadavkami spojencov a domácimi záujmami bude hľadať malý náznak rovnováhy. Aby si ako zástupca Slovákov udržal verejnú podporu alebo šancu na znovuzvolenie. Kisku ani Čaputovú niečo také nikdy netrápilo. Keď stratili výdrž alebo verejnú podporu, mali byť nahradení za niekoho ďalšieho z radu správne zorientovaných kádrov.

Slovom, Pellegrini s akokoľvek prozápadnou a proeurópskou politikou nebude „ich človek“. S ich predpísaným myslením, s ich predpísanou agendou.

A to mu – povedané jazykom druhej strany – nezabudnú.