Dag Daniš

Porazený tábor vnímal zmenu katastroficky. V apríli, po volebnej porážke Korčoka, bola nálada v časti spoločnosti na hrane hystérie a paniky. Dôvod: Pellegriniho spolu s Ficom vnímali nielen ako problém, ale tak, ako ich vyfarbili aktivistické médiá. Ako „bezpečnostnú hrozbu“ či „agentov Putina“, ktorí vraj radikálne otočia západný kurz smerom k Rusku.

Tieto obavy boli extrémne prehnané. Hovorili málo o realite a veľa o predsudkoch v progresívnom prostredí.

Nie, s Ficom a Pellegrinim nikdy nehrozil tvrdý obrat od prozápadnej politiky k opačnej, protizápadnej a otvorene proruskej. Nevideli sme to po parlamentných voľbách – Slovensko aj za Ficovej vlády pokračuje v dodávkach munície na Ukrajinu (platia to spojenci z EÚ). A neuvidíme to ani po prezidentských voľbách.

Ak s Ficom a Pellegrinim niečo hrozilo, tak len to, že budú v rámci EÚ a NATO mierne tlmiť „atlantický bojový zápal“. A že v plnení domácich úloh nebudú takí poslušní, ako bývalé vlády. Alebo ako bývalé hlavy štátu.