Život na kolesách: inšpirujúci príbeh športovkyne, ktorá sa postavila ťažkej chorobe

ŽILINA – Keď osud Ľube Škvarnovej nadelil detskú mozgovú obrnu so spastickou kvadruparézou, jej život sa navždy zmenil. Napriek tomu, že od detstva bola odkázaná na pomoc osobných asistentov a pohybovala sa s barlami a od 12 rokov na invalidnom vozíku, nevzdávala sa.

Zdraví ľudia si často vôbec neuvedomujú, aké ťažké je pre dieťa s ťažkou chorobou vidieť svojich rovesníkov behať a hrať sa, a pritom vedieť, že nemôže robiť to isté. Pre Ľubu bolo nesmierne náročné prijať a pochopiť túto skutočnosť. Bola tichá a utiahnutá, časom však prišla na to, že život má aj iné cesty.

Často sa pýtala, prečo práve ona musí čeliť takémuto osudu. Odpovede nikdy nenašla, ale pochopila, že jej zdravotné znevýhodnenie má svoj význam. Jej nohami sú kolesá, a keď si uvedomila, že chce žiť aktívne a plnohodnotne, zistila, že je možné zvládnuť všetko. „Hoci sa na to nedá úplne zvyknúť, dá sa s tým naučiť žiť,“ povedala.

Život s bocciou

Ľuba odmietala sedieť medzi štyrmi stenami len pre svoj hendikep. Stále sa posúvala ďalej a objavovala nové veci. Ako spoločenský človek by osamelosť doma nezvládla a začala sa venovať paralympijskému športu boccia.

V roku 2007 spolu s ďalšími nadšencami v Žiline založila klub Farfalletta. Hoci nemohli nájsť vhodné bezbariérové priestory na tréning, napokon získali útočisko v novopostavenej telocvični základnej školy v Turí, kde mohli trénovať raz do mesiaca.

V roku 2019 ju nominovali na reprezentáciu Slovenska, no pandémia jej plány prerušila. Prvá zahraničná reprezentácia prišla až v roku 2021 v španielskej Seville. Pre Ľubu to bola nová skúsenosť, plná malých stresov a veľkých výziev.

Odvtedy sa zúčastnila na viacerých medzinárodných súťažiach a postupne si na to zvykla. V roku 2024 získala 3. priečku v Záhrebe na World Boccia Challenger, čo je jedno z jej najlepších umiestnení.

Ľuba však nepoľavuje. „Stále je priestor na zlepšenie a dôležité je byť v dobrej fyzickej a duševnej kondícii. Súťaže si vyžadujú prípravu zo všetkých strán, no najdôležitejšie je mať okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať. Spolu si dávajú energiu a podporujú sa navzájom,“ vyjadrila sa.

Pomoc od štátu

Od štátu dostáva príspevok na osobnú asistenciu na 11 hodín denne. Bez nej by nemohla fungovať a žiť aktívny život, no pre naplnenie jej potrieb by chcela dostávať väčšiu podporu.

„Potrebovala by som zvýšiť osobnú asistenciu na minimálne 17 hodín na deň. Na Slovensku nikoho nezaujíma život hendikepovaného človeka, nerieši ich potreby a to, že aj my ľudia na vozíku máme právo žiť plnohodnotný život, tak isto ako aj ostatní ľudia,“ vyjadrila sa Ľuba.

Upozornila aj na známy problém ľudí s hendikepom, a to bezbariérovosť. „Od štátu by sme potrebovali zlepšiť bezbariérovosť a cestovanie po Slovensku. Musím až 24 hodín pred cestovaním oznámiť na železnici, že potrebujem bezbariérový vozeň, čo nie je nikdy záruka, že príde, alebo bude fungovať plošina,“ ozrejmila.

„Skúste si niekedy vyskúšať aspoň na jeden deň sadnúť si na vozík a prejsť sa ulicami mesta, sadnúť si do reštaurácie a ísť na toaletu. Zistíte, že to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj len obyčajný 5 cm schodík, je pre vozičkára veľkou bariérou,“ uzavrela Ľuba.