Kardinál Duka: Z Halíka hovorí neznalosť histórie aj našich vzájomných vzťahov

Na začiatku bola Európska únia kresťanským projektom. Dnes prináša snahy zaviesť takzvané právo na potrat, zelené ideologické nariadenia, presadzuje neriadenú migráciu či tlačí na zmeny v kultúrno-etických otázkach. Aký je váš pohľad na súčasnú situáciu v Európe?

Európska únia a vôbec celý náš kontinent sa dostal do veľmi komplikovanej situácie. Európa do istej miery dala podobu kresťanstvu a katolíckej cirkvi, no platí to aj naopak. Žijeme v paradoxe, hovoríme, že sme západná kultúra, západná civilizácia. No Pán Ježiš sa narodil na východe, v Ázii.

Hinduizmus ani Budhizmus nie je alternatívou. Rovnako tak ani nenáboženské smery. Európa sa stala malým kontinentom s malým počtom obyvateľov a kontinentom, ktorý stráca svoju identitu. Kto podľa mňa najviac oslabil pozíciu Európy je pani Angela Merkelová.

Narážate na rok 2015 a jej migračnú politiku?

Áno, ale nie len na migračnú krízu. Už v rokoch 1996 až 1997 sa konalo zhromaždenie prezidentov akadémie vied nášho regiónu pre otázku demografie, kde bolo povedané, že sa táto situácia bude riešiť migráciou. Na ďalšom stretnutí, taktiež dávno pred migračnou krízou, kde sa zišli politici, ktorí stáli pri páde komunizmu a na ktorom som sa zúčastnil aj ja sám, za bývalú NDR vtedy vystúpila asistentka pani Merkelovej, ktorá prezentovala jej program.

Zosnulý páter Anton Otte, ktorý skutočne niečo znamenal pre zmierenie Čechov a Nemcov, vtedy na margo jej prejavu povedal, že to, čo tam počul, bola pre neho najväčšia urážka. A to bolo dávno pred migračnou krízou. Jej výraz „zvládneme to“ sa ukázal ako falošný, lebo sa to vôbec nezvládlo.

Ja patrím k tým, ktorí aj v českom priestore nástojil na tom, že migrácia je možná jedine regulovaná, kontrolovaná a hlavne, že treba niečo ako Marshallov plán pre Afriku, aby sa tam vytvorili podmienky pre lepší život. Na tom pôvodne trval aj pápež František, no neskôr to z jeho agendy vypadlo. Mal som stretnutia s veľvyslancami afrických krajín, ktorí sa mi sťažovali, že im kradneme inteligenciu.

To bol rok 2015, dnes je však rok 2024, ako vnímate odpoveď Európy na vojnu na Ukrajine?

Tu budem parafrázovať slová bývalého českého prezidenta Miloša Zemana, ktorý na to povedal: „On sa zbláznil, všetko stratil a nič nezískal.“ Z hľadiska medzinárodného práva je jasné, kto je agresor a kto je napadnutý. Niektorí obviňujú Ukrajinu za kroky ako menšinový zákon a podobne, aj to musíme pripustiť. Ale nemôžeme týmto spôsobom ospravedlňovať agresiu.

To, čo je skutočne veľmi zložité, sú ešte hriechy Trianonu, Versailles, Jalty a Postupimu, ktoré sú takmer neriešiteľné. Vojna, ktorá je na Ukrajine, nesmierne oslabila pozíciu Moskvy. Návšteva čínskeho prezidenta v Moskve, ak to preženiem, bola pokorením Moskvy. Uvedomme si, aká je situácia na Sibíri, že Rusko nevládne nad svojimi nerastnými surovinami a je tam závislé od Číny.

Čína vyrástla na skutočne globálneho konkurenta, čo je taktiež porážkou Spojených štátov. Ale USA idú v istom zmysle od jednej porážky k druhej. Dôvodom je, že táto veľmoc, ktorá dvakrát zasiahla do našich veľkých vojen, ktoré spôsobili oslabenie Európy, sa sama borí s vnútorným ideovým rozkladom.

Dominik Duka. Foto: BHD/Kristína Kružicová

Niektorí experti hovoria, že Rusko jedná v pude sebazáchovy veľmoci. Zdôrazňujú, že Rusko sa cítilo nerešpektované, keďže dlhodobo dávalo signály, že Ukrajina nemôže vstúpiť do NATO, no dial sa opak, čo viedlo ku konfliktu. Čo vravíte na takúto interpretáciu?

Ukrajina nemôže byť spokojná s vplyvom Ruska. Uvedomme si dvojitý hladomor, to, že Ukrajina je slovami Timothyho Snydera krvavé územie, tu sa rodil pojem samostatnej Ukrajiny. Samozrejme, je to mladý štátny útvar. Po páde komunizmu bola na tom Ukrajina omnoho horšie ako my, čo sa ukázalo na problémoch s korupciou a na ďalších javoch.

Uvedomme si však, že Ukrajina počas druhej svetovej vojny stratila všetky svoje elity. Terén je tam navyše veľmi komplikovaný, v niečom by sa to dalo pripodobniť situácii na Blízkom východe. Myslím si, že Rusi to chceli 24. februára 2022 rýchlo vyriešiť obsadením letiska a hlavného mesta a nepočítali s tak veľkou vojnou. Obe strany zatiaľ neprepadli vojnovej hystérii a šialenstvu, no situácia sa stále viac zauzľuje.

Základný problém tu bolo Budapeštianske memorandum, kde sa Moskva a Washington dohodli, že atómové zbrane bude vlastniť len Moskva, a nie dediči postsovietskych republík, Washington s tým súhlasil. Ukrajine ako ústupok zostal Krym [v zmysle rešpektovania hraníc Ukrajiny z roku 1991, pozn. red.].

Druhý faktor boli oblasti Luhansk a Doneck, čo sú bývalé kozácke oblasti, ktoré mali vlastne, ak nepočítame Hitlera a Sovietov, vždy svoju autonómiu, ktorú rešpektovala ako Rzeczpospolita Polska, tak aj ruskí cári. Samozrejme, tu je otázka, ako vytvoriť kozácku samosprávu, keď Donbas je ako Ostrava v Česku, kde sú všetky národnosti Československa. Keby sa vážne jednalo, tak by to bola otázka Krymu, ktorý je pre Rusko strategicky dôležitý. Mapu však nerobia vojaci, ale politici. A politika je umenie možného a otázka kompromisu. A tu sa skutočne desím toho, že Ukrajina dopadne rovnako, ako dopadlo Poľsko.  

Vráťme sa ešte k otázke Európy. Myslíte si, že tu zohrá nejakú významnejšiu úlohu stredná Európa?

Domnievam sa, že stredná Európa na to ašpiruje. Keď vidíme súčasnú ekonomickú a vojenskú situáciu, zdá sa, že hlavnú úlohu tu bude hrať Poľsko. Otázka je, nakoľko tamojšia vláda zvládne túto situáciu. Pri Donaldovi Tuskovi túto istotu nemám.

No myslím si, že Európska únia bola v kríze, už keď sme do nej vstúpili. Vždy sa vravelo, že základom mieru je uhlie a oceľ. Toto bola len časť pôvodnej myšlienky. Bez podania ruky Charlesa De Gaulla a Konrada Adenauera by žiadna Európska únia dnes nebola. V tomto geste vidím omnoho viac. Nie je náhoda, že EÚ budovali katolíci, pretože katolicizmus nemôže prepadnúť nacionalistickým extrémom. Vždy musíme pamätať na apoštola Pavla, ktorý hovoril, že už nie je ani Žid, ani Grék a tiež na evanjeliové „Choďte do celého sveta“.

Nádej vidíte v strednej Európe, najmä v Poľsku. Ale aj v Poľsku upadá kresťanstvo a tradičné hodnoty. Navyše, na Západe sa na nás aj na Poľsko vždy pozerajú cez prsty. Prím v EÚ hrajú stále Francúzsko a Nemecko.

To, o čom hovoríte, je skutočne problém. Tento problém tu aj po tom, čo padol Berlínsky múr, pretrváva na duchovnej aj cirkevnej rovine. Naša chyba je, že sme presvedčení, že musíme rezignovať na naše dedičstvo a stať sa, ľudovo povedané, papagájmi. A to aj na pôde cirkvi. Preto sme niektoré ich štruktúry, ktoré sa už dostávali do krízy, preniesli, a to nie len politicky, ale aj v cirkvi. To bolo varovanie kardinála Meisnera, ktorý nás vyzýval: nekopírujte to! Ukázal nám generálny vikariát a povedal: „Toto je byrokracia, a nie evanjelizácia.“ Tomuto sme sa vzoprieť úplne nedokázali a musím priznať, že sčasti v tom hrali úlohu aj peniaze. Výsledkom sú súčasné krízy.

Nenapodobňuje v niečom cirkev to, čo spravila Merkelová v roku 2015? Chceme sa otvoriť sekularizmu, no zároveň nás to zabíja, lebo aj to málo, čo ostalo z našej identity, sa stráca?

Myslím, že my sme to ešte nestratili, ale globálne je to pravda. Trochu je to dané aj nepochopením novej evanjelizácie.

O nej mimochodom posledné roky už nehovoríme.

Áno, to máte pravdu. Bol to dar pápeža Pavla VI., ktorý rozpoznal nebezpečenstvo nacizmu a komunizmu, ale vo vzťahu k ľavici už bol zmierlivejší. Ale taký bol celkový vývoj po druhej svetovej vojne. To, čo hovoríte, sa stalo. My sme chceli rozšíriť cirkev nie intenzívne, ale extenzívne. No na takom poli sa nič neurodí. Je to ako Chruščovove celiny. To sme čiastočne urobili.

Na druhej strane, po páde komunizmu, keď som bol na prvých synodách, tam sme už trošku cítili, že na Západe sa všetko nepodarilo a biskupi z východu tam priniesli čerstvý vzduch. Tam sa prvýkrát objavilo slovo preevanjelizácia, čo znamená, že môžeme použiť fundamenty, ktoré sú v našej kultúre, v našich krajinách k tomu, aby sme otvorili cestu ľudí k evanjeliu. Snaha evanjelizovať však nemá znamenať vyhýbať sa teologickým a morálnym problémom, to nie je správna cesta.

Potom tu bolo úskalie ekumény. My sme totiž začali do istej miery presadzovať jednotu na úkor pravdy. No takáto jednota sa zrúti. A to tak v politike, ako aj v kultúre, muselo to poškodiť aj cirkev. Vieme, že sa oslabila viera v eucharistiu, v určité morálne hodnoty a teraz sa to ešte prehlbuje. Vidíme, že cirkvi z veľkej časti prijímajú ideológiu LGBT. Potom tu máme takzvaný Green deal, ktorý nie je nič iné ako pokračovanie v marxistickom a hegeliánskom poňatí ekonomiky, ktoré zničilo tak prírodu, ako aj nás samých. To sú veci, na ktoré treba upozorniť. Ale aj cirkev ako taká sa zrodila v takýchto kritických momentoch. Musíme mať pevnejšiu vieru a potom nestratíme nádej.

Dominik Duka. Foto: BHD/Kristína Kružicová

Na Slovensku máme zvláštny fenomén, že pred voľbami a po voľbách majú liberálne médiá chuť bičovať slovenských katolíkov, na čo im vždy rád poslúži Tomáš Halík. Ako vnímate tento fenomén používania českej cirkvi na bičovanie slovenských katolíkov?

Je to nedostatok znalosti histórie aj našich vzájomných vzťahov. Nech mi to Tomáš Halík odpustí, ale on vyrástol v prostredí obdivu k prvej republike. Ja som presvedčený, že vytvorenie spoločného štátu bolo jediné riešenie a som vďačný Masarykovi aj Benešovi. No Masaryk bol čechoslovakista, ktorý hovoril dialektom, ktorý bol veľmi podobný moravským Slovákom, čo spôsobilo, že pre neho to bolo jedno. Doma hovoril po nemecky, keďže jeho matka bola Nemka, ale keď prišiel k piaristom, zistil, že nevie po nemecky. Keď prišiel do Prahy, zistil, že nevie po česky.

Minule som zmieňoval Muchovu epopej. Pri nej som si uvedomil, že Praha 19. storočia, to je podľahnutie idey Palackého, najväčšie husitské obdobie našich dejín. Ak to prijmem, tak som buď neznalec, alebo sa pohybujem v utopických víziách. Vtedy chcela Praha prevziať prápor panslavizmu, ale bez Moskvy, lebo Havlíček Borovský išiel do Ruska ako panslavista a keď sa vrátil, tak povedal, že nie, lebo Ruský medveď nás rozdrví a na Poľsko sa tiež nedá spoliehať. Vtedy sa vytvoril český nacionalizmus a česká sebastrednosť.

Bolo to dané taktiež priemyselným vývojom, ktorý bol považovaný za niečo viac ako poľnohospodárstvo. Tento veľký rozvoj priemyslu v Čechách spôsobil, že ľudia si uvedomili, že podrobiť sa nemôžu ani šľachte, ani cirkvi, ale priemyslovej oligarchii, a preto tá silná pozícia sociálnej demokracie a komunistickej strany. Toto Praha úplne nevidí. A v tom je problém hovoriť o zostalom Slovensku a ľudovej cirkvi. To je prostredie, z ktorého hovorí profesor Halík. Nie je to dostatočná perspektíva.

V cirkvi nastala zvláštna situácia. Tí, ktorí sa hlásia k učeniu cirkvi a k posledným pápežom Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI., sú vo verejnom priestore považovaní priam za fašistov a v cirkvi sa na nich taktiež pozerá cez prsty. Popri tom zaznieva, že predstavitelia cirkvi chcú viesť dialóg so všetkými vrátane zástupcov nových gendrových ideológií.  

V súčasnosti sa z demokracie stala mantra. Demokracia je otázka vlády a účasti na vláde. Nikto nedal väčší vklad do rozvoja demokracie ako stredovek a stredoveké rehoľné spoločenstvá. Ale ja predsa nemôžem systém vládnutia vztiahnuť do úplne iných inštitúcií.

To sú potom tie nezmysly, že v Česku môžete zvoliť vrátničku za rektora univerzity. Ak by sme to aplikovali do nemocnice, tak by sme mohli šoféra sanitky zvoliť za primára. To si asi pletieme základné pojmy. A to sa týka aj cirkvi.

Tá je demokratická v riadení, veď predsa pápeža volíme, volíme provinciálov a tak ďalej. Ale voľba biskupov by bola veľmi riskantná. V Olomouci v minulosti otrávili troch biskupov po sebe, až kým sa travič neodhalil. Preto sa musel dekan kapituly pri pontifikálnej bohoslužbe napiť z konvičky s vínom. Tým chcem ukázať, že demokracia má svoje limity.

Keby ste mali ísť do konkláve, podľa čoho by ste vyberali nového pápeža?

To je veľmi zložitá otázka, pretože za pápeža Františka prakticky nebolo žiadne konzistórium. Ja som starý dedo a absolútnu väčšinu kardinálov vôbec nepoznám, lebo sa nemám šancu zoznámiť sa s nimi. Ak prídem na predávanie biretov, tak si len podáme ruky, potom je obed, kde chodia gratulanti, čo sú väčšinou ich priatelia. Na druhý deň je bohoslužba, po ktorej ideme všetci domov. Kardinálsky zbor sa nepozná. Poznáte sa vtedy, keď prebiehajú zasadania, na ktorých sa diskutuje. Vatikanisti majú pravdu v tom, že Svätý Otec má myslenie jezuitskej rehole.

Čo tým myslíte?

Mali sme diskutovať o dekréte o reforme kúrie, no keď sme sa zišli, dokument k tomu už bol publikovaný. Keď sme sa zišli v tom našom krúžku, kardinál Filoni hovorí: Ghirlanda, o čom budeme jednať, keď už to je. Odpoveď bola, že bude latinský text a výsledky tejto diskusie budú v poznámkach. Na druhý deň sme však dostali správu zo sekretariátu, že žiaden latinský text nebude. Takže sme tam boli úplne zbytočne. Na to sa Ghirlanda ako pravý kanonista postavil a povedal: „Roma locuta causa finita.“ A staručký kardinál Kasper mu na to povedal: „Ghirlanda, kde je kolegialita? Kde je synodalita? Veď to je diktámen!“

Je to tak trošku. Ale na druhej strane sa ukazuje iný problém. Rímu sa zmocnila ľavica, ktorá dokáže niektoré veci vytrhať. Pápež František nemá dobrú flotilu, ktorá by mu povedala, že je unavený a nech to dá písomne. On rozpráva a potom vznikajú kontroverzné vyjadrenia. Lenže extrémna pravica začne okamžite bojovať s tým, čo hovorí ľavica, a vy nakoniec neviete, čo pápež vlastne povedal. Vezmite si teraz jeho označenie homosexuálov. Nedozviete sa, čo vlastne povedal, pretože v slovníkoch niektoré výrazy nie sú.