Politik bez vlastností

Tragédia tohto europolitika, ktorý sa ponúkal slúžiť Európskej únii ako „mostár“, sa ukazuje v plnej nahote, ak si na chvíľu budeme klásť otázku: čo by bolo iné, keby Weber nebol? V čom by sa sú­čas­né dejiny Európy vyvíjali inak, keby sa dolnobavorský inžinier fy­zi­kálnej techniky nikdy nevychystal a nedostal do Bruselu, keby pokračoval v práci vo svojich firmičkách DG Beratung GmbH consultants a G+U GbR, kde vykonával poradenskú prácu v oblastiach manažment kvality, en­vi­ro­men­tálny manažment a bezpečnosť práce?

Odpoveď na to sa hľadá nesmierne ťažko.

Človek by mohol prísť s tézou, že bez európskeho spitzenkandidáta Webera by jeho CSU neodviedla v roku 2019 takú proeurópsku kampaň. Kresťanskí demokrati z Bavorska boli dlhodobo známi tým, že sa síce chovali vždy lojálne k politike európskej integrácie, len občas s miernym rypnutím si do Bruselu. Z ohľaduplnosti k Weberovi si to CSU v roku 2019 odpustila úplne. Ako by to vyzeralo bez neho? Nuž, v roku 2018 sa jeho nový stranícky šéf Markus Söder otočil o 180 stupňov, z pravicového a príležitostne euroskeptického populistu sa stal za noc zelený radikál. Takže nový Söder by ani bez bavorského spitzenkandidáta do Bruselu nerypkal.

Kľučová téma nastávajúcich rokov bude klimatická politika. V tej je Európska komisia už dlhšie tou inštitúciou, ktorá vyhlasuje najradikálnejšie ciele – obvykle radikálnejšie ako vlády členských štátov. V tomto kontexte vyzerá Weber striedmo. Daň na CO2 v svojej európskej kampani odmietol, vyššie ceny za šoférovanie a kúrenie by podľa neho zaplatili tí, „ktorí patria medzi slabších v spoločnosti“. Presadzuje namiesto toho technické riešenia. Povedal, že nechce regulovať, ako často niekto môže lietať, ale chce, aby Airbus zostrojil lietadlo, ktoré už neemituje CO2. S odkazmi tohto typu (lietadlo bez emisií) z debaty úspešne odstráni sám seba. Dosiahne najmä to, že ho nikto príčetný už neberie vážne.

Ako sa na európskeho mostára patrí, vyhýba sa konkrétnym ustanoveniam. Kým je jeho názor neznámy, nemôže žiadny boj prehrať. Len zriedkavo sa stane, že zaujme jasný postoj.

Urobil tak v prípade rusko-nemeckého plynovodu Nord Stream 2. Už v roku 2017 – aj vtedy fungoval ako predseda frakcie EPP v Európskom parlamente – žiadal verejne, že treba projekt zrušiť. V roku 2019 – vtedy chcel v svojej európskej kampani pôsobiť na poľských voličov – sľúbil v poľskom časopise Newsweek, že urobí „všetko“ pre to, aby Nord Stream 2 stopol. Píšeme rok 2021, plynovod je prakticky hotový a keď sa napätie medzi Ruskom a Západom zvýšilo, nechal sa bojovník Weber počuť, že Nord Stream 2 „by v prípade eskalácie už nebol udržateľný“. Nuž, to sa stáva, keď Manfred Weber robí „všetko“, čo je v jeho silách – výsledok je nula. Takmer celý politický establišment Nemecka je za dokončenie plynovodu, Weber nepresvedčil ani svojich vlastných straníkov doma. Ak sa vôbec o to pokúsil.

Kľučová Weberova výzva počas minulých rokov mala jedno konkrétne meno a priezvisko: Viktor Orbán. Kým sa väčšina západných členských strán EPP zliberalizovala, vydal sa Orbánov Fidesz na výrazne národno-konzervatívnu cestu. Počas utečeneckej krízy sa ocitli členské strany EPP z Nemecka a Maďarska na opačných stranách barikády. Weber bol v európskej rodine kresťanskodemokratických strán vnímaný ako ten, kto sa hodí na úlohu zmierovateľa. Katolícky otec klasickej rodiny mal totiž aspoň doma v Nemecku povesť „hodnotového konzervatívca“ (pojem „Wertkonservativer“ znie v nemčine rozhodne lepšie ako konzervatívec bez atribútov). Dokonca žiadal v roku 2009 pre kresťanskú demokraciu v Nemecku „kresťansko-konzervatívnu a liberálnu obnovu“.

Vzhľadom na to, že niektoré členské strany už dávno žiadali vyhodenie orbánovcov z EPP a že sa Orbán nie raz javil ako ťažký klient, vydržal Weber v tej ekvilibristike pomerne dlho. Až krátko pred „jeho“ voľbami v roku 2019 bolo členstvo Fideszu v EPP pozastavené, až nedávno skončili Maďari v EPP úplne. V tom „rodinnom“ konflikte, ktorý odhalil všetky trhliny v kresťanskodemokratickom tábore, sa Weber správal čoraz menej neutrálne. Orbánovi raz cez médiá dokonca vyčítal, že „chce Európu zničiť“.

Odkedy skončil konflikt rozvodom, hlasuje frakcia EPP jedna radosť za progresívne rezolúcie. Keď sa v Maďarsku prijala novela ústavy, v ktorej sa stanovuje, že matka je žena a otec je muž, reagoval europarlament rezolúciou, podľa ktorej sa v Maďarsku „ďalej obmedzujú práva LGBTIQ osôb, opomína existencia transrodových a nebinárnych osôb a obmedzuje ich právo na rodinný život“. Za rezolúciu hlasovalo 134 zo 168 prítomných poslancov frakcie EPP, proti hlasovalo iba 11. Podobne sa zachovala kresťanskodemokratická frakcia, keď europarlament pre potreby karhania poľskej vlády vyhlásil Európu za „LGBTIQ Freedom Zone“. Aj s tým súhlasila drvivá väčšina poslancov EPP.

Nie je vidieť, že by Weber v opakovanom hlasovaní za progresívnu agendu hral nejakú rolu. Známe je len to, že sa v eticko-sociálnych otázkach počas celej svojej dráhy choval opatrne, snažil sa nenápadne plávať v strede. V roku 2006, ako predseda mládežníckeho zväzu CSU, naznačil väčšiu otvorenosť CSU pre ľudí žijúcich v homosexuálnych zväzkoch: „Zamerať sa treba na dieťa, nie na spôsob života.“ Dialo sa ale aj to, že sa Weber vyjadroval proti prestreleným iniciatívam LGBTIQA loby, v roku 2019 napríklad hlasoval v europarlamente proti zákazu konverznej terapie. Aj tu platí, že Európa by nebola iná, keby Weber nebol.

Keď sa ešte videl v úrade európskeho šéfkomisára, rečnil, že „držať Európu pohromade, to ma poháňa“ a že „nie sú dobrí a zlí Európania, sú len Európania“. Krátko na to sa už vyfarbil, keď žiadal, aby „európske strany, ktorých cieľom je zničenie Európskej únie, ako napríklad pravicoví radikáli Le Penovej alebo veľké časti AfD, by už v budúcnosti nemali dostávať peniaze z európskych hrncov“. Požiadavka to bola nehorázna, aj tieto strany majú mandát od voliča, a preto nárok na rovnaké financovanie. Weber tým demonštroval, že mu chýba elementárna demokratická cnosť. Aj s tým postojom však pláva v hlavnom bruselskom prúde.

Smutná bilancia, že politik kalibru Manfreda Webera nezanechal v histórii sveta, Európy a Bavorska žiadne zistiteľné stopy, má možno len jednu výnimku: tým, že EPP na svojom helsinskom kongrese zvolil za svojho spitzenkandidáta práve Webera, zabil princíp spitzenkandidátov možno navždy. Spitzenkandidáti boli zavedení prvýkrát pre európske voľby v roku 2014, proti odporu nemeckej kancelárky sa vtedajší spitzenkandidát EPP stal predsedom Európskej komisie – chytrý a skúsený eurohujer Jean-Claude Juncker. S brutálne podkvalifikovaným slabochom Weberom EPP už nepochodila.

To je všetko. Jediný možný zápis Webera do dejepisu spočíva v tom, že princíp spitzenkandidátov dostal ťažkú ranu. To, samozrejme, nebolo jeho zámerom, súhlasil len s kandidatúrou, na ktorú nemal žiadne predpoklady.

Weber o sebe hovorí: „Bavorsko je môj domov, Nemecko moja vlasť, Európa moja budúcnosť.“ Tá budúcnosť môže byť ešte veľmi dlhá, aktuálne trvá už 17 rokov, už v roku 2004 bol prvýkrát zvolený do Európskeho parlamentu. Je v najlepšom veku, môže v Bruseli zastávať ešte veľký počet priemerne dôležitých funkcií. Veď (okrem voličov) nikomu nevadí.

Napísať profil Manfreda Webera je naozaj nevďačnou úlohou, politika s menším výtlakom nájdeme ťažko, vlastne nie je dôvod o ňom ani písať, je bezvýznamný. Ešte sme zabudli spomenúť, že najnovšie nosí bradu. Pristane mu.