Potom som však navštívil výstavu DVOJKRÍŽ na Bratislavskom hrade. No a navštívil som ju dva razy. Po prvý raz zo zvedavosti už v januári, keď sa výstava začala. Teraz po druhý raz, aby som si overil, či ma oči neklamali. Lebo to je bazár. Bazár ako sa patrí. Už samotný začiatok výstavy bol bizarný. Bola venovaná 30. výročiu existencie Slovenskej republiky a začala „už“ 16. decembra 2023 (!). Teda dva týždne pred oslavami 31. narodenín SR. Stavím sa, že v takom Maďarsku, by podobne zameranú výstavu otvorili nielen na minútu presne, ale že by ju pripravovali 5 rokov dopredu. A navštívil by ju každý Maďar. Kto zo Slovákov však výstavu na hrade ešte nevidel, nemusí sa ani unúvať. Nech si radšej ide pozrieť výstavu o Pribinovcoch v Panónii v Magyar Nemzeti Múzeum.
Prvý dojem
Čítam:
„Výstava Dvojkríž približuje návštevníkovi príbeh našej štátnej symboliky od obdobia stredoveku až do dnešných dní. Štátnej symbolike sa tradične venuje zvýšená pozornosť počas významných štátnych výročí. Ide zároveň o tradičnú a emotívnu tému, všeobecne známu a podrobne vedecky spracovanú. Zároveň takto veľkoryso koncipovaná výstava na túto tému na Slovensku ešte zrealizovaná nebola.“
Autori to deklarovali jasne. Dve veci – príbeh, dojmy a k tomu niečo, čo tu ešte nebolo... Najprv k príbehu. Vlastne nie je to ani príbeh, iba „krátke spojenie“.
Úplne na začiatku je neónový oranžový názov výstavy DVOJKRÍŽ s pútačom výstavy – zväčšeninou kópie zlatého solidu cisára Konštantína VII. († 959), na ktorej so svojím synom Romanom drží v rukách atribút svojej moci, apoštolský dvojkríž. Tento obraz opticky v pozadí kontrastuje s kópiou súčasného štátneho znaku Slovenskej republiky, ktorý je dobre známy z rokovacej sály Slovenskej národnej rady. Ten je umiestnený v poslednej, teda tretej miestnosti výstavy. Asociatívne spojenie, teda onen pomyselný príbeh, ktorý táto obrazová kontextualizácia sugeruje, je nepresný a aj absurdný zároveň. Absurdná je už len predstava, že súčasná Slovenská republika svojou heraldikou nadväzuje na imperátorskú symboliku Východorímskej ríše. No a nepresné je začínať mincou cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta. Ten totiž vládol v čase, keď Veľká Morava, na ktorú odkazujeme v Ústave Slovenskej republiky, už neexistovala. Keď už teda nejaká byzantská minca, tak potom solidus cisára Bazila I. († 886), ktorý panoval v časoch, keď Kráľovstvu Slovenov vládol Svätopluk I. Veľký.
Vhodná by bola aj niektorá zlatá minca cisára Michala III. († 867) s krížom patriarchov, keďže to bol práve tento cisár, ktorý k nám vyslal svätých vierozvestov Konštantína Filozofa a jeho brata, svätého Metoda. Ako vhodnejšiu realizáciu motívu vstupného dvojkríža preto pokladám tú z mince cisára Teofila († 842), otca cisára Michala III.
Druhý dojem
Prvý dojem však vzápätí vystrieda druhý. Výstava vlastne ani nie je výstava. Je to skôr skladisko artefaktov, ktoré kurátori pod stresom vyhrabali kade-tade po depozitároch a divákom to predávajú ako exkluzívne a neopozerané veci. Vysvetľujú to takto: „Spracovanie projektu prekvapí široko koncipovanou témou symboliky dvojkríža a najmä množstvom jeho podôb a historických súvislostí v našich dejinách.“ Niekomu by sa to mohlo zdať moderné. Mne sa to však javilo ako snaha z núdze narýchlo vyrobiť cnosť.
Spoločné menovatele
Spoločným menovateľom vystavených exponátov má byť dvojkríž a k tomu chronologické hľadisko. S tou chronológiou však pomaly. Nie všade ju totiž kurátori výstavy dodržali. Ak by sa teda niekto už na začiatku v téme stratil, je tu ešte po pravej strane veľký biely banner. Cez tri miestnosti. Podľa všetkého by mal mať nejakú funkciu. Sú na ňom erby a symboly s krížom s dvoma ramenami vo veľkosti povedzme tak 20 cm. Teda zväčša s dvoma ramenami, aby som bol presný. Nie je síce napísané, ktorý dvojkríž komu patrí a ani odkiaľ vlastne je, ale veď aj načo? A vlastne prečo? Však zasvätení vieme, že Slovenská heraldická komisia už podobný plagát s dvojkrížmi v erboch slovenských miest aj vydala, ba aj Matica. Načo niekomu ešte vysvetľovať, že dvojkríž sa exkluzívne nachádza v erboch spojených s historickým územím „nasseg Slowenskeg zemi“, aby som použil krásny termín zo 16. storočia. Autori výstavy to dôležité nielenže nepovedia, ale ešte aj mystifikujú a hovoria o uhorských mestách a dvojkríži vo všeobecnosti. V popise Uhorské mestá a dvojkríž si možno prečítať. „Na konci 13. storočia vznikajú najstaršie mestské erby odvodené zo štátnej symboliky, poukazujúce na ich vlastníctvo kráľom.“ Dvojkríž však v znaku nemá žiadne zadunajské a ani sedmohradské kráľovské mesto. Kto chce, nech sa pozrie na erb Ostrihomu, Budína a Pešti, alebo Sibine (Sibiu) či Brašova... Má ho však Zvolen, Žilina, Levoča, Skalica...
Rébusy pre pokročilejších
Znakom dobrého bazáru býva, že pod hŕbou haraburdia (tu odznaky, plavky, uniformy bez čapíc, čapice bez uniforiem, pútače či plagáty) vždy skrýva aj nejaké tie skvosty. A nie inak je to aj na aktuálnej výstave na Bratislavskom hrade. Nie je ich veľa. Podrobnejšie sa budem venovať iba dvom z nich. Prvým je doteraz neznámy portrét záhrebského arcibiskupa, kardinála Juraja Haulika († 1869), uvedomelého Slováka a trnavského rodáka. Čo však má tento portrét spoločné s dvojkrížom? Na obraz som sa musel ponajprv pozorne zadívať, keďže v januári mu chýbal akýkoľvek popis, a keby som nevedel, že je to Haulik, nedozvedel by som sa to vôbec. Pokiaľ však išlo o dvojkríž, chvíľku mi nedochádzalo, prečo je tu tento obraz vlastne vystavený.
Dnes tento obraz popis má. Takže je jasné, že na portréte je naozaj náš záhrebský arcibiskup a kardinál. Za to treba autorom výstavy dodatočne poďakovať. Pozornému divákovi však autori nastolili dilemu. Prečo vlastne je tu tento portrét vystavený? Vysvetliť by to mal kontext. Dva iné obrazy po ľavej a pravej strane kardinála. A popis pod jedným z nich, ktorý signalizuje, že by tu mal byť niekde vystavený „prestížny Kráľovský rád svätého Štefana...“. Kardinál má na sebe skutočne všelijaké vyznamenania. O ktorý rád tu vlastne ide, divák napokon pochopí až po pozornom prezretí si všetkých troch obrazov. Odvážim sa však povedať, že podstatu veci stačilo osvetliť nasledujúcim obrázkom.
Možno by teda stačilo dať tam z Wikipédie toto vysvetlenie. Prípadne si pomôcť nejakou replikou, keď by aj chýbal originál, alebo umiestniť sem video a odkaz na tento rád s odkazom, ako to vyzerá v Schatzkammer vo Viedni. Potom by bolo všetkým jasné, ako umne a najmä krásne Mária Terézia a jej potomkovia do roku 1918 pacifikovali odbojné uhorské hlavy. No a pomohlo by to aj kvôli tomu, že niektorí „mudrci“ by si tento rád v našej postfaktuálnej dobe mohli pomýliť s inými, viac súčasnými insígniami rádu svätého Štefana Kráľa udeľovaného cisársko-kráľovskou výsosťou Oskarom I., panovníkom novodobej bizarnej mikro-monarchie Karnie-Ruthenie.
Insígnie rádu svätého Štefana Kráľa, ktorý udeľuje cisársko-kráľovská výsosť Karnie-Ruthenie od roku 2014. Zdroj
Dosť bolo žartov
Iným výstavným kusom, ktorý si zaiste zaslúži pozornosť diváka, je podľa popisu „Rektorské žezlo Slovenskej univerzity, 1939 – 1945“. V skutočnosti však o žiadne rektorské žezlo nejde. Vystavené je tu žezlo prof. Ing. Dr. Františka Valentína, prvého dekana Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity, ktorého autorom je Ladislav Majerský († 1965). Používané bolo od roku 1942. Takýto omyl nie je smiešny. A vôbec smiešna nie je ani otázka, ktorá mi vŕtala v hlave, keď som ho tu uvidel. Prečo je to žezlo vlastne tu a nie je tam, kde by malo byť. Totiž medzi ostatnými žezlami dekanov prvej univerzity na Slovensku. V nejakej vitríne na prvom poschodí historickej budovy UK, kde bolo donedávna.
V Bratislave lepšie ako vo Viedni, alebo nedáte si Double Cross?
Tak ako vo viedenskom Schatzkammer alebo v Nemzeti Múzeum v Budapešti, aj v Bratislave na hrade si môžete prečítať opisy vybraných exponátov po anglicky. Veď ako by to mohlo byť inak, keď vstupné je rovnaké, konkrétne 14 Eur. Vďaka anglickým prekladom môžete na výstavu DOUBLE CROSS pozvať aj svojich priateľov, ktorí nehovoria po slovensky. Ak však nebodaj videli rovnomenný film z roku 2020, mohli by sa cítiť trochu zmätene.
Prečo práve tento preklad? Vysvetlíte im to ľahko. Na Slovensku je to tak. A keby niekto, nejaký znalec, predsa len do vás vŕtal, že z odborného a terminologického hľadiska sú aj primeranejšie preklady slova dvojkríž do angličtiny, ako napríklad Patriarchal Cross alebo Two-barred Cross či Twin-Cross, možno použiť argument, proti ktorému sa nenamieta. Expremiérsku „hegerovku“:
V Bratislave lepšie ako v Budapešti alebo, alebo
Nielen vo Viedni, ale aj v Budapešti píšu vysvetlivky k exponátom po anglicky. Aby sa vaši priatelia na Slovensku nestratili, kurátori zariadili, že anglické preklady miestnych slovenských názvov (ako je napríklad Ivanka pri Nitre), sú uvedené aj po maďarsky. Veď predsa takzvaná Monomachova koruna sa našla už v roku 1860 a vtedy sme mali (pre niektorých) „Maďarsko“, ergo logicky sa našla v „Nyitraivanka“. To, že sa úradné názvy sídiel v Uhorsku pomaďarčili až zákonným článkom IV. z roku 1898, vášho hosťa nemusí zaujímať.
V Bratislave by sa mal cítiť ako v metropole a pomaďarčená verzia názvu Ivanky pri Nitre metropole pridá potrebný cveng. Asi tak, ako kedysi Františkovi Krištofovi Veselému jeho maďarská výslovnosť samohlásky „a“. Veď isto, dvojkríž na troch kopcoch nie je iba výsostný znak Cisdanubie, teda Preddunajska či „Horných čiastok kráľovstva“, ako sa v minulosti o Slovensku zvykli vyjadrovať vzdelanci, keď nechceli použiť jeho pravé meno. Hoci na výstave k 30. výročiu Slovenskej republiky by mal byť dôraz práve na dôslednej tematizácii prepojenia medzi „územnou a kultúrnou osobitosťou“ (termín Quida Matejka) nášho územia a naším štátnym znakom. Dvojkríž je jednoducho natoľko zviazaný s naším územím, že keď si ho za svoj symbol zvolili slovenskí hurbanovci v meruôsmych rokoch, Maďari nenamietali. Pravda, zelenú farbu z trojvŕšia zmenili na „slovanskú“ modrú. Ale ako hovorieval svojho času pri svojich pamätných prednáškach z heraldiky nedávno zosnulý prof. Jozef Novák, v revolučných časoch sú revolučné zmeny dovolené.
Na výstave všeličoho s témou dvojkríža nič z toho necítiť. Náhodný návštevník tu skôr získa dojem, že slovenský dvojkríž vlastne ani taký veľmi slovenský nie je, čo niektorí recenzenti výstavy už aj zdôraznili: „Mnohých možno prekvapí, že dvojkríž nie je len slovenská (a už vôbec nie naša pôvodná) štátna symbolika“ (pozri tu). Môj názor je, že s veľkou pravdepodobnosťou slovenský je. Celkom určite však je to pôvodný znak nitriansky. Je to však na dlhšie vysvetľovanie.
Ako je motivujúce to najlepšie zatajiť alebo podstatné opomenúť. Tri príklady
Keď som však už pri tej „korune“ z Ivanky pri Nitre. Aj tu kurátori výstavy uplatnili originálny princíp, ako zaujať svojho diváka. Tento vzácny šperk mu neukázali. Ani jeho repliku, ani video k nemu. Ani len obrázok. Veď kto chce, môže si ísť tú „korunu“ pozrieť do Budapešti. Ja som si ju tam veru aj pozrel.
Keď ju tam ale uvidí, môže sa zamyslieť nad tým, že to vlastne ani nemusela byť koruna. Ak totiž spojíme všetky zlaté plátky, dostaneme obvod 32 cm. Priemerný obvod ženskej hlavy je niečo okolo 54 cm a mužskej ešte väčší. Záver je prostý – alebo z „koruny“ niečo chýba, alebo tie plátky boli umiestnené na inej časti tela osoby, ktorá ju mohla nosiť.
Zaujímavejšie ako to, či to bola koruna alebo nie, je to isté, čo tu už chvíľku opakujem. Totiž to, že tento vzácny byzantský klenot nenašli v Zadunajsku, ale pri Nitre. Popri iných historických i archeologických prameňoch to znovu iba umocňuje význam tohto mesta v najstarších dejinách Uhorského kráľovstva. No a pokiaľ ide o tému dvojkríža, musím dodať to, čo v komentári k výstave úplne chýba. Slovenská veda si to všimla už dávno, a síce, že na thorakione, teda nie v „mandľovom štíte“ oboch ženských postáv je znázornený dvojkríž vo funkcii ornamentu.
Podobne dobre utajeným artefaktom, ktorý sa síce v popisoch výstavy explicitne spomína, ale neuvidíte ho, je Nitriansky kódex (evanjeliár) z 11. storočia, inak náš najstarší kódex vôbec. Je na ňom dvojkríž s relikviou Svätého Kríža.
Kurátori výstavy nás presviedčajú, že Sväté drevo Kríža, ktoré obsahuje tento náš najvzácnejší kódex vôbec, pochádza z Byzancie. Odkiaľ však vedia, že drevo Svätého Kríža k nám neprišlo tak, ako do iných kráľovstiev stredovekej Európy z Ríma? Povedzme práve tak, ako ku Alfrédovi Veľkému do Anglicka od pápeža Marina III. v roku 884.
S týmto však súvisí ešte jedna kľúčová otázka. Totiž do akej miery práve podoby schránok s relikviou Svätého Kríža (dvojkrížové staurotéky) ovplyvnili najstaršiu podobu nášho územného symbolu.
No a do tretice tretí exponát, ktorý by si zaslúžil na výstave aspoň takú zmienku ako Monomachova „koruna“ a Nitriansky kódex, a síce – takzvaný Závišov kríž, inak relikviárový kríž uhorských kráľov, podľa všetkého zhotovený v časoch uhorského kráľa Ondreja II. († 1235). Dôvodov nejak ho Slovákom odprezentovať je mnoho. Napríklad len ten, že ide o jeden z najvzácnejších šperkov stredovekej Európy. Má skoro 70 cm a je zdobený bohatými emailami, filigránom, perlami a diamantami. Podľa všetkého ako znak apoštolskej moci ho nosili pred uhorskými kráľmi, ako o tom píše Uhorsko-poľská kronika. Jeho kvalitná kópia, podobne ako kópia Monomachovej „koruny“, alebo, keď som už pritom, aj tej Svätoštefanskej koruny, by podľa môjho názoru na Bratislavskom hrade mala byť vystavovaná trvale. Niekedy však k tejto téme viac.
V čom všetkom ešte výstava zavádza
O dvojkríži v súvislosti s Uhorskom autori výstavy hovoria zásadne v súvislosti so vznikom „uhorskej štátnej symboliky“. Takéto formulácie však celkom zahmlievajú skutočnosť, že dvojkríž vyjadruje vzťah našich najstarších vládcov k Nitriansku. Tí mali k Nitriansku priamy vzťah, ako napríklad svätý Štefan Kráľ, ktorý svoju kariéru začal z Nitry, alebo priamo pochádzali z nitrianskej, to jest Vazulovej, teda nie panónskej línie Arpádovcov. Viditeľné to je už napríklad na strieborných denároch nitrianskeho kniežaťa a neskôr uhorského kráľa Bela I. († 1063).
Strieborný denár Bela I., vľavo ako nitrianskeho vojvodu a vpravo ako kráľa. Zdroj / Zdroj
Omnoho viac je to však zreteľné v Uhorskej obrázkovej kronike z druhej polovice 14. storočia.
Svätý Štefan Kráľ. Vľavo s nitrianskou štandardou a štítom a tunikou s takzvanými Arpádovskými pruhmi. Vpravo v tunike so znakom Nitrianska. Zdroj: Obrázková kronika (druhá polovica 14. storočia).
Neznámy autor v každej svojej iluminácii symbolmi oddelil vládcov so vzťahmi k Preddunajsku, teda Nitriansku, od vládcov s konexiami k Zadunajsku. Úplne jednoznačne to namaľoval pri pasáži, ktorá sa týka zápolenia pri Mogyoróde. Len pripomeniem všeobecne známy fakt. Pred bitkou si podľa tejto kroniky svätý Ladislav I. vymenil zástavy so svojím bratom Gejzom, nitrianskym kniežaťom. Aby nedošlo k omylu, „nitrianske šíky“, ktoré zástava symbolizovala, sa tu spomínajú pod svojím pravým menom a stáli v pamätnej bitke na ľavej strane zostavy protišalamúnovskej koalície. Následne v bitke, ktorá sa konala 14. marca 1074, pod nitrianskou vlajkou Ladislav slávne zvíťazil nad bratrancom Šalamúnom, ktorého vlajku symbolizujú v Obrázkovej kronike strieborno-červené pruhy.
Prenasledovanie uhorského kráľa Šalamúna, ktorý v rukách drží štít so znakom Zadunajska svätým kráľom Ladislavom I., ktorý má na štíte znak Nitrianska/Preddunajska. Na obrázku vpravo ten istý kráľ s nitrianskym znakom na tunike. Zdroj: Obrázková kronika (druhá polovica 14. storočia).
No a do tretice s tým istým strieborným dvojkrížom v červenom poli na zelenom trojvrší zobrazil ten istý anonymný autor aj kráľa Ondreja II. († 1235) ako vodcu V. krížovej výpravy. Prepojenia Ondreja II., najmä na začiatku jeho politickej kariéry so severným územím vtedajšieho Uhorského kráľovstva, sú historikom známe vtedy i dnes. Preto je zrozumiteľný aj protiklad so zobrazením jeho otca Bela III. († 1196), ktorý svoj nástup na uhorský trón začal z „dolných čiastok“ kráľovstva.
O inom rozpore, o ktorom výstava mlčí
Hoci v záplave jednotlivostí tieto fundamentálne informácie na výstave nenájdete, stojí za to sa nad nimi zamyslieť. Rovnako ako nad tým, že kurátori obišli aj ďalší problém, ktorý súvisí s genézou nášho súčasného štátneho znaku. A síce nad tým, že „až“ na minci Bela III. sa po prvý raz oficiálne a v čistej forme v uhorskej heraldike objavil dvojkríž. Rozpor medzi neskorým heraldickým stvárnením dvojkríža a jeho staršou predheraldickou formou najlepšie popisuje najväčší znalec dejín slovenského štátneho znaku Ladislav Vrtel vo svojej knihe Slovenský znak, jeho pôvod a vývoj do roku 1918, ktorá vyšla v roku 2021.
Ani autor súčasného slovenského štátneho znaku však nevyriešil rozpor medzi staršou tradíciou dvojkríža v súvislosti s tradíciou mesta Nitra a Nitrianskom na jednej strane a jeho relatívne neskorou heraldickou materializáciou na denári Bela III. z konca 12. storočia na strane druhej.
Pri jeho riešení by mohlo pomôcť typárium srbského vladára Strojmíra Vlastimiroviča († okolo polovice 9. storočie), otca srbského kniežaťa Mutimíra († 891), ktorý bol súčasníkom nášho Svätopluka I. († 894). Pečatidlo je síce známe len od roku 2006, keď ho na nemeckej burze kúpili pre Srbské národné múzeum za slabých 20 000 Eur.
Pečať kniežaťa Strojmíra Vlastimiroviča z druhej polovice 9. storočia. Zdroj
Od veľkých vecí naspäť k malým, alebo ešte k výstave
Keď už som sa rozpísal o tom, o čom všetkom výstava nehovorí, v čom sa jej kurátori mýlia, a čo tu chýba; tak pre úplnosť treba pripomenúť, že v januári na výstave jednoducho absentovala aj veľká časť popisov exponátov. Postupne ich doplnili. Kurátorom výstavy týmto vyjadrujem plné pochopenie. Viem si predstaviť, aké je ťažké urobiť popis k štátnemu znaku, ktorý je umiestnený na nejakom citlivom mieste, povedzme na prsiach ženských plaviek. Toto zvládli už v januári.
Zvládli to. Čítajte: „Vybojované víťazstvá sú prirodzeným zdrojom národnej hrdosti a vrcholní športovci ostro sledovanými celebritami. (...) V našom prostredí ide najmä o vrcholové podujatia vo futbale, hokeji a lyžovaní. Najznámejším prípadom jej (rozumej štátnej symboliky, pozn. autora) odmietania boli majstrovstvá sveta v hokeji v roku 1969 vo Švédsku, kde sa československému tímu pod vedením Jozefa Golonku podarilo dvakrát poraziť zbornú ZSSR, čo sa vnímalo ako symbolická odplata za okupáciu a doma vyvolalo búrlivé oslavy.“
Popísali tu toho veľa, asi všetko, čo im momentálne napadlo... Dobre to korešponduje s celkovým konceptom výstavy – skladiska. Lenže téma dvojkríža by si zaslúžila viac, než zapĺňať priestor nezmyselnými údajmi, ktoré navyše ani s témou výstavy nemajú veľa spoločného. Takýmto je napríklad aj hľadanie možných súvislostí s takzvaným Lotrinským dvojkrížom (pod ktorým napríklad bojovali slobodní Francúzi proti Hitlerovi).
Kurátorom sa však zdalo dôležitejšie odsúdiť športových fanúšikov extrémistov a iredentistov, ktorí „opakovane“, a podčiarkujem, že sa to týka aj slovenských iredentistov (sic!), vyslovene zneužívajú našu štátnu symboliku... Napísať to takto výstižne a veľavravne je jedna vec. Druhá bez pravopisných chýb a tretia, tá najťažšia, takýto veľavravný opis exponátov ešte aj správne prilepiť. To už je iný kumšt.
Bratu, dobre sme to vyviedli
Bratu, dobré je to, dobre sme to vyviedli... Tak, po staropánsky, popod bajúz sa usmievam, keď „spokojný“ po druhý raz opúšťam výstavu. Koľko to asi celé stálo? A aký príbeh to len píšeme s tým naším dvojkrížom práve dnes a teraz. Opúšťam hrad. Prechádzam okolo sochy Svätopluka. Hovorím si, dobre, že sme ju nezhodili a len zadebnili ten dvojkríž na jeho štíte. Veď čo, podobal sa na ten, aký na svojom ramene nosili členovia Hlinkovej gardy.
Pravda, mohli sme ho aj prerobiť tak, aby sa na ten kríž nepodobal. Ale to by bolo asi príliš komplikované. Podobne ako prilepiť písmeno L, ktoré už ani neviem kedy odpadlo zo slova FILIO v latinskej časti nápisu na podstavci sochy.
Pozerám na Dunaj. Myslím na bulharského vlastenca Sergeja Ladku, alias „dunajského lodivoda“, o ktorom tak vášnivo písal Jules Verne. Povzdychnem si. Ako dobre, že sa v Bratislave nezastavil. Toto mesto nepatrí ani na Balkán.