Kozmický vek 2.0 je tu

Ich palivom je metán, všadeprítomný a technicky bezproblémový plyn, ktorý sa dá prepravovať a skladovať pomocou bežných plynových zariadení. Aj takýto zdanlivo bezvýznamný detail jedného dňa zlacní prevádzku budúcej rakety Starship.

Plameň vznikajúci pri spaľovaní metánu pripomína farbou plameň bežného domáceho sporáka. Diváci z celého sveta, prilepení na živý videoprenos na webovej stránke spoločnosti SpaceX, sa o tom mohli presvedčiť vo štvrtok 6. júna. Bolo ešte hmlisté prímorské ráno na texaskej pobrežnej základni Starbase, keď štvrtá testovacia raketa spoločnosti Starship zapálila tridsaťtri motorov prvého stupňa a zamierila do vesmíru.

Keďže Muskovi ľudia majú zmysel pre PR, štartovaciu rampu obsadilo niekoľko kamier, pričom jedna kamera bola zvonka aj na samotnej rakete. Najbližší pozorovatelia naživo však boli vzdialení niekoľko kilometrov. Motory Raptor sú také výkonné, že nárazové vlny vznikajúce počas štartu nie je možné zažiť na vlastnej koži; mohlo by to byť aj naposledy. Dokonca aj na desať kilometrov vzdialenom letovisku San Padre, ktoré je vďačnou základňou pre fanúšikov rakiet počas štartov Starship, je vraj hukot štartujúceho stroja veľmi dobre počuť.

Spoločnosť SpaceX je známa svojím gavalierskym prístupom k prototypom – namiesto nekonečného prepočítavania všetkých parametrov nanečisto, uprednostňuje praktické experimenty, ktoré veľmi rýchlo odhalia prípadné problémy. Znie to ako plytvanie, ale pri správnej kombinácii materiálov a konštrukčného prístupu to môže byť lacnejší a možno aj rýchlejší prístup ako posadnutá opatrnosť, ktorá medzitým ovládla iné veľké vesmírne spoločnosti. Výsledky možno vidieť aj v prípade novej generácie nosných rakiet Starship a SuperHeavy.

Úplne prvý prototyp, vypustený v apríli 2023, roztrhal betónovú odpaľovaciu rampu na kusy v priebehu niekoľkých sekúnd (tridsaťtri raptorov má naozaj desivú silu!), a zatiaľ čo na neďalekom San Padre pršal betónový dážď, riadiace stredisko stratilo kontrolu nad letiacou raketou a muselo ju odpáliť pomocou pripravených výbušnín, aby náhodou nespadla do obývanej krajiny.

Spoločnosť SpaceX okamžite obnovila poškodenú rampu – jej nová konštrukcia už neobsahuje krehký betón a spolieha sa na intenzívne chladenú oceľovú dosku – a pustila sa do úpravy rakety na základe údajov z prvého letu.

Druhý prototyp už letel tam, kam mal, a problémy sa objavili až neskôr počas letu. Tretí prototyp, vylepšený na základe druhého, vzlietol z Texasu na jar tohto roku a dosiahol ďalší pokrok. Štvrtý mal pred sebou veľmi ambiciózny cieľ – demonštrovať, že oba stupne, ťažký nosič aj kozmická loď nad ním, sa môžu vrátiť na Zem a mäkko pristáť vo vymedzenej oblasti.

Práve úplná opätovná použiteľnosť má byť hlavným konštrukčným cieľom Starshipu. Vyrobiť raketu na jedno použitie nie je až taký veľký problém. Túto technológiu zvládlo niekoľko štátov, odkedy Nemci v 40. rokoch minulého storočia začali v Peenemünde v Pomoransku prvé pokusy s raketami A4 (neskôr známymi ako V2).

Ale zložiť akýkoľvek prvok celého stroja a potom ho znovu použiť je technický oriešok. Raketoplán, uvedený do prevádzky na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia, bol toho schopný len čiastočne, potrebné opravy orbitálnej lode medzi štartmi boli veľmi nákladné.

Až spoločnosť SpaceX dokázala so svojou predchádzajúcou sériou rakiet Falcon 9 vrátiť na Zem aspoň prvý stupeň a neskôr uviesť do prevádzky opakovane použiteľnú pilotovanú kozmickú loď Dragon (WEISS). Ostatné vesmírne agentúry, či už v Rusku, EÚ alebo Číne, zatiaľ nedokážu ani to.

Najväčší kozmický dopravca

Odhadzovanie rakiet po každom štarte sa, samozrejme, predraží, a je to jeden z dôvodov, prečo sa zatiaľ nenaplnili sny spisovateľov sci-fi o víkendoch vo vesmíre. Samotné raketové palivo nie je veľmi drahé a tvorí len niekoľko percent celkových nákladov na každý štart. Skutočným účtovným zabijakom je potreba odpisovať celý drahý stroj. Dokonca aj čiastočná opakovaná použiteľnosť, ktorú dosiahli rakety Falcon 9, dokázala toto prekliatie trochu zmierniť.

Jedným z dôsledkov zníženia nákladov na lety Falcon 9 je, že SpaceX si môže dovoliť vypúšťať stovky satelitov pre svoju rozvíjajúcu sa internetovú sieť Starlink, čo jej dáva veľkú výhodu oproti konkurencii. V roku 2024 bola SpaceX zďaleka najväčším vesmírnym dopravcom, čím predstihla dokonca štáty ako sú Rusko a Čína. Úctyhodný výkon pre spoločnosť, ktorej rozpočet je zlomkom rozpočtu štátnych vesmírnych agentúr.

Megaraketa Starship pri štvrtom teste nevybuchla, pristála v oceáne. Foto TASR/AP

Nový systém Starship, vyrobený z nehrdzavejúcej ocele, predstavuje ďalší veľký skok v technických možnostiach aj cene. Je navrhnutý tak, aby dokázal vyniesť na obežnú dráhu až 200 ton nákladu a krátko po pristátí bol pripravený na ďalší štart: napriek tomu má byť obstarávacia cena jednej rakety relatívne nízka, niekoľko stoviek miliónov dolárov, čo pri rozložení nákladov na stovky štartov bude neuveriteľne lacné.

Vo chvíli, keď bude Starship pripravená na ostré nasadenie, budú mať Spojené štáty vesmírnu kapacitu, ktorú nebude mať nikto iný na svete. Skôr či neskôr sa, samozrejme, objaví konkurencia, ale aj niekoľko rokov dominancie je v dnešnej geopolitickej situácii na nezaplatenie.

Na to však treba zvládnuť novú technológiu a štvrtý let Starshipu mal byť ďalším míľnikom. Obe zložky systému – prvý stupeň aj loď ako taká – boli pre istotu nasmerované do prázdnych častí oceánu, kde by havária nikoho neohrozila. Potom už len stačilo sledovať, ako sa im bude dariť.

Prvý stupeň, masívny kus dutej ocele s tridsiatimi troma motormi, pristál bezchybne. Dotkol sa hladiny mora presne tam, kde mal, rýchlosťou pomalého chodca, a nakoniec „uvaril“ vodu pod sebou posledným výbuchom plameňa z motorov. Jeho návrat bol taký dokonalý, že pre ďalší, piaty let sa predpokladá ešte ambicióznejší cieľ. V ňom sa má prvý stupeň vrátiť priamo na vesmírnu základňu a pristáť pri vysokej odpaľovacej veži, ktorá ho jemne „chytí“ do svojich mechanických rúk a umiestni späť na odpaľovaciu rampu. Tak by mala raketa Starship fungovať v bežnej prevádzke.

Druhá fáza – loď – však pripravila divákom oveľa napätejšie vzrušenie. Čakala ju oveľa náročnejšia skúška – brzdenie v atmosfére.

Pri plnej orbitálnej rýchlosti – približne 28 000 kilometrov za hodinu – sa loď ponorila späť do zemskej atmosféry, aby spomalila a potom manévrovala k plánovanému miestu pristátia.

Pri takejto rýchlosti už ani extrémne riedky vzduch vo výške 50 až 60 kilometrov nedokáže „ustúpiť z cesty“ a pred loďou vzniká rozpálená plazma, ktorá dosahuje teplotu viac ako 1 000 stupňov Celzia. Nikto vopred nevedel, ako sa v takejto situácii zachová tepelný štít lode. Jeho zlyhanie mohlo znamenať okamžitý koniec letu. Práve zlyhanie tepelného štítu v rovnakej situácii spôsobilo haváriu raketoplánu Columbia, ktorého posádka sa stala obeťou plameňov.

Kamera na zostupujúcej lodi Starship bola namierená priamo na jedno z oceľových kormidiel, ktoré sa pri zostupe veľmi rozžeravilo a začalo doslova odlietavať po kúskoch. Problematický bol najmä záves kormidla, vystavený najvyšším teplotám, a státisíce ľudí pred obrazovkami len čakali, kedy sa loď nevyhnutne zrúti. Voľba ocele ako materiálu sa však opäť osvedčila.

Zatiaľ čo akákoľvek hliníková zliatina by najneskôr po niekoľkých minútach vzdala boj, poškodené kormidlo (ktoré si okamžite vyslúžilo prezývku „Flap Norris“) zostalo na svojom mieste, a dokonca sa dokázalo pohnúť natoľko, že loď mäkko pristála. Starship síce skončila asi desať kilometrov od pôvodne plánovaného cieľa, ale celá. Keby išlo o núdzové pristátie v hustej premávke, životy na palube by boli zachránené.

Dobrá správa

Dobrou správou pre vesmírnych nadšencov je, že čoskoro môžeme očakávať ďalšie experimentálne lety. Základňa Starbase vyrába prototypy ako na bežiacom páse a počas tohto roka by mala zvládnuť ešte asi päť až sedem ďalších vzletov, čo zodpovedá frekvencii raz mesačne. Nápomocný je aj ústretový postoj amerického Federálneho úradu pre letectvo (FAA), ktorý vydáva potrebné licencie.

Súčasťou povinností FAA je aj preskúmať incidenty, ktoré sa vyskytnú počas letu, a toto preskúmanie môže niekedy trvať aj niekoľko mesiacov. Tesne pred štvrtým letom však FAA oznámil, že ak pokus neohrozí ľudí ani majetok, bude ho považovať za úspešný a nebude vyžadovať žiadne ďalšie preskúmanie. A spoločnosti SpaceX sa toto kritérium podarilo splniť.

Let s ľudskou posádkou je ešte ďaleko a nikto si netrúfa odhadnúť, kedy sa uskutoční po prvý raz. Spoločnosť SpaceX sa neoficiálne nechala počuť, že za minimálnu požiadavku považuje sto úspešných štartov a návratov lode Starship za sebou. Znie to ako vysoké číslo, ale staršia nosná raketa Falcon 9 už tento míľnik ďaleko prekročila. Pri úplnej opätovnej použiteľnosti stroja by to mohlo trvať len niekoľko rokov.

Vesmírny vek 2.0 je jednoducho tu. Medzinárodná konkurencia, najsilnejšia od 60. rokov minulého storočia, sa postará o to, aby sa len tak neskončil.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.