Ruský prezident Putin nedávno prezradil podrobnosti staršieho rozhovoru s americkým prezidentom Obamom. Západné médiá o tom už neinformovali, obsah napovie prečo. Píše Vladimír Palko.
Niekedy sa človek po rokoch dozvie významnú informáciu o nejakej udalosti. V piatok, v predvečer Mierového samitu o Ukrajine, priniesli agentúry správu o Putinovom návrhu, ako ukončiť vojnu na Ukrajine.
Všetci sa sústredili na aktuálnu časť a zanikla zaujímavá vec, aspoň ja ju za takú považujem, o ktorej agentúry, s výnimkou ruskej TASS, neinformovali.
Vladimir Putin o svojom návrhu na mier hovoril v rámci dlhšieho vystúpenia na stretnutí s ruskými diplomatmi. V tom vystúpení popisoval dlhý vývoj, ktorý doviedol svet do súčasnej nebezpečnej situácie a hovoril aj o dianí na kyjevskom Majdane v roku 2014.
Vladimir Putin večer 21. februára 2014, teda v predvečer prevratu v Kyjeve, ku ktorému došlo ďalší deň, telefonoval s americkým prezidentom Barackom Obamom. Rozhovor sa uskutočnil z iniciatívy Obamu.
Gúglil som, či v roku 2014 bola informácia o rozhovore zverejnená. Áno, bola zverejnená ešte v ten deň Bielym domom, aj so stručným obsahom rozhovoru.
O čom Putin s Obamom hovorili?
Najprv sa musíme pozrieť na stav vecí, aký na Ukrajine vládol večer 21. februára.
Demonštrácie na kyjevskom Majdane prebiehali už od konca roku 2013. V posledných dňoch sa zmenili na krvavú drámu, keď ostreľovači strieľali na policajtov i demonštrantov. Bola asi stovka mŕtvych.
Svitla však nádej. Do Kyjeva prišla sprostredkovateľská misia EÚ, v ktorej boli spoločne nemecký a poľský minister zahraničných vecí a francúzsky riaditeľ odboru.
Podarilo sa im vyrokovať dohodu medzi vládou ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča a predsedami troch opozičných strán, Jaceňukom, Kličkom a Ťahnybokom. Dohoda hovorila o návrate k prezidentsko-parlamentnému systému, o predčasných prezidentských voľbách do konca roka, o vytvorení vlády národnej dôvery, o stiahnutí štátnych bezpečnostných zložiek z centra mesta a o tom, že i opozícia sa vzdá násilia a uvoľní niektoré obsadené administratívne budovy.
Dňa 21. februára bola dohoda podpísaná prezidentom Janukovyčom, predsedami Jaceňukom, Kličkom a Ťahnybokom. Ako svedkovia ju podpísali vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Steinmeier, poľský minister Sikorski a riaditeľ Fournier. Prítomný bol osobitný vyslanec ruského prezidenta.
A večer potom volal Obama Putinovi.
Putin teraz po rokoch hovorí, že Obama vyjadril úplnú podporu implementácii dohody. Potvrdzuje to i vtedajšia tlač. Dohodli sa, že USA budú pracovať na tom, aby opozícia splnila svoje záväzky a Rusko bude dozerať na to, aby záväzky plnil Janukovyč.
Všetko vyzeralo dobre. Splnenie dohody si želali EÚ, USA, Rusko, Janukovyč i opozícia. A Obama bol dohodnutý s Putinom.
Lenže v čase, keď americký a ruský prezident telefonovali, ozbrojení radikáli na Majdane, ako Vladimir Parasiuk a Dmytro Jaroš už ohlasovali iný scenár. Ozbrojenci z Majdanu už v noci obsadili vládne budovy.
Pritom americký prezident garantoval niečo iné. Prezident Janukovyč svoj záväzok splnil. Štátna polícia nekonala.
A zvyšok je história, ktorú poznáme. Pod tlakom extrémistov ukrajinský parlament 22. februára odvolal prezidenta Janukovyča protiústavným spôsobom.
Putin to vo vystúpení pred diplomatmi komentoval takto: „A čo naši západní kolegovia? V noci na 22. februára a počas celého nasledujúceho dňa, napriek dohodám a zárukám zo Západu (ako som práve spomenul, Európy aj Spojených štátov), radikáli násilne ovládli budovu Rady, prezidentskú administratívu a zvrhli vládu (…). A žiadny z garantov týchto dohôd o politickom urovnaní – ani Spojené štáty, ani Európania – nesplnili svoje záväzky tým, že by vyzvali opozíciu, aby uvoľnila zabavené administratívne budovy a vzdala sa násilia. Je evidentné, že tento sled udalostí im nielen vyhovoval, ale tiež naznačuje, že mohli byť autormi vývoja udalostí v tomto duchu.“
Je zrejmé, že to bolo tak, ako povedal Putin. Možno nie celkom súhlasím s poslednou vetou.
Traja Európania podpísaní pod dohodou zrejme 22. februára neboli potešení, veď prežívali vlastné poníženie.
A čo si máme myslieť o Barackovi Obamovi? Veď deň predtým sa zasadzoval za implementáciu dohôd. A svoj záväzok nedokázal splniť. Oklamal Putina?
Nemyslím si, že Putina klamal. A myslím si, že po prevrate 22. februára mohol byť v rozpakoch. Ale novému vývoju sa rýchlo prispôsobil.
A podaktorí na americkej strane neboli v rozpakoch ani na chvíľu.
Z prevratu 22. marca určite nebol v rozpakoch vplyvný republikánsky senátor John McCain, ktorý už veľa týždňov pred prevratom rečnil na Majdane pred demonštrantmi, stretol sa s lídrami opozičných strán, vrátane extrémistu Ťahnyboka. McCain musel zvrhnutie Janukovyča považovať predovšetkým za politické oslabenie Ruska.
A najmä ani na chvíľu nebola v rozpakoch Victoria Nulandová, námestníčka ministra zahraničných vecí USA. Tá sa dávno predtým prechádzala po Majdane a demonštrujúcim rozdávala koláčiky.
Najmä však už dávno pripravovala novú ukrajinskú vládu. Jej rozhovor s americkým veľvyslancom v Kyjeve Pyattom (zrejme bol odpočutý a zverejnený Rusmi) to jasne ukazuje. Rozhovor sa uskutočnil koncom januára 2014 a už v prvom februárovom týždni sa ocitol na sociálnych sieťach.
Nulandová dáva pokyny veľvyslancovi a hovorí mu, kto má a kto nemá byť v novej ukrajinskej vláde. Že premiérom má byť Jaceňuk, Kličko má byť mimo vlády a Ťahnybok sa nemá príliš ukazovať.
Toto všetko sa odohráva v čase, keď nikto ani nechyruje, do akej tragickej situácie vývoj na Majdane vyústi.
A Nulandová sa mohla len tešiť z toho, že dohoda vyrokovaná predstaviteľmi EÚ padla. Veď o EÚ povedala v odpočutom telefonáte : „F.ck the EU.“
A mohla sa len tešiť z toho, že premiérom novej vlády po prevrate sa stal Arsenij Jaceňuk, ktorého na ten post chystala už pred mesiacom.
V prvých dňoch po prevrate 22. marca Baracka Obamu nebolo príliš počuť. Prevrat riadený extrémistami bol síce v rozpore s tým, čo Obama garantoval deň predtým v rozhovore s Putinom, ale americká administratíva pochopila, že nový stav vecí ešte zvýši americký vplyv na Ukrajine a rýchlo sa naň adaptovala.
Obamov viceprezident Joe Biden telefonoval 27. februára novému premiérovi Jaceňukovi a privítal vytvorenie novej vlády. Tým USA novú vládu uznali.
Samotný prevrat 22. februára bol mediálne rýchlo prekrytý ruskou anexiou Krymu. Barack Obama sa vyjadril k Ukrajine 28. februára a dôraz bol už kladený na novú situáciu po začiatku anexie Krymu. Jazyk Baracka Obamu bol mierny. Nehovoril o odsúdení, hovoril o znepokojení. Možno si uvedomoval, že prevratom z 22. februára bol i on kompromitovaný ako nespoľahlivý garant.
Ale prevrat a jeho dôsledky jeho vláda už nezvratne podporovala.
O pár dní americká vláda podporila neuveriteľne cynickú interpretáciu udalostí z 22. februára.
Keď Rusko stále vyzývalo na to, aby bola implementovaná dohoda z 21. februára, Obamova veľvyslankyňa v OSN Samantha Power povedala 3. marca 2014 v prejave na zasadnutí bezpečnostnej Rady OSN tieto slová: „Výzvy Ruska na vrátenie času späť na implementáciu dohody z 21. februára sú prázdne. Bol to Janukovyč, kto nedodržal podmienky tejto dohody, utiekol z Kyjeva a napokon z Ukrajiny.“
To je absurdné. Po podpísaní dohody 21. februára 2014 a po tom, čo zabezpečil splnenie svojej časti dohody o nezasahovaní štátnych bezpečnostných zložiek, prezident Viktor Janukovyč odcestoval do Charkova na stretnutie s politickými predstaviteľmi juhovýchodnej Ukrajiny.
To, keď sa 22. februára dozvedel o obsadení vládnych inštitúcií ozbrojencami z Majdanu, sa mal vrátiť do atmosféry násilia v Kyjeve? Veď by mu šlo o život. Veď tí ozbrojenci boli nebezpeční ľudia.
Prejav Samanthy Power bol ďalším aktom odobrenia prevratu zo strany americkej vlády.
Predstavme si, čo si tak o slovách Samanthy Power mohol myslieť Vladimir Putin.
Obama zavolal Putinovi, podporil podpísanie dohody, dohodli sa spolu na tom, že Obama bude umravňovať ukrajinskú opozíciu a Putin Janukovyča. Putin (a Janukovyč) svoje splnil, Obama (a ukrajinská opozícia) nie.
A o pár dní Obamova diplomatka hovorí Rusku, že na vine je Janukovyč a volanie Ruska po naplnení dohody je prázdne?
Putin pred týždňom v prejave k diplomatom uviedol, že ozbrojený prevrat roku 2014 ukrajinskí radikáli vykonali „s implicitným súhlasom a priamym krytím zo Západu“.
Dodal by som, že ten súhlas a krytie boli prinajmenšom dodatočné.
Rusko urobilo v otázke Ukrajiny veľa hrozných a odsúdeniahodných vecí, najmä hroznou bola invázia z roku 2022. O tom niet pochýb.
Preto tento článok neospravedlňuje Rusko. Má však slúžiť na premýšľanie o tom, že za posledné desaťročia sa udialo i veľa vecí, po ktorých Rusko pociťuje oprávnene veľkú nedôveru voči Západu.
Majme to na pamäti dnes, keď všade okolo nás už znejú bubny veľkej vojny.