Hluchonemá Katarína bojuje s náročným osudom. Pomocnú ruku jej podali dobrí ľudia

Naši bratia Česi zvyknú hovoriť, že „život není peříčko“, čo dokonale platí pre hluchonemú Katarínu Horváthovú (44) z Mužle v okrese Nové Zámky a jej syna Alexandra (13), ktorého vychováva sama.

Pred približne piatimi rokmi jej zomrel manžel, ktorý pracoval u cestárov. Alexander bol zručný a mal s ich domom pomerne veľké plány. O tie ho však pripravila zákerná rakovina, ktorá sa rozvinula z nádoru na ruke.

Rodina žila v skromnom príbytku, v ktorom nebola kúpeľňa ani toaleta, cez strechu im zatekalo. Napriek tomu, že sa Alexander chcel pustiť do jej opravy, choroba bola mocnejšia ako on. Po smrti manžela sa život Kataríne a jej synovi výrazne skomplikoval.

Od štátu totiž poberá len sirotský a vdovský príspevok. Jej príjem je 450 eur, pričom mesačné výdavky sú aj viac ako 250 eur. Na stravu, šatstvo či čokoľvek iné im neraz zostane iba 150 až 200 eur. „Nestačí nám to, no čo máme robiť? Nie raz nám u mäsiara dajú na dlh, ktorý ale vždy zaplatíme, keď dostaneme ďalšie peniaze,“ povzdychne si syn Alexander, ktorý však svojej mame robí v škole radosť.

Problémy s dorozumievaním

Kataríne záleží na tom, aby bol jej syn do školy vždy zodpovedne pripravený. Aktuálne končí šiesty ročník a učí sa celkom dobre. „Najviac ma baví telesná, ale inak sa učím na dvojky a trojky,“ prezradil nám chlapec, ktorý by sa chcel stať automechanikom.

Katarína nevie písať ani čítať. Vyštudovala iba prvý stupeň ZŠ a znakovú reč pre hluchonemých tiež neovláda. So synom sa dorozumievajú ich vlastnou posunkovou rečou, ktorá sa však vôbec nepodobá na tú skutočnú. V čase jej detstva boli totiž školy pre hluchonemé deti iba v Bratislave a v Kremnici.

„Boli to internátne školy na II. stupni základnej školy, na ktorú jej rodičia však zrejme nemali peniaze, takže sa tú správnu posunkovú reč nemala kde naučiť,“ vysvetlila nám zakladateľka a predsedníčka OZ Dobré srdiečka Ingrid Bánska.

Práve toto občianske združenie sa usiluje Kataríne čo najviac pomôcť. Vybavili jej tlmočníčku, ktorá ju pomaly učí posunkovú reč, aby sa vedela ľahšie dorozumieť na úradoch. Napriek svojmu hendikepu sa však táto osudom skúšaná žena stará o svojho syna najlepšie ako vie a v jej dome je naozaj čisto a voňavo.

Prioritou je oprava strechy

Katarína by si veľmi želala, aby so svojím synom žili lepšie. Kúria si len v malej piecke, na ktorej i varia, lebo plynový sporák sa im pokazil. O kúpeľni, rovnako ako o WC, obaja iba tajne snívajú.

„Sú veľmi skromní, ale zúfalo potrebujú pomoc,“ prízvukuje Ingrid Bánska, podľa ktorej od dobrých ľudí postupne dostávajú pomoc. Darovali im nový plynový sporák a robia im už aj kúpeľňu, no najviac potrebujú opraviť strechu, ktorá zateká. Odstrániť z nej musia azbestovú krytinu, ktorú nahradia škridlami. Tie už predtým pozháňal Katarínin nebohý manžel.

„Zohnali sme už aj nejaký materiál na kúpeľňu, v ktorej by mal byť i bojler na teplú vodu, ktorý doteraz nemali, vykopané sú tiež základy pre žumpu,“ prezrádza predsedníčka OZ Dobré srdiečka.

Vytúženého bicykla sa dočkal aj 13-ročný Alexander. „Obec Mužla spomínanej rodine pomáha nepretržite a keď je to potrebné, dávame im v rámci našich finančných možností a podľa uznesenia zastupiteľstva i nejakú finančnú injekciu,“ opísal starosta Iván Farkas, podľa ktorého Katarína so synom dostali po smrti manžela od obce špeciálnu dotáciu.

Ľudia sa neotočili chrbtom

„Okrem toho sa spolu s jej budúcim susedom, ktorý tam začal stavať dom a v tejto veci je dosť agilný, podieľame na organizácii rozličných donorov [nezištné poskytnutie peňazí alebo vecného daru, pozn. red.]. Ľudia by rodine radi darovali príspevok 50 či 100 eur, ale nevedia, kam tie peniaze poslať. Dokonca nám pre nich nejaký darca anonymne poslal peniaze v obálke,“ dodal starosta, podľa ktorého je i záležitosť okolo opravy strechy už údajne vyriešená.

Obec spolu s Kataríninym susedom plánujú založiť účet, na ktorý budú môcť dobrí ľudia posielať peniaze. „Budeme o tom informovať všetkých potenciálnych darcov a zverejníme číslo účtu na našej obecnej webovej stránke a Facebooku, aby sme takto podporili túto rodinu,“ zdôrazňuje Iván Farkas, ktorému osud Kataríny a jej 13-ročného syna Alexandra nie je ľahostajný.

Nájde sa práca v škole?

Zamestnať hluchonemú a negramotnú Katarínu samospráva však aktuálne nemôže. „Posledné 3-4 roky, teda od Covidu, sú na tom obce finančne veľmi zle. Za posledné dva roky sme z nášho obecného úradu prepustili z dôvodu nedostatku peňazí troch zamestnancov,“ vysvetlil Farkas.

Istá nádej pre Katarínu však predsa existuje. „S riaditeľom školy som už hovoril o tom, že by mohla robiť upratovačku na našej škole, tu nepotrebuje ani vzdelanie ani komunikáciu. Nevylučujem preto, že táto cesta bude od 1. septembra schodná,“ prezradil starosta.

Dostane konečne invalidný dôchodok?

Pomôcť v maximálnej miere sa Kataríne Horváthovej usiluje aj tlmočníčka na posunkovú reč Katalin Horváth. „Keďže pri posunkovej reči predvádza Katarína iba akúsi pantomímu a nevie ani po slovensky či maďarsky, je s ňou veľmi ťažké komunikovať,“ priznala tlmočníčka.

Zamestnať Katarínu ako upratovačku je však podľa nej jediná možnosť, ako jej pomôcť nejako si privyrobiť. „Upratovanie by určite zvládla, lebo aj doma má krásne čisto,“ konštatuje Katalin Horváth, ktorá plánuje hluchonemej žene vybaviť invalidný dôchodok. Napriek tomu, že Kataríne pred rokmi schválili 60 percentnú invaliditu, doteraz z neznámych dôvodov nedostala ani cent.

Prečo sa tak stalo však v Sociálnej poisťovni nevedeli vysvetliť. Dôvodov vraj môže byť mnoho. „Poradili nám, by sme opätovne požiadali o posudok, na základe ktorého jej potom môžu priznať výšku invalidného dôchodku,“ vysvetľuje Horváth, ktorej osud jej hluchonemej menovkyne nie je vôbec ľahostajný.

Dokonca sa chce pokúsiť naučiť ju podľa šlabikára aspoň trochu čítať. Podľa tlmočníčky Katarína síce prvé štyri roky základnej školy pre nepočujúcich v Bratislave absolvovala, no keďže ju tam deti údajne šikanovali, rodičia ju zobrali zo školy preč a inde ju už neprihlásili.

Katalin Horváth chce svojej takmer menovkyni pomôcť nielen s vybavením invalidného dôchodku. Od štátu sa chce pokúsiť získať aj ďalšie príspevky a v neposlednom rade ju chce naučiť komunikovať tak, aby sa jej v živote ľahšie orientovalo.

„Dbať chcem aj na to, aby si jej syn Alexander spravil nejakú strednú školu, lebo je naozaj šikovný. Chce ísť za automechanika, pretože ho to baví, a tak by som mu pri splnení tohto jeho sna chcela byť nápomocná,“ dodala na záver tlmočníčka.

Osud sa síce ku Kataríne obrátil chrbtom, dobrí ľudia však nie a usilujú sa jej, ale i jej synovi, pomôcť. Aj smutný príbeh teda môže mať napokon šťastný koniec.