Kubánska kríza 2. Svet sa posúva k jadrovej konfrontácii a my to ani neregistrujeme

Mier, mier, mier / ako hajzel papier – päťdesiat rokov staré dvojveršie Egona Bondyho možno vystihuje, prečo je dnes v našom priestore také ťažké hovoriť o riziku svetovej vojny medzi Západom a Ruskom. Ešte sa vyrovnávame s normalizáciou a dôležitejšie ako rok 2024 sú pre nás roky 1968 – 1989. Túžba po mieri je u nás doteraz zdiskreditovaná komunistickou propagandou.

A čo sa medzitým deje na Ukrajine? Pomyselný rusko-americký front týždeň čo týždeň prináša nejaký posun v tom, čo je možné: ostatnú nedeľu to bol ukrajinský útok americkou balistickou raketou ATACMS v Sevastopole, pri ktorom boli zabití štyria ľudia a zranených okolo 150 civilistov.

Sevastopol je prístav ruského vojenského námorníctva a tiež jeden zo symbolov Krymu, ktorý je pre Rusov symbolom letnej dovolenky a bezstarostnosti. Teraz môžeme uzatvárať stávky, ako ľahko sa cez to prenesú. V každom prípade, anektovali štyri oblasti východnej Ukrajine a časť z nich ešte ani nedobyli.

Keď sa pred trinástimi rokmi schyľovalo k invázii do saddámovského Iraku, západné metropoly boli plné demonštrantov. Tie bolo ľahké karikovať, časť z nich boli nereformovaní ľavičiari, ktorí v 70. a 80. rokoch sovietsku hrozbu bagatelizovali sloganom „Radšej červený ako mŕtvy“. No jednako mala táto opozícia na použitie zbraní sama osebe niečo do seba, našla si dokonca vplyvných reprezentantov v politike.

V Európe boli vtedy veľké krajiny, ktoré vojenskému dobrodružstvu prezidenta Georgea Busha ml. otvorene vzdorovali. Bohužiaľ, mali pravdu Chirac a Schröder, nie Bush a nie my, „nová Európa“. Kde sú štátnici, ktorí by Západ nútili viesť nepríjemnú diskusiu o rizikách a prínosoch eskalácie, teraz? Viktor Orbán je sprosté slovo, nikto už ani nevie, prečo presne.

Po viac ako dvoch rokoch vojny na Ukrajine je čoraz jasnejšie, že to je aj zástupná vojna medzi Ruskom a Západom, špeciálne Spojenými štátmi. Na rozdiel od obdobia pred dvadsiatimi rokmi však dnes tvoria opozíciu k vojenskému riešeniu iba jednotlivci mimo politiky. Americký profesor ekonómie Jeffrey Sachs [rozhovor Daniela Kaisera s ním vám prinesieme počas tohto víkendu, pozn. red.] je z nich globálne najznámejší.

Profesor Sachs prirovnáva dnešok ku kubánskej kríze v októbri 1962. Vtedy sa agresívnym prenikaním nepriateľskej veľmoci s jadrovým arzenálom na svoj „dvorček“ cítili, naopak, ohrozené Spojené štáty. Vtedy bol svet skutočne krok od jadrovej vojny. Z historickej literatúry aj od pamätníkov vieme, že sa mu kolektívne tajil dych. To je zásadný rozdiel od apatickej súčasnosti, ktorá je digitálna. Bohužiaľ, vojna by stále bola až veľmi hmatateľná.

V Českej republike debatu o tom, či je riskantnejší zmier s Ruskom alebo ďalšia eskalácia, nikto nezakázal. A napriek tomu vládna päťkoalícia pracuje na tom, aby takú debatu podviazala. Vznik útvaru pre strategickú komunikáciu na úrade vlády nie je nič menšie, ako pokus delegitimizovať každú odchýlku od oficiálneho výkladu geopolitiky. Hlavný náčelník tohto pokusu plukovník Otakar Foltýn z bohatého rezervoáru historických príkladov siaha výhradne po Mníchove 1938 alebo auguste 1968. Úvaha, že sa dnešok podobá jari 1914, keď sa mocnosti zo strachu pred krokmi nepriateľských mocností vybičovali až do prvej svetovej vojny, ľuďom ako on nepríde na myseľ.

Mohlo by vás zaujímať

RozhovorPlukovník Otakar Foltýn: Na ruskú armádu sa pozerám rovnako ako na Wehrmacht

Politici českej päťkoalície už vo foltýnovskom nastavení dovládnu, vlastne ani nemôžu inak, majú do toho výkladu príliš nainvestované. Nemôžu alebo nechcú vysvetľovať českú pozíciu k energetickej politike EÚ, ale nikdy nemajú problém zvolať mimoriadnu tlačovú konferenciu k niečomu takému bezvýznamnému, ako bol proruský web Voice of Europe, o ktorom nikto nikdy nepočul. Pre týchto politických nešťastníkov je konfrontácia s Ruskom východiskom z povinnosti normálne vládnuť. Bod (zlomu), z ktorého už niet návratu k rokovaciemu stolu s Ruskom (alebo Čínou), by si zrejme ani nevšimli.

Všimnú si, len keď sa zmení tón z Bieleho domu. Pred pár dňami Donald Trump povedal: „Dvadsať rokov som neustále počul, že keď vstúpi Ukrajina do NATO, bude to vážny problém pre Rusko. […] Myslím, že to je dôvod, prečo sa táto vojna začala.“ Mier prestane byť podozrivý, ak sa prezidentom USA stane republikán. Český čitateľ Egona Bondyho by tým mohol byť zaskočený.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.