80. výročie smrti Milana Hodžu. Slovenského politika, čs. premiéra a Stredoeurópana

Azda nik v slovenských dejinách neurobil širší politický oblúk ako Milan Hodža – od presadzovania reformy habsburskej monarchie v posledných rokoch pred jej zánikom cez podiel na prihlásení sa k vzniku Česko-Slovenska v Martine 30. októbra 1918, neskôr upevňovanie jednoty československého štátu pomocou politického „československého národa“ až po platformu slovenskej svojbytnosti v rokoch druhej svetovej vojny. Aj takto by sa dal v skratke opísať program jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej politiky a diplomacie prvej polovice 20. storočia – Milana Hodžu – rodáka zo Sučian, ktorého osemdesiate výročie úmrtia si dnes pripomíname.

Jeho politická kariéra sa začala ešte v období rakúsko-uhorskej monarchie, keď sa v roku 1907 stal poradcom následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda d´Este. Hodža mal vtedy 28 rokov a rakúsky vojvodca ho prijal na audiencii na svojom zámku Belvedere vo Viedni ako vôbec najmladšieho politika. Zaradil sa tak do takzvanej belvederskej skupiny v okolí následníka trónu, ktorá pripravovala reformu monarchie. Túto pozíciu si vybojoval svojím excelentným vzdelaním, dobrou jazykovou vybavenosťou ako aj presnými poznatkami o situácii v Uhorsku.

František Ferdinand nesúhlasil s dualistickým usporiadaním monarchie, za problém považoval maďarský nacionalizmus zosobnený v maďarskej aristokracii a nižšej šľachte a podporoval zrovnoprávnenie nemaďarských národov v Uhorsku. V posledných mesiacoch pred sarajevským atentátom patril Hodža medzi najbližších spolupracovníkov následníka habsburského trónu, a teda sa priamo podieľal na prípravách rozsiahlych politických zmien.

Roky po kataklizme prvej svetovej vojny, ktorú rozpútal atentát na nástupníka trónu a jeho manželku v Sarajeve 28. júna 1914, Hodža napísal, že „František Ferdinand bol jediný človek, ktorý by bol býval v stave udržať monarchiu a upevniť ju. Chcel ju prestavať z fundamentov krivdy na fundamenty národnej a politickej rovnoprávnosti.“ Politická konštelácia však bola nastavená tak, že monarchia prežiť nemala.

Dňa 30. októbra 1918 bol v Martine, kde patril k podporovateľom nového štátu. Po vzniku Československa vstupuje Hodža na vnútropolitickú scénu, líši sa od Vavra Šrobára, má inú cestu ako Milan Rastislav Štefánik. Stranícky aj politicky uspeje. Bol podpredsedom agrárnej strany, ktorá na Slovensku patrila k druhej najsilnejšej politickej strane po Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane v celom medzivojnovom období. Bol niekoľkonásobným ministrom v rôznych vládach ako aj poslancom Národného zhromaždenia. V rokoch 1935 až 1938 bol jediným slovenským predsedom československej vlády.

Presadzoval administratívnu samosprávu Slovenska, nebol však stúpencom širokej politickej autonómie s vlastným zákonodarstvom, exekutívou a súdnictvom, ako ju požadovala HSĽS. Hoci s Andrejom Hlinkom udržiaval priateľské vzťahy, usiloval sa dlhodobo oslabovať politický vplyv ľudákov. To bola jeho politická dilema, pretože autonómiu, ktorú čiastočne presadzoval, nikdy nedotiahol do úspešného konca. Bol stúpencom československej štátnej koncepcie a považoval ju za jedinú správnu.

Premiér Milan Hodža s Andrejom Hlinkom krátko pred jeho smrťou. Hoci boli politickí rivali, Hodža predniesol dôležitý politický a integrujúci prejav nad jeho hrobom. Foto: Archív Pamätnej izby Mons. Františka J. Fugu, Obec Vinné

Zároveň však nesúhlasil s ideológiou jednotného etnického československého národa. Počas krízového roku 1938 rokoval so zástupcami sudetských Nemcov, ktorí však všetky návrhy o autonómii odmietli. 26. augusta 1938 uverejnil návrh autonómneho usporiadania Slovenska, na čo bol prezidentom Edvardom Benešom pozbavený mandátu.

V záujme snahy čeliť hegemónii Nemeckej ríše sa v rokoch 1936 a 1937 zblížil s rakúskym spolkovým kancelárom Kurtom Schnuschniggom. Spoločné rozhovory však neviedli k výraznejším výsledkom.

Po rozbití Česko-Slovenska odišiel Hodža do exilu. V novembri 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu, ktorá sa vyhlásila za „jedinú oprávnenú predstaviteľku reprezentujúcu na pôde Spojencov slovenské záujmy“ a od začiatku sa jasne vymedzila voči čechoslovakistickej a centralistickej koncepcii odboja na čele s Benešom. V neskoršom období ostro kritizoval prosovietsku orientáciu československej exilovej vlády, ktorá viedla k sovietizácii strednej Európy. Hodžove posledné poznámky v Spojených štátoch bezprostredne pred jeho smrťou sú preto cenným svedectvom jeho stredoeurópanstva a odmietania sovietskej hegemónie. Sú aktuálne aj dnes: „Medzinárodné vzťahy nemožno vytvárať na ilúziách, propagande alebo dezinterpretáciách. Sovietske Rusko sa nechystá predviesť zázrak obrátenia sa na demokratickú krajinu [...]. Sovietske Rusko je a zostane ‚diktatúrou proletariátu‘, čo znamená nespochybniteľný totalitný režim komunistickej strany. Nie je rozumné tento fakt ignorovať.“

Po kapitulácii Francúzska emigroval do Veľkej Británie, kde sa z rôznych príčin dostal na vedľajšiu koľaj. Keď Veľká Británia uznala 21. júla 1940 dočasnú československú vládu v Londýne, Beneš ponúkol Hodžovi bezvýznamnú funkciu, ktorú síce Hodža prijal, nikdy ju však nevykonával. Peter Prídavok, tajomník Slovenskej národnej rady v Paríži, ktorý s Hodžom v exile v spočiatku spolupracoval, ho po vstupe do československej exilovej vlády obvinil zo zrady slovenských záujmov. V otvorenom liste zo 7. októbra 1943, ktorý uverejnili všetky relevantné americko-slovenské časopisy, mu ostro vytkol jeho oportunizmus, množstvo politických chýb z medzivojnového obdobia, politikárčenie poza chrbát Slovenskej národnej rady v Paríži, kladenie osobných záujmov nad záujmy národa, a napokon snahu o obnovenie predmníchovského Československa, ktoré podľa Prídavka patrilo nenávratne do minulosti a ako také bolo už len predmetom pre historika.

Posledné obdobie turbulentného života prežil Hodža v Spojených štátoch amerických. Absolvoval množstvo prednášok a bol činný v  krajanskom hnutí slovensko-amerických evanjelikov. V exile napísal dielo, ktoré je označované za jeho politický testament Federation in Central Europe, vyšiel knižne v Londýne v roku 1942.

V knižke, ktorej slovenský preklad vyšiel až v roku 1997 v Kalligrame (zaslúžil sa oň Hodžov obdivovateľ a znalec Pavol Lukáč, vďaka ktorému boli posmrtne v roku 2002 prenesené aj Hodžove pozostatky na Slovensko), zhrnul celoživotnú koncepciu stredoeurópskeho usporiadania a predostrel myšlienku integrácie Slovenska do vyššieho nadnárodného celku. Základným raison d´etre federatívneho usporiadania stredoeurópskeho priestoru bolo čeliť expanzívnym snahám nemeckého Drang nach Osten a ruského stremlenia na zapad ako aj zachovanie národnej a štátnej suverenity stredoeurópskych národov. Kritizoval teda nemecký imperializmus, rovnako kritizoval panslavizmus, ktorý sa zneužíval na ovládnutie slovanských národov sovietskym Ruskom.

Napriek tomu nebol Hodža ani protizápadným, ani antiruským fanatikom. Nesúhlasil s vyradením Ruska z Európy a bol presvedčený, že Rusko zohrá pozitívnu úlohu. Predpoklad pre obnovenie mieru po skončení druhej svetovej vojny videl v upevnení demokracie a prehĺbení európskej civilizácie po dôslednom odmietnutí nacistickej a komunistickej ideológie. Hodža zaujímavo spájal niečo, čo sa dnes kladie v akademických kruhoch do protikladu – nacionalizmus a demokraciu.

Kľúčovým odkazom jeho diela bolo presvedčenie, že celoeurópska bezpečnosť závisí od silnej a konsolidovanej strednej Európy. Mnohé z jeho myšlienok sú preto aktuálne dodnes. Milan Hodža zomrel na Floride, 27. júna 1944. Jeho hrob možno navštíviť na národnom cintoríne v Martine.