Andrej Palko

Celý môj problém ako futbalového fanúšika spočíva v podstate v tom, že na úspech v hre je potrebné streliť gól. A nielen to, treba streliť dokonca gólov viac ako súper. No a na to existuje niekoľko postupov. Buď strelíte gól, dostanete sa do vedenia, a potom až do konca zápasu musíte tŕpnuť strachom o výsledok.

Úplne najhoršie to je vtedy, keď strelíte gól hneď na začiatku zápasu, a to nielen tak hocijakému okresnému preboru, ale rovno superpotentnému Belgicku! No povedzte, ako sa to dá prežiť? Na čo sme vôbec ten gól strelili? Veď teraz sa budú snažiť ešte viac!

A tak sedíte na gauči (lingvistickí puristi na pohovke, ale nie som si istý, či môže byť vo chvíľach nepohody pohovka pohovkou) a obhrýzate si nechty, pretože, keďže je to len prvý zápas, tak ich ešte máte. V nasledujúcich zápasoch sa človek nevedomky stane autokanibalom a radšej si nasadí rukavice. V mojom prípade rovno brankárske, pretože starší syn nimi disponuje a hodí sa to k téme.

Ale vráťme sa ešte k tomu prvému zápasu s Belgickom, kde na naše šťastie ozruta menom Lukaku nedokázala vo svojich labách rozpučiť našich útlych sokolíkov v rozlete. Nechty sa teda hryzú, dlane potia a čas... čas stojí! Lopta lieta, futbalisti behajú, fanúšikovia mávajú, rozhodcovia gestikulujú, tréneri prežúvajú, len ten poondiaty čas sa nehýbe.