Raz dokonca (a to mi môžete veriť), som na vlastné oči videl, ako šiel čas dozadu. Bola asi šesťdesiata tretia minúta, pozrel som sa na časomieru asi o minútu a bola šesťdesiata druhá minúta. Nechcem konšpirovať, skôr uverím, že Zem je plochá, ako to, že čas niekedy ide dozadu, ale stalo sa mi to. A aj preto je pozeranie futbalu nočná mora, človek začne prepadať halucináciám.
Chcel by som však podotknúť, že nočná mora je to len vtedy, keď hrajú naši. Keď hrajú iní, to je radosť, čistá radosť, najmä ak páni futbalisti predvádzajú kvalitné výkony. Ale keď hráme my? Človek skrátka halucinuje. Vidí veci, ktoré sa objektívne nedejú a nevidí veci, ktoré vidia iní.
Napríklad fauly. Prečo vždy, keď náš hráč spadne na zem, neodpískajú proti súperovi faul? Prečo? Veď spadol! A naši by nikdy predsa nepadali len tak, pre zábavu. Veď majú na práci omnoho dôležitejšie povinnosti. Nie, my takí naozaj nie sme, že by sme niečo preháňali, alebo sa akokoľvek snažili prifarbovať skutočnosť.
A platí to, samozrejme, aj opačne. Naši junáci nie sú žiadni necitliví hromobijci, ktorí si nevážia zdravie a celkovú dôstojnosť protihráčov a fakt si neviem predstaviť, aký by mali mať dôvod šliapať im na nohy, sácať a strkať do nich, či akokoľvek ich fyzicky atakovať. Nie, takí my nie sme. Slováci boli vždy mierumilovní, a ak sa niekedy do niečoho zaplietli, tak to bola vždy iba nutná obrana. Áno, obrana je vo futbale nutná. Radšej gól nedať, ako ho dostať. Veď koniec-koncov, súper si vždy môže dať vlastný, ak má v sebe dostatok slušnosti.
No a potom je tu VAR (Veľmi ambiciózny rozhodca). A VAR je, ako všetko na svete – dobrý sluha, zlý pán. Myslím si, že v našom zápase s Belgickom ukázal tú svoju najlepšiu tvár, v podstate to bola čistá esencia jeho pôvodného významu: naprávať všetky tie tisícročné skrivodlivosti páchané na našom malom, ale zato unikátnom národe, aký vo svete nemá páru.
Preto je ale obrovská škoda, že sa ani táto dokonale premyslená technológia nevyvarovala školáckej chybe a v našom poslednom skupinovom zápase s Rumunskom proti nám nariadila penaltu. Absolútne mi to nedávalo a stále nedáva zmysel. Jediné vysvetlenie by mohlo byť hádam to, že sa ctený VAR prehrial a v tom návale horúčavy si neuvedomil, s kým má tú česť. Nie, ja netvrdím, že by slovenská reprezentácia bola niečo viac, ale nezaškodilo by všetkým zúčastneným stranám vziať niečo v tom zmysle na vedomie.
Veľmi špecifické divácke utrpenie priniesol zápas číslo dva proti Ukrajine. A možno by som až povedal, že to nebolo utrpenie. Vlastne to bol okamih, kde sme dali bokom vlastné ego a ukázali veľkorysosť, akej by sa aj iné, väčšie a „vyspelejšie“ krajiny mohli priučiť.
Najprv sme im ukázali, kto je na ihrisku pánom, ale hneď na to sme pokračovali v tradícii, ktorú započali už predstavitelia bývalej vlády a darovali sme im všetko, po čom túžia, hoci my by sme to sami potrebovali tiež. To, že im naše darované body aj tak neboli nič platné a skončili v tabuľke poslední, za to už my naozaj nemôžeme. Dali sme všetko, čo sme mali. Hádam to Ministerstvo športu nebude hnať pred súd.
