Každý hovorí o futbale, niekto ho občas pozerá, ja tiež. Obvykle tak v polovici majstrovstiev, a je jedno či Európy alebo rovno sveta, sa na sociálnych sieťach objaví výrok veľkého argentínskeho spisovateľa Jorge Luisa Borgesa: „el fútbol es popular, perquè la estupidez es popular“, čo ľahko preložíme ako „futbal je populárny, pretože stupidita je populárna“.
Istý problém toho vyhlásenia je, že Borges bol poloslepý, nakoniec oslepol celkom. Ale to, že vetu predniesol práve Argentínčan, si zaiste vyžadovalo značný kus odvahy. No, asi sa to k obzvlášť tvrdošijným fanúšikom nedonieslo.
Samozrejme, že futbal nie je stupídny, stupídne môžu byť reči okolo neho. Ale občas sa objaví niečo stupídne priamo v jeho prevádzkovaní. Teda skôr posudzovaní. Úplne stupídny je spôsob, akým sa teraz začal posudzovať ofsajd.
Na jeho určovanie a rozhodovanie o ňom bola nasadená vysoko sofistikovaná technológia, ktorá vykoná akési forenzné posúdenie a zistí, či útočníkovi nevyčnieval nos, takže gól, ktorý dal z úplne regulárnej pozície, nemôže byť uznaný. Na prebiehajúcich majstrovstvách azda nebol zápas, kde nepadol gól, ktorý na prvý pohľad vyzerá úplne normálne, ale potom sa po niekoľkých minútach podivného čakania oznámi, že neplatí. Niekomu z útočiaceho tímu vyčnieval lakeť alebo kus nohy alebo napríklad len ucho za obrannú líniu, čo však nemohol nikto vidieť a rozoznať – a už bolo rozhodnuté. Aj tá najkrajšia akcia bola rozhodnutím vysoko stupídnej technológie likvidovaná.
Ide o také malicherné posudzovanie, že to ničí radosť a dynamiku hry. Padne gól, ale rozhodca musí počkať, čo mu povie vyspelá technológia, vďaka ktorej dôjde k prenosu situácie do trojdimenzionálneho priestoru, kde sa zistí, že naozaj hráč Lukaku, ktorý dal práve ďalší neplatný gól, mal nadočnicový oblúk cez čiaru. Alebo kúsok briadky. Je to smiešne, až idiotské a z vlastnej skúsenosti hovorím, že takto sa hrať futbal nedá. My sme napríklad pred domom na ofsajd skoro nehrali. Vedeli sme, že sa to píska, ale nám našťastie nemal kto.
Futbal je totiž z princípu divoká hra zbytočne veľmi spútaná pravidlami. V jej základoch sú krvavé rituálne zápasy predkolumbovských civilizácií, ktoré sa obvykle končili smrťou oboch družstiev. Jedno bolo povraždené, pretože prehralo, druhé išlo na smrť za odmenu. Z toho pohľadu niet divu, že je v ňom niečo naozaj osudovo príťažlivé. Má v ňom mať preto svoje miesto náhoda, úskok, lesť, napríklad aj istá faloš.